Osem vecí, ktoré som sa naučil vďaka slovenským železniciam

1. Slovensko je nádherná krajina

Taká pekná krajina a takých ľudí vyfasovala, vzdychnem si neraz.

Slovensko z vlaku je nádherné, určite však nepotrebujete vedieť detaily: že krásna je aj tá lúka pred Žilinou, na ktorej už dvadsať minút stojíte.

Že lúka za Trenčínom vyzerá presne rovnako ako lúka pred Žilinou.

Že krásna je aj stanica v Novom Meste nad Váhom, v ktorej už vyše hodiny čakáte na lepšie dni.

Keďže ste už vyčerpali všetky možnosti (žiadne nie sú), tak si zo zúfalstva natáčate dvere, ktoré sa dookola zatvárajú a otvárajú. Možno aby podčiarkli, že ani ony nevedia o nič viac ako vy.

A vy neviete nič. A stanica nie je krásna, len na nej stojíte.

Alebo v tom tuneli. Viete, čo je v tuneli? Tma. Pol hodiny rovnaká. Kto by to bol povedal, že?

2. Cestovný poriadok je orientačný. Prinajlepšom.

V mnohých krajinách slúžia cestovné poriadky na to, aby do cestovanie vniesli poriadok. A potom existuje Slovensko a jeho štátne železnice.

Ich cestovný poriadok je prinajlepšom orientačný – hovorí vám, v ktorý deň by sa vám mohlo podariť doraziť do cieľa, aj to však len ak sú splnené tieto logické požiadavky:

Nesmie sa pokaziť lokomotíva.
Nesmie byť spln mesiaca.
Nesmie sa pokaziť lokomotíva.
Nesmie byť príliš teplo ani zima, nesmie pršať, ani byť sucho. Tl;dr: nesmie byť počasie.
Nesmie sa pokaziť lokomotíva.
Do vagóna nesmie snežiť.
Tiež by sa nemusela pokaziť lokomotíva.

Za takýchto podmienok môžete veriť, že sa do cieľa dostanete s maximálne hodinovým meškaním.

3. It’s 2016. Len nie všade.

Ľudia volia Trumpa a Kotlebu, milujú Putina a majú pocit, že tým pomáhajú svetu, to môže jedine znamenať, že sa píše rok 2016. Nie však na železniciach.

Úprimne ma fascinuje, že cesta z Bratislavy do Popradu trvá päť hodín, nikto sa za to nehanbí a ešte sa to odváži nazvať rýchlikom. Čo bude ďalšie? Kaliňák ministrom?

V skutočnosti je aj tých päť hodín púhym snom. Sedem, prosím pekne. Takmer sedem hodín, toľko som cestoval v piatok.

Z Bratislavy som vyrazil o piatej a do Popradu dorazil pred polnocou, ako keby ležal niekde pri Samarkande. S elegantným takmer dvojhodinovým meškaním. A viete, čo si s ním môžem? Presne tak: vôbec nič.

Lebo rok 2016 sa síce píše, len nie všade.

4. Čas je relatívny

Viete, aký je rozdiel medzi letom do Barcelony a cestou vlakom do Popradu?

Obe cesty stoja rovnako, ale do Popradu to trvá dlhšie.

Takto som si nedávno dovolil zavtipkovať netušiac, že práve to ma čaká. Meškanie nie je náhodny jav, je to pravidlo, ale aj tak: sedem hodín?

Dávno by som za sebou mal check-in, let, čakanie na batožinu, cestu do mesta, ubytovanie a už by som v nejakej španielskej putike od tretieho piva presviedčal čašníka, že za tú čokoládu mu toľko nedám.

Lenže čo z toho, že by som mohol ísť do Barcelony, keď sa chcem dostať do Popradu, že áno.

5. Železnice vám plnia detské sny

Aj vy ste ako dieťa milovali tunely? Aj ja. Železnice vám detský sen na pol hodiny splnia.

Zrazu sa totiž okolo vás rozhostí tma, vlakom sa nesie nadávanie, ktoré by nezniesli ani horšie portály, a sprievodkyňa niekam zmizla.

