Denník N

Štandardní : koniec garnitúry

Kým skončí toto volebné obdobie, ktoré ich ukrývanú prepojenosť zviditeľnilo – dovŕši táto politická garnitúra povestných 20 rokov. Toľko, čo nám vládli „normalizátori“ nám budú vládnuť aj „štandardní“ . Kedysi sa „normalizátori“ snažili odradiť ľudí od politiky, znechutiť ich, aj kriminalizovať opozíciu – no zmenu nezastavili. V tej istej situácii sú aj „štandardní“. Ľudia žiadajú opäť obnovenie vzťahu medzi slovami a činmi politikov. Žiadajú od nich dodržiavanie zákonov , ktoré tak prísne doliehajú na ostatných … A napokon žiadajú aj obnovenie elementárnej etiky a dôveryhodnosti.

Štandardní: Koniec garnitúry

 

Dnes žijeme na Slovensku pod vládou dvoch dlhoročných, predtým zdanlivo proti sebe stojacich, garnitúr politikov. Po voľbách 2016 ohlásili, že idú spolu vládnuť, pretože jediní sú „štandardnými“. Vyrobili si, improvizovane, aj kvázi kritéria. Napr. že „štandardný“ politik by nemal nahrávať a zverejňovať akékoľvek neslušné návrhy , napr. o daňovom podvode… Nemá demonštrovať pred príbytkami politikov podozrivých z nejakého prechmatu… Nemá používať priame slová, ktorým ľudia rozumejú – ako zlodej, krádež, podvod… ale iba tradičné politické ptydepe v štýle: „sú tu isté podozrenia z korupčného správania“…. Nesmie vážne trvať na vyšetrení a potrestaní skorumpovaných politikov.
Ano, to  je u nás  štandardnou politikou. Preto je zo Slovenska štát, v ktorom nevládne právo, ale strany a ich „pozadia“.

 

Prečo je na Slovensku vždy taká tlačenica na strane víťazov a žiadna ozajstná opozícia?
Správne tušíme, že korene toho trčia kdesi v našej minulosti, ale tú preskočím. Rezumé je : ak v štáte (v obci alebo meste) chcú všetci politici slúžiť moci (po našsky to znie tak pekne : „ťahajú za jeden povraz“), demokracia nefunguje. Preto, aby zabrala, musí ostať aspoň zopár poctivých poslancov, čo nebudú „ťahať“ s vládnúcimi, ale sa zastanú voličov . Inak sa točí celý ten slávny mechanizmus zastupiteľskej demokracie naprázdno. Štát (obec, mesto, región) , ktorý nemá čestných a dôsledných poslancov – kontrolórov vládnúcej moci , sa zákonite stane obeťou zlodejov a zneužívačov.
A práve to je problém tejto republiky : príliš mnohí sa hrnú za výhodami, málokto za cťou… a nikomu nie je hanba.
Hocako väzí tento  sklon (ísť kvôli osobným výhodám s mocou, prípadne aj akoukoľvek) v našej minulosti, dnešok Slovenska je v nemalej miere dôsledkom ponovembrových desaťročí. Zdalo sa predsa, že po štyroch , vlastne až piatich desaťročiach,  nastáva úsvit demokracie a slušnosti. Zdalo sa, že sa karty rozdali nanovo. Ale už čoskoro sa na scéne zjavili „štandardní“. Tí, čo sa naučili žiť z dôvery voličov, ale súčasne aj z podnikateľov, bohatnúcich na úkor štátu – a pri tom si uchrániť osobnú beztrestnosť.
Ako sa to môže v demokracii, kde existuje politická opozícia, vlastne niekomu podariť? Iba tak, že jedni kryjú trestnú činnosť druhých, a opačne. Štandardne a dlhoročne.
Verejnosť , ktorej chýbala demokratická skúsenosť, bola ku plazivej mafianizácii politickej scény dlho slepá. Dnes už ale tušíme, prečo u nás strany zvyknú vkladať oveľa viac úsilia do výberu generálneho prokurátora, než do, hoci, výberu predsedu parlamentu alebo ministrov. Čoraz okatejšia je sieť vzájomných kšeftov a vzájomného krytia pred spravodlivosťou. Od r. 1998, tzn. od pádu moci mečiarovcov (čo vlastne pádom nebol) už žiadna tunajšia vláda nemala v parlamente reálnu opozíciu. (Výnimkou bola  vláda I.Radičovej, tá zasa nemala nič iné, než opozíciu.)

