Denník N

Vlajkonosiči na olympijskom ceremoniáli: Jedna z najväčších pôct i politická nominácia

Vkročiť na olympijský štadión počas otváracieho ceremoniálu hier a s vlajkou nad hlavou viesť svojich krajanov na slávnostnom defilé účastníkov patrí medzi sny mnohých športovcov, šťastie sa však usmeje len na niekoľkých z nich. Spravidla totiž nestačí pod piatimi kruhmi iba štartovať, treba byť aj tou správnou osobnosťou.

Rešpekt medzi fanúšikmi i ostatnými športovcami, aj tými z iných odvetví, predošlé úspechy a v neposlednom rade patriotizumus. Aspoň niektoré z týchto podmienok by mal spĺňať každý vlajkonosič. Nie vždy však ich naplnenie na zisk tejto prestížnej úlohy naozaj stačí, najmä v početnejších výpravách. Naopak, výpravy niektorých krajín občas tvorí len jediný športovec, ktorý sa spravidla ujme aj štátnej vlajky.

Hoci otvárací ceremoniál tvoril neodmysliteľnú súčasť hier od prvých novodobých hier v Aténach 1896, sprievod všetkých zúčastnených športovcov sa do jeho programu dostal až o dvanásť rokov neskôr v Londýne. Dnes má svoje stabilné miesto hneď po skončení úvodného umeleckého predstavenia a tvorí najdlhšie trvajúcu časť slávnosti.

Ako prví vstupujú na dráhu tradične športovci z Grécka, kolísky olympijských ideálov, nasledovaní výpravami ďalších krajín zoradených abecedne podľa svojho názvu v jazyku usporiadateľa (na nadchádzajúcej olympiáde v portugalčine). Niekoľkotisícový sprievod zavŕši reprezentácia domácej krajiny. Až potom, po niekoľkých hodinách od začatia ceremoniálu, nasleduje slávnostné otvorenie hier, vztýčenie olympijskej vlajky či  zapálenie ohňa.

Výber vlajkonosiča prebieha dvojakým spôsobom. Kým niektoré štáty, medzi nimi i Slovensko, oznamujú jeho meno už niekoľko týždňov pred štartom hier na základe rozhodnutia funkcionára tamojšieho olympijského výboru (obvykle vedúceho výpravy, prípadne predsedu), iné vrátane Česka, Nemecka či USA prenechávajú túto voľbu samotným športovcom a s jej výsledkom vyrukujú na poslednú chvíľu.

Stačilo želanie prezidentky

Aj keď s vlajkou krajiny spravidla kráča športovec aktívne súťažiaci na hrách, občas sa niektoré výbery rozhodnú pre výnimku. V Pekingu 2008 napríklad až osem výprav viedli tréneri, funkcionári alebo športovci, ktorí sa hier nezúčastnili.

A práve v čínskej metropole došlo k mimoriadne kurióznej nominácii. Filipínčania pôvodne zverili svoj štátny symbol do rúk plavca Miguela Molinu, ibaže prezidentka krajiny Gloria Macapagalová-Arroyová len pár dní nato vyslovila želanie, aby vo Vtáčom hniezde viedol svojich krajanov slávny profesionálny boxer Manny Pacquiao, ktorý pred niekoľkými mesiacmi vybojoval titul šampióna organizácie WBC. Rodák z mesta Kibawe pritom na žiadnej olympiáde nikdy neštartoval, a to aj z dôvodu, že Medzinárodný olympijský výbor povoľuje účasť len boxerom-amatérom. Filipínsky olympijský výbor sa tak zrazu ocitol medzi dvoma mlynskými kameňmi, keďže funkcionári si nechceli popudiť hlavu štátu, ale ani svoju najväčšiu plaveckú hviezdu. Rozpaky napokon pomohol rozptýliť sám Molina, keď post vlajkonosiča dobrovoľne prenechal známemu pästiarovi.

V Aténach 2004 zase vzbudili údiv Macedónčania, ktorí sa takto rozhodli uctiť si niekdajšieho basketbalistu Blagoju Georgievského. Strieborný medailista vo farbách Juhoslávie z Montrealu 1976 sa v hlavnom meste Grécka predstavil ako rozhodca.

Niektorým športovcom zmarí účasť na otváracom ceremoniáli zranenie, iní doplatia na jeho kolíziu so súťažami a ďalší sa postu vlajkonosiča zrieknu celkom dobrovoľne. Fenomenálny švajčiarsky tenista Roger Federer napríklad pred štyrmi rokmi v Londýne doprial túto poctu svojmu priateľovi Stanovi Wawrinkovi, Bradley Wiggins zase ponuku odmietol s prosbou, aby vlajku jeho vlasti niesla žena. Prianie jedného z najlepších cyklistov súčasnosti však napokon zostalo nevyslyšané, vo voľbe medzi športovcami totiž uspel Andy Murray.

Súboj o rovnoprávnosť neutícha ani pod piatimi kruhmi

Víťaz Tour de France z roku 2012 svojím vyjadrením opäť otvoril už beztak citlivú tému o rovnoprávnosti oboch pohlaví. Keďže prvé olympiády boli prevažne mužskou záležitosťou, zástupkyne nežnejšieho pohlavia sa pomerne dlho držali v úzadí aj na otváracích ceremoniáloch. Ako prvej sa mužskú hegemóniu podarilo prelomiť krasokorčuliarke Mollie Phillipsovej z Veľkej Británie na zimných olympijských hrách 1932 v Lake Placid z jednoduchého dôvodu – celá britská výprava pozostávala výlučne z kvarteta žien. Spomedzi dohromady 45 otváracích ceremoniálov niesla britskú vlajku žena len 6-krát.

Škandál na obzore sa v poslednej chvíli podarilo odvrátiť Austrálčanom na poslednej letnej olympiáde v Londýne, keď Natalie Cooková pohrozila bojkotom ceremoniálu v prípade, ak by sa vlajkonosičom protinožcov mal stať muž. Možno aj preto sa vedúci výpravy napokon rozhodol pre basketbalistku Lauren Jacksonovú.

Na ružiach ustlané v období spoločného štátu s Čechmi nemali ani Slováci. Československo sa počas svojej existencie zúčastnilo 29 olympiád a takmer vždy jeho zástupcovia zverili najväčšiu poctu rodákovi spoza rieky Moravy. Jedinú výnimku na dlhé roky predstavoval Ján Starší na ZOH v Lake Placid 1960. Až na konci spoločnej cesty oboch národov z tieňa aspoň trochu vystúpili aj naši zástupcovia, keď v Soule 1988 viedol výpravu diskár Imrich Bugár a o štyri roky neskôr v Barcelone na neho nadviazal zápasník Jozef Lohyňa. Rodák zo Zlatých Moraviec priniesol slovenskú vlajku aj na štadión Centennial v americkej Atlante 1996, ešte predtým sa však v Lillehammeri historicky prvým vlajkonosičom krajiny spod Tatier stal hokejista Peter Šťastný.

Vlajkonosiči tradične patria aj k záverečnému ceremomiálu každej olympiády. Toto vyznamenanie získava spravidla najúspešnejší reprezentant danej krajiny.

Teraz najčítanejšie