Vo vašom vnútri sa rozhostí ten známy pocit: áno, zase sa niečo pokazilo. So slastným vedomím, že svet je opäť v rovnováhe, sa opriete a čakáte.

Vlak zastavil z technických príčin, oznámi vám rozhlas; nadávajúci chlap oznámi, že ide na borovičku.

Stojíte v tuneli a pozvoľna klesáte na duchu, ľudia pozvoľna vystupujú na koľajnice a fajčia. Nikto ich nezastaví, lebo sprievodkyňa zmizla.

Rozprávate sa s párom, ktorý sa vracia z Austrálie. Toto je jednoznačne najzložitejšia časť cesty, hovoria. Zrazu si uvedomíte, že o tomto ste nesnívali.

Keď raz vydám zbierku básní z vlaku, bude sa volať Vagónska poézia. Tu je ukážka.

6. Štokholmský syndróm je skvelý

V ten piatok sme s rýchlikom Chopok stáli na lúke za Trenčínom, na lúke pred Žilinou, v tuneli pri Vrútkach a vo Vrútkach samotných.

Tesne pred polnocou sme však boli takmer v cieli. Vyšiel som na chodbu a postavil sa k dverám – posledné kilometre cesty som chcel precítiť. Takto sa musel cítiť Amundsen, hovoril som si.

A vtedy – ako len štyrikrát predtým – vlak opäť zastal. V duchu som sa už videl, ako jem plnenú papriku, ktorú mi mama o sedem hodín skôr v úplne inom živote sľubovala, a tu zrazu: koniec.

Skoro som sa rozplakal, mal som chuť sprievodkyňu, vlakvedúceho aj rušňovodiča vyobjímať. Povedať im, čo všetko pre mňa táto cesta znamenala, čo všetko som sa naučil. Chcel som im povedať, že ich milujem, to všetko, ak mi sľúbia, že sa pohneme.

A vlak stál. Už som spomínal, že aj priemyselná zóna Popradu má svoje čaro?

7. Ani RegioJet to nezmení

A ľudia mi hovoria, že som blázon.

Vraj mám chodiť autom, lebo výpadovka z Bratislava je známa tým, že v piatok poobede na nej áut niet. Mám chodiť RegioJetom, ktorý býva plný ešte skôr ako ja vôbec viem, že domov pôjdem.

A možno majú pravdu, len ja mám otázku:

Keď štátnymi vlakmi prestanem chodiť, budú už jazdiť načas?

No vidíte.

8. Slovensko je krajina bezmocných

Vlak sa zastaví a zrazu nikde nikoho niet, nikto nič nevie. Ak náhodou odchytíte sprievodkyňu, je vám jej ešte aj ľúto, lebo viete, že nemá najlepšiu prácu na svete a sama za nič nemôže.

Sa pokazilo. Sa nevie. Sa stalo.

A práve vtedy vám to je jasné: slovenské železnice sú Slovensko v malom.

Sme krajinou, ktorá miluje pasívny rod, v ktorej sa veci síce dejú, ale vždy proti našej vôli.  Chceli by sme to inak, sami však vo svojej krajine nič nezmôžeme.

Kradne sa, ale my nie a ak áno, tak je to úplne iný prípad. Kazí sa, ale nikto nie je zodpovedný. Rozpadáva sa, ale aspoň sa všetci máme rovnako zle. Do hľadania dôvodov, prečo sa niečo nedá, investujeme toľko času, že keby sme ho investovali do hľadania riešení, nevedeli by sme, čo od dobroty. Takto nevieme, čo od hnevu.

Úprimne si myslím, že ak existuje národná povaha, tá naša je katastrofálna. Mieša sa v nej strach z autority s túžbou autoritou byť, aby sme mohli strach vzbudzovať. Namiesto na rovnocenných sa hráme na pánov a poddaných.

A vlaky zatiaľ stoja v tuneloch, tých tunelov je plné Slovensko. A chlapík sa už vrátil z borovičky, v tuneli stojí na koľajniciach, čúra na ne a fajčí.

Nie je to scéna z Kusturicu, píše sa predsa rok 2016. Len nie všade.