Denník N

Rodový nesúlad s vlastným telom: moje, ktoré nemusí byť moje

Snaha pochopiť situáciu transrodových ľudí by mala prebiehať na kolektívnej úrovni.

Transrodovosť súvisí s komplikovanými javmi mužskosti a ženskosti, pohlavia a rodu, pričom v súčasnosti existuje jasná tendencia depsychiatrizovať ju, čo nemá za cieľ iba zmeniť teoretický model, v akom na transrodových ľudí nahliadame, ale hlavne zbaviť týchto jedincov ťažko únosnej spoločenskej stigmy. Nejde, a ani nemôže ísť, o duševnú poruchu v pravom zmysle slova, pretože práve tá musí byť pri diagnostikovaní transrodovosti vylúčená. Jedinec si svoju inakosť nenahovára, nevyberá, nie je to nejaký psychogénne navodený stav, ktorý by bolo možné zmeniť ľubovoľnou psychoterapiou, či nejakým radom sugescií.

Kedysi 

Transrodovosť bola známa aj v minulosti, sexuológovia však mali značné ťažkosti s jej chápaním a klasifikáciou. Už v roku 1899 vo svojej slávnej Psychopathia sexualis hovoril Krafft-Ebing o ľuďoch, ktorí chcú zmeniť svoje pohlavie. Išlo o prípady transmutatio sexus, ktoré radil do okruhu získanej homosexuality, o ktorej sa Ulrichs vyjadroval, že je ženskou dušou v tele muža, anima muliebris in corpore virilis, a ak chcel už v tej dobe zdôrazniť, že je vrodená, pripojil k tomuto päťsloviu ešte termín innata. Za najvyšší stupeň získanej homosexuality Krafft-Ebing považoval to, čo nazýval dnes už horibilne znejúcim názvom metamorphosis sexualis paranoica. Považoval ju za blud, za prejav paranoidnej psychózy (paranoia persecutoria) a v súvislosti s neurasténiou a prílišnou masturbáciou hovoril o paranoia masturbatoria persecutoria. Aby sme však k nemu boli spravodliví, mal niekoľko pacientov s feminínnou identifikáciou, ktorí mali zároveň psychózu,  pričom feminínnu identifikáciu bez psychózy sa od týchto prípadov snažil odlíšiť pojmom efeminácia. Bohužiaľ, od metamorfózy ju odlišoval akosi neostro a nejasne. V súčasnosti je pre priznanie transrodovosti, respektíve transsexualizmu (podľa desiatej revízie Medzinárodnej klasifikácie chorôb, MKCH-10), nutné psychózu vylúčiť.

Skôr ako bol transsexualizmus, zrodil sa pojem transvestizmus, ktorý ako prvý použil Magnus Hirschfeld, pričom obliekanie sa do šiat opačného pohlavia si všimol nielen u homosexuálnych, ale aj heterosexuálnych mužov. Benjamin v roku 1954 potom vyhranil termín transsexualizmus pre transvestitov, ktorí si prajú zmenu pohlavia. Zdôrazňoval, že ide o nezavinenú poruchu pohlavnej identity, ktorú jedinec nepredstiera, ale skutočne pociťuje. Súčasná psychiatria tieto stavy zreteľne rozoznáva ako odlišné.

Súčasne platná klasifikácia 

Transvestizmus dvojitej role je nutkavá potreba prezliekať sa do ženských šiat, ktorá je spojená so psychickou úľavou, s redukciou napätia, s celkovým uvoľnením, pričom nemožnosť prezliecť sa do šiat opačného pohlavia vedie naopak k výraznému psychickému napätiu. Takmer výlučne sa týka heterosexuálnych mužov, nejde teda o homosexuálny prejav, za ktorý ho spoločnosť často považuje. Nejde ani o sexuálnu deviáciu v pravom zmysle slova, pretože prezliekanie je tu skôr prostriedkom proti úzkosti, než médiom sexuálneho vzrušenia.

Fetišistický transvestizmus je prezliekanie sa do šiat opačného pohlavia za účelom sexuálneho podráždenia a vzrušenia, pričom si jedinec nepraje zmenu pohlavia. Pri prezliekaní, ani mimo neho, sa necíti ako žena. Po orgazme jedinec pociťuje silnú potrebu vyzliecť sa z oblečených šiat.

Porucha pohlavnej identity v detstve sa začína okolo štvrtého roku života, v polovici prípadov sa vyvinie na homosexualitu, menej často vedie ku transsexualizmu, po puberte dokonca môže aj vymiznúť. Týka sa pritom chlapcov aj dievčat.

Transsexualizmus je nespokojnosť s vlastným pohlavím, respektíve psychický pocit príslušnosti k opačnému pohlaviu, pričom ide zjavne o nesúlad medzi pohlavnou identitou (MKCH-10 používa tento termín, hoci by sme mohli použiť aj termín rodovej identity) a anatomickým pohlavím. Jedinec (muž alebo žena) sa identifikuje s pohlavím, ku ktorému anatomicky, geneticky a hormonálne nepatrí. Prítomná je túžba byť jedincom opačného pohlavia, preto sa často vyskytuje snaha o operačnú zmenu. Nemôže sa vyskytovať iná psychická porucha, ktoré by mohla viesť k spomenutej prezentácii.