 

Systém „štandardných“ ráta s narušiteľmi
Isteže, v tých posledných desaťročiach existovali individuálne výnimky, ale systém „štandardných“ strán ich účinne eliminoval. Šéfovia parlamentných strán tak mohli diskrétne slúžiť svojim „pozadiam“, ktoré ich za to držali pri moci. Čím lepšie slúžili, tým lepšie boli financovaní a mediálne podporovaní…. ich vnútorní kritici nemali v systéme, kde o politickom úspechu postupne čoraz viac rozhodovali privátne médiá a peniaze oligarchov, žiadnu šancu. Niektorí odchádzali a zakladali nové strany. Ale potom stáli opäť pred otázkou, kde vziať peniaze na novú politickú organizáciu a jej volebný marketing? Ako prekonať čoraz vyšší múr , ktorým „štandardní“ postupne obmedzovali slobodnú politickú súťaž? A ako sa dostať ku voličom cez všemocné, ku establišmentu občas blízke, médiá ?
Bariéry proti riziku skutočnej opozície (administratívne : napr. v podobe desaťnásobného zvýšenia počtu podpisov potrebných na vznik strany, finančné : napr. v podobe poplatkov za účasť vo voľbách, za prezentáciu aj vo verejnoprávnych médiách, a ešte cez desiatky iných dômyselných opatrení…) a ostražitý dohľad oligarchov nad mediálnym priestorom, spravidla odpísali nové politické projekty už vopred …alebo sa voľky nevoľky stali súčasťou „štandardného“ systému.
Ak predsa len hrozilo, že  „motyka vystrelí“, strážcovia „štandardnosti“ mali poruke dva silné nástroje, ktoré sú zničujúce v každej politike na svete: vedeli si poslúžiť nástrojmi donucovacej moci štátu (SIS, Prokuratúra, Polícia, Daňový úrad a pod.) a korumpovať pozíciami a peniazmi.
Tak napr. dokázali primäť „neštandardnú“ kandidátku ku odstúpeniu z volieb (Občianska kandidítka DS-DÚ, 2002), inokedy sa zadaril v „neštandardnej “ strane predvolebný rozkol (SF, 2006). Systém fungujúci na vzájomných výhodách nezlyhával a ustál aj prekérnu situáciu, kedy doň čosi neštadardné preniklo, a to poriadne vysoko… Aj vtedy sa našlo východisko : záhadne, a akoby dobrovoľne, padla aj nevítaná, lebo „neštandardná“, premiérka (I.Radičová, 2011).

 

