Denník N

Oni hľadajú a my tiež. Niekedy aspoň za mak ľudskosti

Za obrázok ďakujem pixabay.com
Za obrázok ďakujem pixabay.com

Preto od istého času nevediem deti štýlom: Dobre sa uč, aby si si mohlo vybrať prácu podľa svojich predstáv, neskončiť na úrade práce a netrieť biedu. Na Slovensku takáto rovnosť neplatí.

Poslala som stovky žiadostí, absolvovala desiatky pohovorov. Prečítala veľa rád, ako sa správne ponúknuť. V akej farbe prísť oblečená, ako urobiť  skvelý prvý dojem, ako správne zoštylizovať životopis, ako hovoriť len pozitívne o bývalých, neklamať, nemeškať, udržiavať očný kontakt, byť optimistická a originálna… Všetky tie osvedčené rady a tipy môžu naplniť osnovy aspoň jedného predmetu jedného semestra univerzitného štúdia. Lebo keď ma od červeného diplomu delilo len málo, a nebola som protekčná ani zaplatená, úspešnosť na trhu práce tkvie v niečom inom.

Život je najlepšia aj najťažšia škola. Preto od istého času nevediem deti štýlom: Dobre sa uč, aby si si mohlo vybrať prácu podľa svojich predstáv, neskončiť na úrade práce a netrieť biedu. Na Slovensku takáto rovnosť neplatí.

Za roky hľadania som okúsila rôzne situácie a rôzne formy a spôsoby výberu nováčika. Preto si dovoľujem zopár rád:

  1. Ujasnite si, koho vlastne potrebujete

V inzeráte bolo uvedené, že hľadajú účtovníčku pre živočíšnu výrobu. Prišla som decentne. Mladý šéfko veľký urečnený optimista. Teoreticky aj prakticky som O.K. Už mám len čakať na potvrdenie prijatia a termín nástupu. Čakala som, čakala… a nič, tak mu píšem email. Odpísal, že napokon nebudú prijímať nikoho zvonka, ale prácu prerozdelia medzi súčasných zamestnancov. Časom zisťujem, že predsa len prijal novú. V minisukni, s veľkými prednosťami v obtiahnutej blúzke a koketným pohľadom. Nič to, že nevedela účtovať a kolegyne z nej boli zúfalé. Mladý pán nehľadal účtovníčku o zvieratkách.

  1. Nebojte sa vyššie vzdelaných a šikovnejších

Na jedenom z úplne prvých pohovorov,  tesne po skončení  školy,  som bola nadupaná teóriami, zákonmi, poučkami o obecnom zriadení a financovaní miestnej samosprávy. Účtovníctvo obce a miestne dane som mala v malíčku ľavej nohy. V blízkej obci hľadali novú za pani odchádzajúcu na dôchodok. Výberové prebehlo v naoko férovej atmosfére. Otestovali naše vedomosti. Môj test vyhodnotili ako najlepší. Ibaže pani starostka nemala vysokú. Tak sa rozhodla, že keďže ja ju mám, určite by som nechcela robiť účtovníčku dlho a čoskoro by som odišla za niečím lepším. Zobrali so strednou. Onedlho odišla do cudziny. Prijali ďalšiu, aj tá sa zdržala len krátko.

Ideály, že s diplomom v ruke si môžem nájsť zamestnanie mne šité na mieru, začali pomaličky odumierať.

  1. Správajte sa k uchádzačom zdvorilo

Osobne ma najviac ranil spôsob vedenia pohovoru v malej okresnej galérií. Miestnosť som opúšťala s tým, že ďakujem, aj keby ste chceli, ja už si neprosím. Oproti mne sedeli dve pani zo zriaďovateľského úradu, dve pani z galérie a vedľa pán riaditeľ. Na miesto ekonómky chcel niekoho s vysokoškolským vzdelaním a prihlásila som sa iba ja. Sedeli za stolom s pagáčmi, kávou, vodou. Pri stene bolo veľa fliaš s minerálkou. Nie. Nebola som hladná. Aj vodu si vždy nosím v taške. Tie dve pani z krajského mesta, boli také zanietené dokazovaním riaditeľovi galérie, aká som neschopná prácu ekonómky zvládnuť a naučiť sa pracovať v účtovnom programe, že ponúknuť mi pohár vody, ani jednému z nich, ani na um nezišlo. Ony padli učené z neba, mne by bolo treba zo začiatku veci vysvetliť. Za plat 420 eur v hrubom. Aj podvečer v čase otvárania výstav, aj cez víkendy. (Pri opätovne vypísanom výberovom už to bolo 600 brutto bez ohľadu na prax).

  1. Ak niečo sľúbite, dodržte to

Takmer každý pohovor končí zdvorilostnou frázou: „My sa vám ozveme. Dáme vám vedieť…“ Iba zopárkrát ma zamestnávatelia na odchod vybavili aj verdiktom. S odmietnutím som zmierená. Už ich bolo toľko. Rutina. Vnútorný pocit veľa napovie. Mnohokrát sa mi stalo, že viac sa neozvali. Najprv som to nechávala tak. Teraz si jednoznačnú odpoveď vyžiadam. Najprv písomne mailom, keď je bez reakcie, tak osobne telefonicky. Nedávno hľadali redaktora/ku pre regionálny týždenník. Už rok píšem blogy a celkom sa čítajú. Poslala som žiadosť a link na moje texty. Páčili sa. Pán sa telefonicky ozval. Že písať viem, tak nech napíšem niečo z regiónu. Napísala som. Že ešte niečo. Zasa som napísala. A zostalo ticho. Tak píšem. Bez odpovede. Volám: Pán sa ospravedlnil, ale že určite sa ozve, lebo ani on nemal rád, keď mu zamestnávateľ nedal vedieť. Prešli týždne… ešte sa snáď ozve.

