Denník N

Tretia svetová

Bábika na pietnom mieste k obetiam teroristického útoku v Nice. Foto – TASR/AP
Bábika na pietnom mieste k obetiam teroristického útoku v Nice. Foto – TASR/AP

Žijeme vo vojne, dievča, tretia svetová,“ počula som nedávno. Už nemusia prísť tanky a ozbrojení mužíčkovia v zelenom, aby sme si to uvedomili. Nezabíja sa masovo, ako dakedy.
Morduje sa inak.

Hodiny dejepisu, 90´roky. Písomky z dejín pradávnych, dávnych aj nedávnych. Za toho som si nevedela zapamätať všetky tie dátumy, roky, mená postavičiek, ktoré zohrali veľkú rolu napr. v 1. svetovej vojne. Ako pubertálnemu čuridlu mi prišla táto udalosť nesmierne vzdialená. Nepociťovala som k smutnému faktu nejak zvlášť výraznú emóciu. A prečo vôbec tá nutnosť vedieť naspamäť to, čo sa už odohralo medzi „štátmi Dohody a Ústrednými veľmocami“ v rokoch 1914 – 1918? Pochopila som až časom.
Kým som sa ja v 13-tich rokoch čudovala nad dejinami v školskej lavici ZŠ, tak v 13-tich rokoch u mojej prababky Margity nastala ťažká vojnová doba.
A niekde tam v Nemecku sa potichu formoval aj charakter 25-ročného vyziabnutého pešiaka s divnými fúzikmi pod nosom. Neboli to divné fúzy, ktoré z neho robili nenávideného spolubojovníka, ale jeho hysterické reakcie. Po porážke Nemecka vyhlásil ošetrujúci psychiater vojaka Adolfa za psychopata.

Netrvalo dlho a detváky narodené počas 1. svetovej hrôzy stihli sotva dospieť, aby mohli vyhrnúť rukávy do hrôzy 2. svetovej. To sa už moja 34-ročná prababka so svojím 37-ročným manželom Alojzom snažili vytvárať šťastný domov 12-ročnej Hedvige, mojej babke.
Príšernosť rokov 1939 – 1945 bola priamoúmerná Adolfovým premršteným gestám a nafigu účesu. Ťažko usvedčiť prvého vinníka vtedajšej tiesni. Diktátorský rečník s chlpatým knedlíkom nad úzkymi perami a jedným semenníkom? Alebo zmanipulovaný dav obyčajných, nešťastných ľudí počas hospodárskej krízy? Keby Hitler nemá tlieskajúce obecenstvo, vo svojich vášnivých prejavoch ostáva sám.

Neviem presne čím to je, ale nepoučili sme sa z rokov minulých. Odjakživa sa hádalo a bojovalo. Hádame sa aj teraz, dokazujeme si svoje ego na facebooku, na blogoch, pri cigaretách, na káve.

Naposledy som popravde zaslzila nad udalosťou v Nice zo 14. júla. Vraždiaci kamión v uliciach mesta na francúzskej riviére.
Vzlykajúc sa pýtam svojich rodičov, v akom svete to žijeme? Oplatí sa do tohto desivého sveta privádzať deti? Ako ich uchránime? Rodičia ma láskavo a jednohlasne povzbudili, že sa to navzdory aktuálnej nepriazni oplatí. Tak to bolo mne aj mojim súrodencom od detstva vštepené, vážiť si inštitúciu rodiny.

Ak by na sklonku 40-tych rokov rovnako zapochybovala vtedy mladá Hedviga, tak by nezačala randiť s Michalom, mojim dedkom. A potom by v 50-tych rokoch nepriviedli na svet môjho tatu.
A ak by sa nechala ťažkou dobou zlomiť aj mladá Helena v dedinke v horách a nepovedala „áno“ zaľúbenému Michalovi, nebola by tu ani moja mamička. Neboli by tu moji súrodenci, nebola by som ja. Správne rozhodnutie mojich rodičov bolo mať nás, svoje deti, viesť nás životom, učiť rešpektu a láske, ktorú budeme vštepovať svojim deťom a časom aj vnúčatám.
To najlepšie, čo človek momentálne dokáže urobiť je mať dieťa, deti, rodinu. Vštepovať lásku nielen k rodine, ale aj k prírode. Porozumieť šedinám staršej generácie, vďaka ktorej sme, kde sme. Všetko má svoj vývoj. A podporovať zdravé, múdre rozhodnutia nás, mladých. Vytvárať si ten lepší svet minimálne doma a postupne ho rozširovať do okolia blízkeho a neskôr možno aj vzdialeného. V tom vidím nádej.
Ako obyčajný človek bez politického vplyvu, v tomto vidím „boj“ proti terorizmu, novodobému hyenizmu. Terorizmus, ktorý zabíja nielen fyzicky, najmä však mentálne, vyvoláva v nás paniku, neistotu, strach. Nie som prvá, ktorá s tým prichádza, podobne zmýšľajúcich bolo a je oveľa viac. Lebo „neubližovanie je zbraňou udatného“, ako povedal Mahátma Gándhí.

Prichádzam domov a začínam od seba. Objímam manžela a som vďačná za lásku u nás doma.
Polievam na medziposchodí svoje kvety, polejem aj susedove.
Znie to príliš jednoducho? Najlepšie veci sú tie jednoduché a zadarmo. Nejako už len začať musíme. Poučme sa z omylov v minulosti.

Teraz najčítanejšie