Dve diery v múre
Za uplynulé skoro už dve desaťročia vidíme iba dvoch, čo prerazili kruhovou obranou „štandardného“ súručenstva politikov a oligarchov. Prvým bol R.Sulík : nemal oligarchické zázemie a špeciálne vadil „zavedenej firme“ , SDKÚ, s jej tradične silným finančným aj mediálnym pozadím. Ale vtedajší nováčik zužitkoval podceňovaný internet a u nás ešte novinku – sociálne siete. V roku 2010, kedy R.Sulík uspel, nemali strany ešte ani facebookové profily a ich elektronická komunikácia zaspala v 90.rokoch. Podcenili to. R.Sulík mimoriadne úspešne (lebo bol prvým) oslovil voličov, tzv. visiacich na nete.
Druhým víťazom nad múrom „štandardných“ je I. Matovič. Aj ten išiel do politiky bez bočných záväzkov a odpočiatku ho systém identifikoval ako mimoriadne riziko. A aj on uspel iba pre nepozornosť : „štandardní“ politici podcenili napohľad jalový mediálny kanál, akým sú direct mailové reklamné noviny.
Za posledných 15 rokov – a iba dve diery v múre. Inak všetko fungovalo ako hodinky : kauzy zametené pod koberec, spojenectvá parlamentných politikov sa spevňovali, obchody ich „pozadí“ bežali. Ak sa „štandardní“ ocitli v opozícii, vyslovovali – isteže – ustarostené podozrenia, že sa nevládne tak, ako by sa malo. V divadielku s názvom O päť minút 12 slovenský volič už vopred vedel, kto čo povie , aj ako tie nedeľné chvíľky poézie skončia. Vopred bolo jasné aj to, že ak po voľbách „štandardní“ opozičníci vytvoria vládu, tak s podozreniami a kauzami, ktoré roky odhaľovali, neurobia vonkoncom nič.
Od nedávna vieme, že je tu jedna ešte jedna, perfídnejšia, možnosť : že opozičníci kritizované korupčné kauzy nielen že zametú, ale ešte aj vytvoria vládu s kritizovanými  (ako sa stalo po voľbách 2016).
Týmto bola dovŕšená miera zbytočnosti slov a odhalení v slovenskej politike. Je už jedno, čo kto zo „štandardných“ hovorí – po voľbách môže byť všetko inak. Vtedy bude platiť to, na čom sa zhodnú ich „pozadia“ , čo nadobudli väčšinu „žetónov“ v NRSR.

Preto sú tie dve strany, čo sa do vrcholovej politiky prešmykli cez diery v múre strážcov „štandardnosti“, terčom toľkého hnevu.  Ide o veľa. Buď títo a im podobní „šašovia“ obnovia význam slov a váhu pravdy v politike, alebo ostanú odstrašujúcou epizódou, po ktorej sa už „štandardné“ strany vyvarujú starých chýb. Slovensko by sa tak mohlo stať na dlho oligarchickou republikou.

A čo ľudia?

Ten dlhý čas hier a bohatnutia „štandardných“ strán , vedených  ľuďmi „druhej vlny“ (1) trvá od 90.rokov. Ale celé tie roky v tomto štáte žili , ako to už v štátoch býva, aj bežní ľudia. A tým na Slovensku sa nežilo ani zďaleka tak pohodlne, ako „štandardným“ politikom, ich rodinám a podnikateľským prostrediam.

Socialista, ukáž hodinky!

A tak tu dnes máme jeden z najbiednejších štátov EÚ, čo vedú politici, ktorí sa už prestali ostýchať ukazovať na obdiv svoje bohatstvo , podobajúc sa čoraz viac svojim oligarchickým „pozadiam“. Objavujú sa na jachtách, v privátnych lietadlách, majú krásne milenky, super byty… o biede voličov hovoria SMERáci v televízii s obočím zvrašteným súcitom, no s miliónovými hodinkami na zápästí.

Zháňaš dobrého remeselníka ? Je v Rakúsku…

Na druhej strane – národohospodárska politika „štandardných“ , (tzn. miliardové dotovanie veľkopodnikateľov, ožobračovanie samoživiteľov, nepodporovanie drobnej domácej výroby…plus brzda všadeprítomnej korupcie ) vyhnala veľa schopných mladých do cudziny. Tam sa ich podozrenie, že sa tento štát k nim choval neslušne, zmenilo na istotu. Na získanie týchto ľudí späť , do republiky, nemôžeme pri pokračovaní „štandardnej“ politiky , ani pomyslieť. Ostaneme povestným zadným dvorom štátov, ktoré si dokázali vážiť schopnosti našich ľudí.. a nebude za to môcť žiaden Západ, ani Amerika, ale len my sami.