  1. Prestaňte diskriminovať ženy – matky

Pobočka banky, kde som sa tiež uchádzala o miesto, už v okresnom meste dávno nepôsobí. Vedúca na odobrenie svojho rozhodnutia ma prijať, potrebovala súhlas svojho nadriadeného – oblastného riaditeľa. Pri osobnom stretnutí si tak, ako mnohí iní, neodpustil otázku o počte a veku našich detí. Najmladší mal tri roky. Chodil do škôlky. Utŕžila som riadne zaucho. Teda, fyzicky sa ma vôbec nedotkol. Ale: Keď máte tri deti, buďte s nimi doma. Do žiadnej práce chodiť nepotrebujete, v domácnosti jej máte dosť. Nech vás živí manžel alebo robte niečo len tak z domu.

6. Nezbierajte o nás klebety

Jedným z pravidiel úspešného uchádzania sa o pracovné miesto na pracovnom pohovore je neohovárať predchádzajúcich zamestnávateľov. Správne. Ohováranie je primitívne. Neprítomný sa nemá možnosť brániť. Lebo nikdy nie je vina a chyba iba na jednej strane. Aj Zákonník práce zamieta poskytovanie klebiet. Tvrdí, že zamestnávateľ je oprávnený poskytovať informácie o zamestnancovi iba s jeho súhlasom. Aj Zákon o ochrane osobných údajov, aj Trestný zákon, aj Občiansky zákonník vymedzujú ohováranie dokonca až ako trestný čin. Bežná prax?

Koncom minulého roka sa na mňa začala, čo sa týka hľadania práce, usmievať šťastena.  Bolo aj načase! Účtovníčka na štyri hodiny denne po dlhodobej nezamestnanosti je to pravé na obnovenie pracovných návykov. Dobrý pocit z pohovoru a zvyčajné – určite sa ozvem, mi dávali veľkú nádej. Kým ju ďalší telefonát prudko neschladil. Strašne zlé referencie, veľmi negatívne o vás hovoria. Čo? Kto? Prečo? Pán konateľ bol opatrný. Vraj bývalí zamestnávatelia. Žiadne konkrétne meno. Hovoril čosi o nechodení do práce, o akejsi zamilovanosti, ťažkom období, neplnení úloh…

Poradila som sa s odborníkmi, obrátila na Národný inšpektorát práce, Úrad pre ochranu osobných údajov, písomne si vyžiadala informácie od bývalých zamestnávateľov, čo o mne, kedy a komu poskytli. Nikto – nič. Veď sme nemali dôvod vás očierňovať. Boli sme spokojní. Ak by neprišla kríza a hromadné prepúšťanie, neprepustili by sme vás. Tvrdil jeden a jemu to fakt verím. Aj prezident Finančnej správy odpísal, že z môjho spisu žiadne údaje poskytnuté neboli.  Lebo keby áno, nič negatívne sa tam nachádzať nemôže. Bývalým kolegom z úradu už tak neverím.

Jasné! Mala som smolu. Telefón zodvihol iste nejaký ješitný chlap alebo zakomplexovaná závistlivá žena, čo ma ani po rokoch od vyhadzovu nevedia spracovať a nahovorili o mne, v mene bývalého zamestnávateľa, čo im urazené ego podsunulo.

Úradníci mi radili obrátiť sa na súd. Kto vie koľko pohovorov skončilo pre mňa fiaskom práve pre podobné ohováranie?

Vraj som nezamestnateľná a nechce sa mi robiť

Mnohí zamestnávatelia tvrdia, že ľuďom sa nechce robiť, že nevedia nájsť pracovnú silu. Poznám dosť veľa Slovákov aj Sloveniek, ale ani jeden z nich nie je natoľko lenivý, aby sa mu vôbec nič nechcelo. Zrejme to nebude o tom, že nechcú vôbec pracovať, ale že nechcú robiť ako otroci a lacná pracovná sila: V noci, keď je prirodzené a pre zdravie potrebné spať, v nedeľu a sviatok, keď chcú byť so svojimi rodinami, v halách, kde je v lete 40 stupňov Celzia a ľudia kolabujú, nechcú sa nechať šikanovať, využívať a používať ako nejaký hmotný pracovný prostriedok, ktorému sa nevie ani na meno dôjsť.

Zamestnávatelia hľadajú vhodného uchádzača a my hľadáme tiež. Správneho, ohľaduplného, tolerantného, spravodlivého, nezaujatého, zdravo sebavedomého, čestného zamestnávateľa. Vraj, kto hľadá,  nájde. Osobne som vďačná, keď nájdem aspoň za mak slušnosti.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Jana Ščepková

ekonómka, mama troch detí, žena jedného muža, kresťanka, zo Záhoria