Denník N

Tao vojny

Pýta sa, či sa dá predpovedať, že nejaký mladík bude útočiť. Pýta sa však potom, čo už útočil.

Sestra mi oznámila, že ma čakajú. Otváram dvere. V neochotne sa rozovierajúcom vesmíre chodby vidím čierne klbko postáv. Z očí na mňa vrhajú udice. Ich lesklými háčikmi som ťahaný ako vlečným lanom. Sú to slzy, a tie sa niekedy podobajú na kov. Podávame si ruky. Sekvencie okamihov plynú, akoby boli spojité. Potom sa ocitáme v malej miestnosti, kde im tlmeným hlasom vyjavujem časť príbehu, ktorý si spoja s tými svojimi. Mozaika aj tak bude naveky deravá.

Pýtajú sa ma, či sa to dalo predpokladať.

Mlčím, aby to vyzeralo, že premýšľam, lebo sa to tak patrí, ale v tom tichu naozaj premýšľam. Realita momentu sa znásobuje do virtuálnych kruhov, v ktorých sa víria paralelné svety a ich konce. Stiahnem ich však zas do toho, ktorý je tu a teraz, kde ja som v bielom a oni v čiernom, a ten jeden je už preč. O dva dni má pohreb.

„Nedalo.“ 

Spotený, od pol pása vyzlečený, už takmer s kosou ruke, váhavo dvíham telefón. Redaktorka sa ma pýta, či sa dá predpovedať, že nejaký mladík bude útočiť. Pýta sa to potom, čo už útočil. Útočilo ich mnoho a okrem istých síl je to všetko o domine, ktoré sa váľa už takmer len vlastnou silou, o tom, že každý z nich sa učí od toho druhého, o tom, že všetko, čo vidíme na monitore počítača, nás vlastne učí a inšpiruje. Všetci môžeme byť šialení, a nemyslím tým rovno duševnú poruchu.

„Ťažko.“ 

Odkladám telefón, prijímam miernu útechu od prebiehajúceho času, ktorý si v mysli posuniem do momentu, keď skončím s prácou a budem cestovať domov. Čas nám niekedy poskytuje upokojenie a skrýva nás do svojich chladných tôní, inokedy nás zas desí, keď v nás roztvára pukliny toho, čo všetko zlé by sa ešte mohlo udiať. I cestou domov by som mohol skončiť s kolesami nahor, s krkom prerezaným plechom, za ktorý som ešte pred chvíľou pociťoval vďaku a nazýval som ho autom.

Podľa predpovede malo celý deň pršať. A ja som sa po hodinách tŕňov a lopoty vrátil s kožou ako indián.

Všetci chceme predpovede. Chceme sa nachystať, potrebujeme byť pripravení, musíme sa zariadiť, cítime sa povinní zapojiť mechanizmy prevencie a ochraňovať spoločnosť.

Ale všetko je to ako s počasím. Ešte včera povedali, že bude takto, a bolo úplne inak.

Kto zráta všetky tie faktory?

Myslíme si, že žijeme v pokojnom svete, jin a jang však prelievame doslova nemilosrdne. Už za kútom môže čupieť vojna a my pritom snívame o národe, Bohu, šťastí, Západe, hodnotách, o tom, že naše deti budú mať školy, vo svojej vyprahnutosti možno len o obrovských erekciách a plných stoloch, to je úplne jedno o čom snívame, aj tak ničomu nerozumieme a nikdy sme ani poriadne nerozumeli tomu, čo sa pred stovkami našich každodenných masiek v skutočnosti deje.

 

Teraz najčítanejšie