Dobrovoľníci – šľachta medzi ľuďmi
Trochu som sa hanbila za to, že som neudržala slzy. Ale len trochu. Pretože ma nesmierne dojali. Tak ako každý rok. Dobrovoľníci. Šľachta medzi ľuďmi. Pretože investujú to najcennejšie, čo majú. Svoj čas. K tomu svoje skúsenosti, vzdelanie, zanietenie a more lásky.
Asociácia náhradných rodín už 22 rokov organizuje veľký letný rekreačno-vzdelávací pobyt náhradných rodín. Rodičia sa dopoludnia vzdelávajú, majú k dispozícii terapeutov, poradcov a psychológov. A ich deti sú zatiaľ v krajine zázrakov, ktorú im pripravili dobrovoľníci.
Nie sú to animátori, ktorí majú za úlohu strážiť ich. Sú to vyškolení dobrovoľníci. To je veľký rozdiel. Strávili more času tým, aby študovali, ako sa správajú a fungujú zranené deti. Aby vedeli, čo potrebujú, aby sa vedeli vyvarovať chybám, aby pochopili tak krehké detské duše, aby ich vedeli chrániť s obrovskou dávkou empatie.
Každý z nich má svoju prácu, alebo štúdium. Každý z nich má svoje „civilné“ povinnosti. Napriek tomu si vybavia dovolenku, ktorú by iní chceli zrejme stráviť niekde s nohami na stole alebo vo vlnách mora. Títo mladí ľudia ju venujú deťom a vidia v tom hlboký zmysel.
To, čo týmto deťom dávajú snáď ani sami nevedia doceniť. To, ako im rozumejú sa nezrodilo z večera do rána. Boli to hodiny strávené na kluboch náhradných rodín, kde sa s týmito deťmi zoznamovali. Na letný pobyt sa vopred pripravovali koordinačnými stretnutiami, kde plánovali aktivity, rozdeľovali deti do skupín s poznaním a citom tak, aby si všetci vychádzali.
Keď som videla stostranový manuál, ktorý spoločne k pobytu vytvorili, prvé čo som povedala bolo – strážte si to, ako oko v hlave. Držala som totiž v rukách know-how tak špecifický, prepracovaný a profesionálny, že grantovovýzvové a hutne finančne saturované programy boli oproti tomu hlúpe a primitívne bláboly.
Takáto dôsledná príprava pretavená v skutočnú prácu totiž znamená to, čo videli rodičia všetkých detí. Hlboké ba priam terapeutické vzťahy s dobrovoľníkmi, ktorí svoj vzácny čas venovali cudzím deťom. Táram. Vôbec nie cudzím. Pretože každé z tých osemdesiatich detí poznali, zistili si o ňom, čo bolo treba. Či bolo v rodine od mala, či neskôr, či má nejaké problémy a ak, tak aké. Ako to treba riešiť, ako to robia rodičia, boli s nimi v komunikácii, snažili sa vyhovieť a pomôcť.
Preto ma títo mladí ľudia tak nesmierne dojímajú. Mohli by byť na letných fesťákoch, po krku v mori, alebo popíjať kávu na teraskách. Je to ich voľný čas. V dnešnej dobe tak vzácny a cenený. V dobe orientovanej na výkon, kde ich každý tlačí do toho, aby za krátky čas vyprodukovali maximum. Zaslúžili by si oddýchnuť. A oni v tom svojom najvzácnejšom čase darujú. Tak kvalitne, tak dobre, tak úprimne a s láskou. Za cesťák.
„Naša mládež miluje prepych. Nemá dobré vychovanie. Neuznáva autority a nemá úctu pred staršími. Deti odvrávajú rodičom a tyranizujú svojich učiteľov.“
Pred dvetisíc rokmi si takto zamoralizoval Sokrates. A za ním ďalšie a ďalšie generácie. Ak by mali pravdu, ľudstvo by degenerovalo. Opak je však pravdou. Ľudstvo sa vyvíja k lepšiemu. Pretože v každej generácii žijú nádherní mladí ľudia, ktorí robia svet lepším miestom pre život.
Viem o takých, preto dovoľte, aby som im vzdala hold.
Ich hymna.