Miky, kedy budú tie dvojnásobné platy ?

Tí, čo tu ostali žiť a pracovať, zarábajú málo a štát z nich zdiera vysoké daňové a odvodové zaťaženie. Služieb za to dáva poskromne. Najviac sa držia „u huby“ veľké skupiny štátnych zamestnacov (sestričky, učitelia a pod), kedže ani jedni, ani druhí ešte nevymysleli, ako vyzbierať pre príslušnú stranu aspoň približne taký bakšiš, aký dostane, keď peniaze, ušetrené na ich mzdách, pošle napr. staviteľom diaľnic, alebo dodávateľom cétéčok.
Nespokojné sú aj seniorské generácie , kedže správne tušia, že od zdravotníctva, ani penzijného zabezpečenia toho do budúcna veľa čakať nemôžu. Občas to vyzerá na tichú dohodu : ak zdravotníctvo penzistom „porieši“ dĺžku dožitia, z nášho penzijného systému si môže načierať aj vláda… Mnohých seniorov okrem toho, že dlhovekosť je u nás nevítaná, úprimne štve aj to, že pri „štandardnom“ spravovaní štátu sa lepšie nebudú mať ani ich vnuci.

Pre toto všetko (a ešte veľa iného, čo by sa sem nevošlo) ľudia na Slovensku začínajú citlivo vnímať, ako sa roztvárajú majetkové nožnice, aj priepasť medzi medzi konaním a slovami politikov. Hovoria o potrebe novej revolúcie, ale súčasne s tým sa cca polovici voličov už zbridilo chodiť ku voľbám. A časť chodí voliť iba preto, aby volili extrém. Mladý a frustrovaný volič nemá totiž nikde na svete ďaleko k tomu , aby si povedal, že ak tento , vraj demokratický, systém dovoľuje, aby na ňom parazitovali toľkí podvodníci , tak nech skape!

 

Slovenský Weimar?
Pred našimi očami sa odohráva čosi , čo má veľa spoločných čŕt s úpadkom Weimarskej republiky, ktorej strany vyvolali v obyčajných ľuďoch toľko sklamania a hnevu, že im boli lepší hajlujúci hitlerovci. Od tých sa totiž dalo čakať aspoň to, že po voľbách urobia, čo pred nimi sľúbili. Presne tak by vám dnes odôvodnil svoju voľbu nejeden volič kotlebovcov.
Zatiaľ , poviete si, tých fašistov, či neofašistov, v parlamente nemáme až tak veľa, no verte, že ani NSDAP nezačínala inak. Slovenskú republiku a jej demokraciu v súčasnosti chráni vplyv medzinárodného usporiadania vytvoreného po páde ZSSR a konci studenej vojny . No aj ten čas sa , ako každý, raz skončí. A vtedy bude opäť iba na nás, či si uchránime, alebo stratíme slobodu a demokraciu. Kedy tá chvíľa skúšky nastane? Ktože vie, ale možno aj onedlho…?
Preto nie je jedno, či sa slovenskí voliči už dokážu naučiť posielať preč  nehodných politikov aj s ich  zbojníckymi stranami, alebo budú nechávať donekonečna „dohnívať“. Novinári a iní zahraniční pozorovatelia nám často pripomínajú, že ak by sa to, či ono, stalo v nejakej západnej krajine, politik, aj celá vláda by sa už musela porúčať. A je to tak…proste tu, na Slovensku, sa ešte stále iba učíme byť kvalifikovanými a náročnými zákazníkmi verejnej služby, ktorou politika je. Ale to neznačí, že pri všetkej našej príslovečnej „trpezlivosti“, nám v istý okamih frustrácia a nediferencujúci hnev, neprerastú cez hlavu.

Ak súčasná opozícia premešká svoju šancu – budúce voľby – potom ju zákonite využijú extrémisti a fašisti. S jednoduchým plánom – dokatovať túto – hoci aj krívajúcu a jednookú, ale ešte žijúcu – slovenskú demokraciu.