Americká psychiatrická klasifikácia (DSM-5) používa na označenie transsexualizmu pojem gender dysphoria, čiže rodová dysfória. Termín naznačuje nespokojnosť so svojim pohlavím, s ktorým je rodová identita jedinca v nesúlade. Zároveň odzrkadľuje práve snahu depsychiatrizovať transsexualizmus do menej medicínsky znejúceho pojmu, v ktorom sa akcentuje, že zmeny nálad a psychiky súvisia najmä s tým, že subjekt „nie je v správnom tele“, nie to, že by zmena psychiky bola nejako príčinne spätá s pociťovaným stavom, čo v sebe pojem transsexualizmu môže implicitne niesť.

Destigmatizácia je totiž aj o správnom výbere slov. Američania zvolili zmenu z disorder (gender identity disorder, teda porucha rodovej identity) na dysphoria, aby tak pomohli jedincom, ktorých sa priamo týka. Nemusia sa totiž cítiť ako porušení (disordered).

Ako to vzniká?

Ako psychiater sa pravdaže usilujem mať vo veci jasno. Bohužiaľ, v tomto prípade mi to súčasný stav poznania neumožňuje. Na vysvetlenie transrodovosti sa použilo už množstvo psychologických a biologických teórií, z ktorých každá prispieva do zložitej mozaiky svojim lesklým kúskom, ale v žiadnom prípade si nemôže nárokovať na jednoznačnú platnosť. Je zbytočné rozpisovať sa na tomto mieste o niečom, v čom aj tak panuje neurčitosť a mnohoznačnosť.

Čo s tým? 

Na rozdiel od predchádzajúcej otázky má táto omnoho viacej odpovedí, a to veľmi praktických.

V prvom rade je tu etická dimenzia problému, ktorá podľa mňa nutne musí viesť k snahe pochopiť a prijať transrodového jedinca, ktorý si svoju príslušnosť k opačnému pohlaviu nevymýšľa, nepredstiera ju, a ktorý mnohokrát trpí balvanom spoločenského tlaku, od mladosti neustále priviazaným o chrbát. Ak vo svojom okolí máme takéhoto človeka, najlepšie mu pomôžeme tým, že sa mu pokúsime tento balvan sňať, že mu umožníme vystrieť sa – i keby to zo začiatku malo byť len v našej prítomnosti – a byť konečne sám sebou. Je to predsa dôležité pre každého z nás. Je to dôležité aj pre nich.

Profesionálna pomoc spočíva v prvom rade v diagnostikovaní stavu, v druhom rade v pomoci vyrovnať sa s ním, plne ho vnútorne prijať a ak si to jedinec praje, vyjsť s ním von. Ide vlastne o coming-out situáciu. V ďalšom slede, ak sa pre ňu jedinec rozhodne a ak si ju praje, môže prísť na rad hormonálna liečba, ktorú je dobré začať čo najskôr. Hormonálna terapia sa tiež nazýva cross-gender, pričom má dva zásadné ciele: 1. potlačiť prejavy pôvodného pohlavia a 2. indukovať telesné zmeny typické pre chcené pohlavie. Napokon môže nasledovať chirurgické zmena na žiadané pohlavie.

Spoločenská klíma

Postoje spoločnosti značne vplývajú na sebavedomie, odolnosť, vyrovnanosť, respektíve celkový psychický stav týchto jedincov. Negatívne prejavy spoločnosti vo vzťahu k nim sa zvyknú označovať ako transfóbia. Snaha pochopiť ich situáciu by mala prebiehať aj na kolektívnej úrovni. Samozrejme, že tým mám na mysli aj určitú právnu ochranu a podobne.

Je zaujímavé, že po premene muža na ženu sa zhruba polovica týchto ľudí neoznačuje za ženu, ale za transrodovú, pričom sa mnohokrát angažuje v transgender, respektíve LGBTI hnutí.

Ich deti nie sú postihnuté konverziou pohlavia svojich rodičov. Je to mýtus, ale mýty máme obvykle radi. Skôr sú postihnuté ich spoločenským nepochopením, čo je analogické situácii detí gejov a lesieb. Je to smutný prípad nás, ľudí, ktorí sa tvrdošijne zatvárame v klietkach svojich predstáv o svete naokolo, pričom dennodenne máme predsa šancu vyjsť von a zistiť, ako to naozaj je.

Prečo si niektorí z nás, dobrovoľne zatvorení, neprajú, aby každý mohol žiť tak, ako to v hĺbke svojho vnútra cíti, a radšej mu v tom kladú prekážky? Je naozaj ťažké byť ústretovým k prežívaniu iných?

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.