Ako písať o vojne v Iraku?

Jedno majú knihy a filmy o vojnových konfliktoch spoločné: z definície sú schématické a predvídateľné. Knihu ešte ani neotvoríte, vo filme sa ešte ani neskončí prvá krvavá scéna, a už viete, čo vás čaká ďalej. Vojny sú si podobné, zážitky z nich zameniteľné. Bohužiaľ. Všetko už bolo na všetky spôsoby povedané, práve preto sa im vyhýbam.

 

Koľko sa dá napísať o jednom zápase amerického futbalu?

Kľúčovým rozdielom, ktorý knihu Bena Fountaina Billy Lynn’s Long Half Time Walk odlišuje od záľahy ostatných, je kompozícia a prostredie  – nebojuje sa a neprelieva krv. Nikto nezomrie, do Iraku sa necestuje.

Iste, všetko sa to začalo akousi nezmyselnou bitkou o akýsi nepodstatný vodný kanál kdesi tam. Miesto ani čas neviete, nezáleží na nich. Táto bitka – vlastne prinajlepšom dlhšia prestrelka – z jej účastníkov však urobila národných hrdinov a oni teraz prichádzajú späť do Štátov na svoju victory tour. Sú predvádzaní, sprevádzaní a obdivovaní, sú fotografovaní a pozývaní.

Niet úniku, cestujú z miesta na miesto, sú nedobrovoľnými symbolmi toho, že celá tá vojna má nejaký zmysel. Dôkaz kruhom – ich cesta, to, že vôbec existujú, má legitimizovať irackú minulosť, prítomnosť aj budúcnosť.

Dej sa odohráva v Texase, na štadióne Dallasu Cowboys (kde inde), kam hrdinská jednotka prichádza na Deň Vďakyvzdania (kedy inokedy), aby zožala onen potlesk a obdiv, ktorý zožína už dva týždne (ako inak). Veľké finále potvrdzujúce samé seba. Kniha je obmedzená na jediný zápas, práve preto som ju prečítal. Zaujímalo ma, ako to autor urobí a on to urobil vynikajúco.

 

Čo sa dá napísať o spoločnosti?

Niet priestoru na pochybnosti, nachádzame sa predsa v oblasti, ktorá sa nie náhodou nazýva Buckle of the Bible Belt. Boh, krajina, národ (a obrovské pickupy) tu splynuli v jedno veľké čosi. Rozdiely sa zotreli, kompromisy neexistujú, pochybnosti sú nepriateľné.

Tu, práve tu je srdce Ameriky, tu sídli jej skutočný duch a prežívajú hodnoty, toto je motor sveta a jeho slobody – alebo si to miestni prinajmenšom myslia. Nebyť Texasu, svet by minimálne zanikol, také je ich presvedčenie, to oni sú najspravodlivejší zo spravodlivých.

Miesto pre hrdinov knihy tak nie je, zaberajú ho ľudia istí si svojou pravdou. Nikoho nezaujímajú ich pochybnosti, ich vnútorné pochody sú irelevantné, v očiach ostatných nie sú ani skutočnými ľuďmi, len symbolmi. Nemajú nárok na vlastnú osobnosť, slúžia vyššiemu záujmu.

Ich povinnosťou voči krajine aj národu je zohrať svoju úlohu a za každú cenu pôsobiť dojmom. Majú stáť tam, kde ich postavia, pochodovať, keď zavelia, hovoriť, keď sa pýtajú, ale najmä nepovedať pravdu. Že, napríklad, najviac zo všetkého, priam panicky, sa boja toho, keď o dva dni vystúpia z lietadla, ocitnú sa späť v Iraku a už nebudú žiadnymi hrdinami. Smrteľná úzkosť. Všetko by to pokazilo, nikto si neželá, aby geroji takto rozmýšľali. Každý ich obdivuje a nikto by s nimi nemenil, vojna sa ľahšie podporuje z Texasu.

So, tell me honestly, are we winning the war?
We’re certainly doing our best, sir.

Hlavne nepripustiť. Hlavne v tento slávnostný deň za žiadnu cenu nikoho nevyrušiť.