 

Kto zachranuje Slovensko pred fašistami?
V tejto situácii sú reči o tom, že koalícia „štandardných“ je záchranou pred fašistami holý nezmysel. Naopak – táto absurdná koalícia , čo dala dokopy niekdajších kritikov korupcie SMERu s kritizovanými, je a bude silným argumentom extrémistov o falošnosti demokracie. Všetky tie reči o „štandardnosti“ s sú len prejavom strachu bývalých strán pravice. V skutočnosti je zloženie aj doterajší politický „výkon“ koalície (stojíme jednotne v šíku za L. Baštrnákom!) vodou na mlyn  kritikom demokracie a fašistom.

 

Pod vládou „spojených štandardných“ a nikdy inak?

V súčasnosti vládnuce garnitúry politikov „druhej vlny“ zodpovedali za republiku doteraz prinajmenej 16 rokov. Kým skončí toto volebné obdobie, ktoré ich ukrývanú prepojenosť zviditeľnilo – dovŕši táto politická garnitúra povestných 20 rokov. Toľko, čo nám vládli „normalizátori“ nám budú vládnuť aj „štandardní“ . Kedysi sa „normalizátori“ snažili odradiť ľudí od politiky, znechutiť ich, aj kriminalizovať opozíciu – no zmenu nezastavili. V tej istej situácii sú aj „štandardní“. Ľudia žiadajú opäť obnovenie vzťahu medzi slovami a činmi politikov. Žiadajú od nich dodržiavanie zákonov , ktoré tak prísne doliehajú na ostatných ľudí . A napokon žiadajú aj obnovenie elementárnej etiky a dôveryhodnosti. Majú na to plné právo a kedže tu, zatiaľ, nikto demokraciu nezrušil, verte, že to aj dosiahnu.
Od tých posmievaných „šašov“ a vraj radikálnych „krikľúňov“ , od tých z politiky vyháňaných „neštandardných“… od tých sa začne odvíjať nová etapa , aj nová generačná garnitúra slovenskej politiky. „Štandardní“ pohrobkovia 90 rokov síce zatiaľ vládnu, ale už dnes sú minulosťou. To slovo, čo tak neslušne využívajú, sa musí vrátiť ku svojmu pravému významu. Aký je? No napr. že štandardným je, aby politici splnili , čo pred voľbami voličom sľúbili. Alebo aby nezneužívali prepožičanú moc v prospech „pozadí“. Aby neprekračovali zákony, ale naopak – naliehali na ich dodržiavanie a to aj vtedy, ak sa podozrenia z porušení zákona týkajú ich samotných.

 

Že číra utópia?
Naopak. Ako jeden zo svedkov a občas aj aktérov doterajšej demokratickej cesty Slovenska tvrdím, že sme tomu na dosah . Éra politiky, zažratej tu od čias komunistov , mečiarovcov a dzurindovcov , sa onedlho skončí . A hoci ani táto zmena neprinesie raj na zemi, isté veci sa pohnú a do budúcna sa už nebudú opakovať. Mladé generácie potrebujú šancu pokúsiť sa o nastolenie svojich dobrých čias …a vlastne všetci potrebujeme opäť trochu nádeje. A tú už opotrebovaní „štandardní“ nedokážu nie že by vyvolať, ale ani predstierať. Zmena , ktorá je pre mnohých zatiaľ utópiou, má už aj meno : voľby 2020.

 

 

 
poznámky :
1) Pod „druhou vlnou“ myslievajú politické dejiny tú skupinu, čo prichádza po veľkých zvratoch a revolúciách . Druhá vlna je nevyhnutnosťou, kedže rebelov a rôznych disidentov nebýva pred žiadnou z revolúcií ktovie koľko. Osobnostiam z „druhej vlny“ býva spoločné, že sa do vysokých postov nelegitimizovali zápasom, ale tzv. nastúpili.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.