10x o tom, ako naša myseľ zlyháva. A nemôžeme s tým nič urobiť

Pred niekoľkými mesiacmi som čítal vynikajúcu knihu od nositeľa Nobelovej ceny Daniela Kahnemana – Myšlení rychlé a pomalé. Je to jedna z tých kníh, ktorú keď prečítate, zmeníte pohľad na seba a veci okolo vás – a v myšlienkach sa k nej budete vracať. Teda, aspoň na mňa tak zapôsobila.

Teraz som sa ku knihe vrátil, aby som si prešiel množstvo pasáží, ktoré som si v nej podčiarkol. Niektoré z nich som vybral aj na blog. Tí, ktorí knihu už čítali, si tak môžu časť jej obsahu aspoň v instantnej podobe zopakovať. Tí, ktorí ju ešte nečítali, sa možno rozhodnú po nej siahnuť. Ľutovať by nemali.

1. Naša myseľ je náchylná k systematickým chybám.

Znie to banálne a všetci to (o sebe) vieme. Naša myseľ nepracuje ideálne. Kahneman spolu s Amosom Tverskym skúmal ľudský úsudok a rozhodovanie, za čo v roku 2002 dostal Nobelovu cenu. Jeho kniha Myšlení rychlé a pomalé je vlastne #mustread pre každého, kto chce lepšie rozumieť tomu, ako premýšľame. Ukáže nám, že je ľahšie rozpoznať omyly iných ľudí ako svoje vlastné. A pomôže nám naučiť sa rozpoznávať situácie, v ktorých sú omyly pravdepodobné, a tak môžeme venovať zvýšené úsilie tomu, aby sme sa im vyhli vtedy, keď ide o niečo dôležité.

2. Keď máme pred sebou ťažkú otázku, často namiesto nej odpovieme na jej ľahší variant, a to zvyčajne bez toho, aby sme si zámenu všimli.

“Veľmi zaujímavou vlastnosťou nášho mentálneho života je to, že bývame zriedkakedy vyvedení z miery. (…) Normálny stav vašej mysle je taký, že máte intuitívne pocity a názory skoro na všetko, čo vám príde do cesty. (…) Často máte odpovede na otázky, ktorým úplne nerozumiete, pričom sa spoliehate na dôkazy, ktoré by ste nedokázali ani vysvetliť, ani obhájiť.” Pokiaľ naša myseľ nenájde na nejakú ťažšiu otázku uspokojivú odpoveď, vyhľadá súvisiacu otázku, ktorá je ľahšia, a na ňu odpovie. Často si túto zámenu vôbec nevšimneme a neuvedomíme. Kahneman všetky svoje tvrdenia opiera o množstvo výskumov a fascinujúcich experimentov. Ja ich pre krátkosť nebudem uvádzať – budete mi musieť veriť, alebo si knihu sami prečítať.

3. Dokážeme byť slepí k zjavnému a tiež dokážeme byť slepí k našej vlastnej slepote.

Kahneman vo svojej knihe vysvetľuje, že naša myseľ funguje v dvoch režimoch. Prvý, nazýva ho Systém 1, funguje automaticky a rýchle, s malým alebo žiadnym úsilím a bez pocitu úmyselnej kontroly. Druhý, Systém 2, prideľuje pozornosť vedomým duševným činnostiam, ktoré ju vyžadujú. Aktivuje sa napríklad v momente, keď máte vypočítať, koľko je 17 x 24. Používanie Systému 2 je veľmi náročné, pri mentálnom úsilí sa srdečný tep zrýchli o zhruba sedem úderov za minútu. Kahneman tiež zistil, že keď tuho rozmýšľame, naše zrenice sa zväčšia aj o 50 percent. Účastníkov experimentu snímal a obraz ich zreníc premietal na plátno na chodbe. Ich priemer bol asi 30 cm. “Pri násobení sa zrenice obvykle rozšírili do väčšej veľkosti počas niekoľkých sekúnd a zostali rozšírené, kým účastník na probléme v duchu pracoval. Keď našiel riešenie alebo úlohu vzdal, okamžite sa stiahli. Keď sme z chodby pozorovali priebeh experimentu, niekedy sme ako účastníka, tak aj našich hostí prekvapili otázkou: ‘Prečo ste teraz prestali pracovať?’ Odpoveď zvnútra laboratória obvykle znela: ‘Ako ste to vedeli?’, na čo sme odpovedali: ‘Máme okno do vašej duše.’”

4. Keď ľudia veria, že záver je pravdivý, tak budú veľmi pravdepodobne veriť aj argumentom, ktoré sa objavujú na jeho podporu. Pričom tieto argumenty môžu byť nesprávne.

Keď máme v hlave myšlienku “to je pravda, to je pravda!”, často prestaneme premýšľať. Kahneman tiež upozorňuje, že keď čítame o mnohých zlyhaniach ľudskej mysle, máme tendenciu neveriť, že aj my sme ich obeťou. “Neveríte, že sa vás tieto výsledky týkajú, pretože nesúvisia s ničím vo vašej subjektívnej skúsenosti. Lenže vaša subjektívna skúsenosť obsahuje prevažne príbehy, ktoré sám sebe rozpráva váš Systém 2 o tom, čo sa okolo vás deje.” Mnohé chyby v premýšľaní sa ale odohrávajú v Systéme 1 a vy k ním nemáte vedomý prístup. Platí tiež, že vysoká inteligencia nerobí ľudí imúnnymi voči skresleniam v úsudku.