 

Čo sa dá napísať o vojakovi?

Napriek všetkému je kdesi tam ukrytý vojak, volá sa Billy Lynn a toto je jeho príbeh. Billy má devätnásť rokov a obrovský strach: z ľudí, ktorí nepochybujú o čierno-bielom svete a svojom historickom poslaní. Svojim presvedčením, že práve oni ho chcú v mene svojho presvedčenia zabiť, sa podobá Yossarianovi. Desí sa toho, že o dva dni sa vráti do Iraku, že zomrie ako panic, ale najmä, že zomrie.

Billy Lynn je úprimným portrétom mladého amerického vojaka a jeho long half time walk dlhou cestou, ktorú prešiel. Je človekom, ktorého okolnosti vrhli do boja ešte skôr, ako si stihol nie položiť a zodpovedať základné životné otázky, ale vôbec uvedomiť, že nejaké existujú. Nezažil lásku, ale videl smrť, nemal čas zistiť, čo je priateľ, ale veľmi dobre vie, čo je brat v zbrani. Rovnako ako Remarquovi hrdinovia zisťuje, že nikam nepatrí – tu už nie a tam vôbec nie. Amerike rozumie azda ešte menej ako Iraku, občas by bol radšej tam ako tu – tam je totiž aspoň všetko jasné.

To je ten základný pocit: Billy Lynn je neúplný človek, mentálny polotovar, ktorý nemal na výber a dospel prirýchlo. Časť z neho chýba a tak nečudo, že keď pred zápasom stretne lásku – alebo jej náznak – okamžite jej uverí. Ten cit je síce invalidný, nedospelý a neúplný, lenže aký iný má byť? Odkiaľ má vedieť, že takto láska nevyzerá, keď nemal čas to zistiť?

Deformed, unfinished, sent before my time
Into this breathing world, scarce half made up.
(Shakespeare – Richard III.)

Teoreticky ide o naplnenie amerického sna: v Deň Vďakyvzdania sa na futbalovom zápase do seba zamilujú vojnový hrdina a roztlieskávačka a myslia to tak vážne, ako len dokážu. Prakticky je to len zúfalé vyplnenie emočného prázdna človeka, ktorý nemal čas dospieť. Vlastne dvoch.

Tá láska, hoci pekná a dokonca romantická, je na tom celom najsmutnejšia. Je pokrivená a zúfalá, chýba jej takmer všetko a najviac zo všetkého čas, je len slamkou, aby sa Billy neutopil v ďalšom irackom kanále. Jedného dňa splní svoju úlohu a ani jeden z nich nezistí, že nebola skutočná.

 

Čo z toho vyplýva?

Zápas sa nevyhnutne končí, Billy Lynn odchádza. Budú si písať, samozrejme, že áno, they all do. Billy si svoju polčasovú cestu celú prešiel a odtrpel, zdá sa, že mu neprospela. Má viac otázok ako kedykoľvek predtým.

“The past is a fog that breathes out ghost after ghost, the present a freeway thunder run at 90 mph, which makes the future the ultimate black hole of futile speculation.”

Billy Lynn’s Half Time Walk je knihou o konflikte medzi Amerikou a jej vlastnými vojakmi, je knihou o neporozumení. Remarquove deti 21. storočia. Hovorí o presvedčení a o tom, ako sa v ňom utvrdzujeme. Nie je štúdiou mediálneho cirkusu (hoci by mohla), ani obžalobou Ameriky, božechráň, len prostým konštatovaním, že existujú dve paralelné reality, ktoré si ani nemôžu byť viac vzdialené.

Neželaný výsledok je však aj takýto: Billy Lynn’s Long Half Time Walk nie je knihou len o Amerike, ak by sme namiesto nej dosadili Rusko, bola by stále rovnako platná a pravdivá. Krajiny sú voľne zameniteľné, toto všetko sa mohlo odohrať v Petrohrade, Berlíne, Kuala Lumpure, všade to totiž funguje rovnako: zoberte Boha, národ a hodnoty, urobte z nich synonymá  a nemôže sa to nepodariť. Že popritom produkujete duševných invalidov, to je druhá vec.