Denník N

Pol milióna metrov štvorcových Holzerovho „raja“

Čo Holzer na ploche pol milióna metrov štvorcových reálne vyprodukuje, som sa nedozvedel. Ako ale môže byť jeho farma pomerne bezprácna? (4. časť)

Okolo rekonštruovanej drevenej chatky sme sa dostali k lúčke na svahu, ktorá bola ako jedna z mála na Krameterhofe pokosená (okrem ciest a chodníkov pre turistov). Na lúčke sa hrdo vypínal hmyzí hotel a okolo rástlo niekoľko vtáčích čerešní. Nasledovala opäť pomerne dlhá prednáška o živote a potrebe včiel. Mladý Holzer zdôraznil význam spomínaného hmyzieho hotela, ktorý bol v podstate stĺpovitou stavbou drevenej konštrukcie, vyplnenou nejakou mazaninou, v ktorej boli umiestnené rôzne prvky napr. perforované tehly, drevo, slama, rúrky, trstina, ktoré vytvárali dutinky. Tieto dutinky mali vytvárať útočiská pre včely, čmeliaky a iný hmyz, ktoré mali následne opeľovať okolité stromy. Sústredil som sa na hmyzí hotel, ale napriek sústredeniu som v ňom, a ani okolo neho, žiadny hmyz nevidel.

V jednej chvíli to kamarát nevydržal, skočil do reči prekladateľovi a opýtal sa, ako tieto čerešne oberajú. Boli totiž relatívne vysoké, pretiahnuté a s tenkými konármi, na ktorých by sa rebrík nedal bezpečne oprieť. „Tieto stromy neoberáme“, zareagoval pohotovo mladý Holzer. Vyjadril sa, že majú význam pre produkciu plánok ako podpníkov pre ďalšie štepenie.

Ďalej sme sa dozvedeli, aké prínosné je mať na pozemku veľa čerešní (odhadujem, že na Krameterhofe ich bolo minimálne 100), pretože, keby si náhodou chceli obrať čerešne z nejakého stromu, stačí, aby tam umiestnili plašič na vtáky a tie sa po vyplašení presunú na iné čerešne, ktoré Holzerovci zbierať nechceli. Vyzerá to, že sa pri oberaní čerešní veľmi nenarobia. Keby to celé nebol nezmysel, táto logika (aby mali kam odplašiť vtáky) by pomohla vysvetliť, prečo potrebujú pol milióna metrov štvorcových pozemku.

Dozvedeli sme sa tiež, aké skvelé je mať zasadené čerešne v rôznych nadmorských výškach, nakoľko sa tak predlžuje obdobie ich zberu, a to až na dva týždne. To, že obdobie zberu sa dá predĺžiť v jednej nadmorskej výške na sedem týždňov vďaka cielenému výberu odrôd nespomenul, možno preto, že v chladných podmienkach Krameterhofu prežíva len čerešňa vtáčia.

Pobrali sme sa vyššie a zastali sme nad terasou, na ktorej boli na vyvýšených záhonoch v dlhých radoch vysadené ríbezle. Pravdepodobne by sme si to nevšimli, keďže ríbezle boli burinou zarastené tak, že ich bolo možné prehliadnuť aj z blízka, nieto ešte zhora. Okrem toho väčšina kríčkov degradovala a postupne odumierala.

Neskôr, pri našom predčasnom odchode sme si mali možnosť obzrieť porasty ríbezlí zblízka a tak prikladám fotografiu.

 ríbezle2

Odumierajúci, zaburinený porast ríbezlí na vyvýšenom záhone

Čo ma pri výklade nad ríbezľami zaujalo, bola informácia, že rodičia mladého Holzera jednoducho ríbezle nezbierali, pretože oberanie pre nich znamenalo príliš veľa práce. Nejaké si vraj obrali, ale len pre vlastnú spotrebu. Mladý Holzer sa však pochválil, že on ich už spracúva.

Takže návod je jednoduchý – vybagrovať a vyplanírovať za tisíce eur terasu (môj skromný odhad je, že bolo premiestnených minimálne 2000 m3 zeminy), naviesť ornicu, vytvoriť desiatky metrov vyvýšených záhonov, zasadiť do nich ríbezle a následne ich nespracúvať. Vyzerá (podobne ako v prípade čerešní), že to môže byť univerzálny návod, ako môže byť Holzerova farma taká bezprácna.

Na terase  medzi vyvýšenými záhonmi boli pásové políčka, na ktorých rástli kapustoviny v záraste nízkej buriny. Na rozdiel od okolitých plôch, tieto políčka boli relatívne nedávno mechanicky obrobené. Pôda tu bola podľa mňa prekyprená mechanizovane, pravdepodobne rotačným kultivátorom. Usudzujem tak podľa jemnej textúry povrchu pôdy v charakteristických pásoch, ktorá bola stále viditeľná. Následne bola pravdepodobne osiata zmesou kapustovín a ponechaná svojmu osudu v Holzerovom „raji“. Semienka kapustovín mohli byť v pôde aj od prechádzajúceho roku.

Viem si predstaviť, ako sa v priebehu leta budú exkurzie plné fascinovaných návštevníkov nadchýnať ako je možné, že kapusta a kaleráby tu rastú v úžasnej symbióze s burinou. Vzhľadom na množstvo osiva a vzídených rastlín, najskôr niečo z kapustovín prežije. Väčšina z návštevníkov bude úprimne presvedčená, že sa tak deje bez akýchkoľvek mechanických zásahov človeka.

 kapustoviny

 Holzerove kapustoviny s burinou

Ak by som mal na ďalšom stanovišti hodnotiť iba estetický dojem, musel by som povedať, že bolo pekné, dokonca veľmi pekné. V plytkom jazierku s brehmi nepravidelných tvarov práve kvitol žltý kosatec roztrúsený v skupinkách medzi inými vodnými rastlinami a leknom. Okolo jazierka chodili v húfe husi, na hladine jazierka plávali kačky a v pozadí sa prevaľovali hmly  nad alpskými kopcami. Dokonalá idyla.

Pochybnosti vzbudzuje kopa hnoja hneď vedľa prívesného vozíka na kone, v ktorom bola hydina umiestnená. Prečo tu tá kopa hnoja bola, sme sa nedozvedeli. Natískajú sa dve odpovede – buď tu na jednom mieste bol ustajnený hovädzí dobytok (dúfam, že nie v prívesnom vozíku), alebo boli husi a kačky umiestnené väčšinu času v prívesnom vozíku (chcem veriť, že nie aj počas dlhých zimných mesiacov) a kopa hnoja je výsledkom ich tráviacej činnosti. Ani neviem, ktorá možnosť je horšia.

hnoj pri jazierku

Prívesný vozík pre husi a kačky. Naľavo kopa hnoja. V pozadí jazierko.

Tento chov bol umiestnený ďaleko od ľudských obydlí a predpokladať, že unikne pozornosti dravých vtákov je nereálne. Čo sa týka líšok, tak tu zvolili ako ochranu sieťový elektrický oplôtok. V prívesnom vozíku bolo aj na diaľku vidieť, podobne ako v prípade kačiek na prvom stanovišti, plytkú debničku, v ktorej bola pravdepodobne potravná zmeska pre husi a kačky.

Záverečnú časť opisu exkurzie plánujem uverejniť v nasledujúcom blogu.

Teraz najčítanejšie