5. Známosť jednej frázy v tvrdení stačí na to, aby ľuďom pripadalo celé tvrdenie pravdivé.

Známosť sa ťažko odlišuje od pravdy, a preto platí, že spoľahlivým spôsobom, ako ľudí prinútiť veriť nepravdám, je ich časté opakovanie. Známosť jednej frázy v tvrdení stačí na to, aby ľuďom pripadalo celé tvrdenie známe, a teda pravdivé. Neznamená to, že sme hlúpi alebo príliš dôverčiví, len sme väčšinu života vedení dojmami Systému 1 a pritom často ani nepoznáme zdroj týchto dojmov. “Systém 1 má sklony veriť, Systém 2 má na starosť pochybovať a neveriť, lenže Systém býva zaneprázdnený a často je lenivý.” Keď je zaneprázdnený, budeme veriť skoro čomukoľvek.

6. Ľudia v dobrej nálade sa stávajú intuitívnejšími a kreatívnejšími, ale sú tiež menej ostražití a viac náchylní k logickým chybám.

“Experimentátori (…) zistili, že keď dostali účastníkov pred testom do dobrej nálady (mali myslieť na niečo pekné), zvýšilo to ich presnosť odhadu viac než dvojnásobne. Naopak, keď boli účastníci v zlej nálade, boli úplne neschopní vykonávať intuitívnu úlohu presne a ich odhady neboli lepšie než náhodné tipy. Nálada zjavne ovplyvňuje chod Systému 1: keď sme nešťastní alebo je nám nepríjemne, strácame so svojou intuíciou kontakt.” V dobrej nálade ale náš Systém 2 “spí” a nemá takú kontrolu nad tým, čo robíme, preto sme viac náchylní k logickým chybám. Kahneman za tým vidí biologické dôvody: “Dobrá nálada je signálom, že veci idú tak, ako majú, prostredie je bezpečné, a je v poriadku  nechať vnútorného kontrolóra trochu odpočinúť. Zlá nálada naznačuje, že niečo nie je v poriadku, že môže existovať nejaká hrozba, a tým pádom je na mieste ostražitosť.”

7. Naša myseľ má problém vysporiadať sa s malými rizikami. Buď tieto riziká úplne ignorujeme, alebo im prikladáme priveľkú váhu.

Sem si dosaďte ktorýkoľvek príklad z mnohých mediálnych hystérií, ktorých sme boli v posledných rokoch svedkami. Hoci vieme, že sa v podstate nemáme čoho obávať, aj tak sa nám v mysli objavujú obrazy rôznych katastrof. “Rozsah vašich obáv nie je adekvátne citlivý na pravdepodobnosť.” A teraz dôležitá časť, ktorá sa týka politikov a elít: ak sa experti izolujú od emócií verejnosti, ľudia môžu ich názory odmietať. “Široko rozšírené obavy, aj keď sú neopodstatnené, by nemali tvorcovia politických rozhodnutí prehliadať. Racionálne alebo nie, obavy sú vždy bolestné a vysilujúce, a politici sa musia snažiť ochrániť verejnosť aj pred obavami, nie len pred reálnym nebezpečím.”

8. Máme sklony nadhodnocovať to, ako veľmi svetu rozumieme, a podhodnocovať rolu náhody v udalostiach.

“Vďaka našej reči sa svet zdá byť viac poznateľný, než v skutočnosti je. (…) Myseľ, ktorá vytvára príbehy ohľadne minulosti, je orgán citlivý na zmysel – všetko musí dávať zmysel. Keď dôjde k nejakej nepredvídateľnej udalosti, okamžite upravíme svoj pohľad na svet tak, aby pojal aj toto prekvapenie. (…) Akonáhle zaujmete nový pohľad na svet, okamžite stratíte schopnosť vyvolať si, v čo ste verili, pokiaľ sa váš názor nezmenil.” Náš spätný pohľad je neprívetivý k ľuďom, ktorí museli urobiť nejaké rozhodnutie – máme sklon im vyčítať správne rozhodnutia, ktoré dopadli zle, a zároveň im “po bitke” prisudzovať malé ocenenie za úspešný vývoj, ku ktorému došlo.

9. Je chybou viniť niekoho za zlé predpovede v nepredvídateľnom svete. Avšak zdá sa fér viniť profesionálov z toho, že si myslia, že môžu aj v nepredvídateľnej úlohe uspieť.

“Ak profesionál tvrdí, že má správnu intuíciu, a ide pritom o nepredvídateľnú situáciu, ide prinajmenšom o sebaklam, niekedy aj o niečo horšie.” Kahneman opisuje príklady, kedy aj jednoduchý vzorec dáva lepšie výsledky, ako úsudky svetovo uznávaných expertov. Experti sa snažia obhájiť svoju povesť aj tým, že myslia inak. A bývajú nekonzistentní. “Existuje málo okolností, za ktorých je vhodné nahradiť matematický vzorec úsudkom.” Ľudia tiež veria, že intuícia je niečo čarovné. Intuícia ale nie je nič viac a nič menej ako rozpoznanie niečoho, je to vlastne bežná práca s pamäťou. “Zapamätajte si toto pravidlo: intuícii nemožno veriť, pokiaľ prostredie nevykazuje stabilnú pravidelnosť.”

10. Keď si uvedomíme, ako málo toho vieme, tak dôvera, ktorú máme vo vlastné názory, je vlastne absurdná.

“Systém 1 je naprogramovaný tak, aby robil s minimom dôkazov rýchle závery – nerieši, ako spoľahlivé alebo kompletné tieto dôkazy sú.” Aj zo slabých dôkazov sa dá vytvoriť výborný príbeh. “Pre niektoré naše najdôležitejšie názory nemáme vôbec žiadny dôkaz okrem toho, že tieto názory zastávajú ľudia, ktorých máme radi a ktorým veríme.”