Basketbalový funkcionár Jozef Mečiar: Basketbal sa musí vrátiť na vysoké školy

V basketbale pôsobí už veľmi dlho. Jeho rukami prešli mnohí výborní hráči, pod deravými košmi ho pozná skoro každý. Jozef Mečiar, technický vedúci MBK SPU Nitra, napriek tomu nemá najmenší úmysel končiť. Basketbal je jeho srdcovkou a chce pri ňom ostať čo najdlhšie. 

Odkiaľ pochádzate a kedy ste prvýkrát pričuchli k basketbalu? 

 Narodil som sa v roku 1952 v Komárne. Môj otec bol športový funkcionár, vďaka nemu som sa dostal k športu. Na krajských majstrovstvách základných škôl v basketbale som sa stal najlepším strelcom a hneď ma oslovil tréner Jozef Paulík (dodnes manažér Komárna). Začal som trénovať a hrať basketbal. V kategórii mladší a starší dorast sme hrali o majstra Československa a dvakrát sme vyhrali striebro, prvá skončila Zbrojovka Brno. Potom som sa posunul k mužom, kde som hrával s mnohými úspešnými hráčmi.

Akou cestou ste sa ocitli v Nitre?

 Z Komárna som odišiel v roku 1972, keď som dokončil strednú školu. V Nitre som študoval na VŠP a počas celého štúdia som hral basketbal za druholigový klub, trénoval ma docent Cibulka. Počas pôsobenia v klube sme vyhrali turnaje v Kyjeve, Debrecíne a Krakove, na univerziádach sme vyhrali niekoľkokrát striebro.

Kedy ste ukončili kariéru a čo nastalo potom?

 V roku 1991 som začal trénovať ročník ’84, v ktorom bol môj syn. Bol som koučom od prípravky až k juniorom. Mládež som trénoval 14 rokov a niekoľko hráčov hrá basketbal až doteraz. Veľa z nich tiež priviedlo k basketbalu aj svoje deti.
 

Ako funkcionár ste boli pri oboch nitrianskych tituloch, dajú sa porovnať? Ktorý tím bol kvalitnejší?

 Pod Romanom Cerulíkom sme do ligy ako prví priniesli trend amerických hráčov. V 2005 sem prišiel Matthew Crenshaw na rozohrávku, hral niečo, čo dovtedy u nás nebolo. To bol jeden z dôvodov, prečo sme vytvorili silný mančaft, ktorý vyhral s prehľadom celú súťaž. Okrem Crenshawa tu bol aj Rytis Vaišvila, litovský reprezentant, účastník Olympijských hier v roku 1996. Druhý titul bol nečakanejší, vo finále mal výhodu domácej palubovky náš súper z Pezinka. Náš tím mal veľkých hráčov, najmä Eugena Lawrenca na rozohrávke. Najviac si určite ceníme prvý, pretože bol celkom prvý spomedzi popredných športov v Nitre, nikto ho dovtedy nezískal,  až basketbalisti v roku 2005.

 Za tie dlhé roky sa v Nitre vystriedali desiatky legionárov. Mnohí z nich prirástli k srdcu aj fanúšikom, či už Vaišvila alebo Lawrence. Na ktorého zahraničného hráča spomínate najradšej?

 Bolo tu veľmi veľa hráčov, všetci Američania boli absolventi univerzít. Na prvé miesto radím Dametriho Hilla, ktorý absolvoval kalifornskú právnickú univerzitu a pôsobil  tu štyri roky. Získal titul v 2009 a striebro v 2011. Dokonca jeden rok učil aj na Univerzite Konštantína Filozofa a zanechal tu najväčšiu stopu. Taktiež bol mimoriadne inteligentný.

Uplynulá sezóna priniesla Nitre postup do play-off. Čo vás v nej potešilo a naopak sklamalo?

 Pred dvomi rokmi sme nastúpili do projektu, že chceme hrať iba s vysokoškolákmi z Nitry. Všetci hráči sú pod zmluvami a základným cieľom bolo všetkých tu udržať. Táto sezóna pre nás skončila dobre, pretože všetci naši hráči mali priemer 26-28 minút na zápas. Hrali sme aj play-off, sezóna bola úspešná  najmä z hľadiska pokroku celého tímu. Vďaka patrí aj mestu a univerzite, bez ktorých by sme tento projekt nemohli robiť.

V play-off ste napriek prehre 0:3 na zápasy nesklamali…

 Keď sme posledný zápas prehrali o 18 bodov a ukončili sme sezónu, videl som, že v Prievidzi bolo 1 500 divákov a vytlieskali nás. Vtedy sme si uvedomili, že toto všetko nerobíme zbytočne a práca s mladými hráčmi má zmysel. Po zápase za nami chodili ľudia, gratulovali nám a vraveli, aby sme v začatej práci pokračovali. Proti Prievidzi s vyšším rozpočtom, inými hráčmi sme odohrali tri dobré zápasy.

Nitriansky mužský basketbal sa uberá iným smerom, hrá takmer výlučne so Slovákmi. Čo si sľubujete v dlhodobejšom horizonte od tohto projektu?

 Po vyše desiatich rokoch sme prešli na inú filozofiu. Po štvrťfinálovom vypadnutí s Komárnom na jar 2014 sme si uvedomili, že za desať rokov pôsobenia v extralige basketbal celkovo pre Nitru vôbec nič nepriniesol. Neostal tu žiadny odchovanec, iba cudzinci, ktorí si odohrali sezónu a odišli preč. Mnohé mužstvá sa nám minulý rok smiali, že toľko mladých Slovákov hrá za nás. Teraz sa o našich hráčov zaujímali iné kluby. V tomto sa nám ukazuje, že naša práca má zmysel. S chlapcami to ide pomaly, ale všetko chce čas. Dlho tu pôsobili iní Slováci, napríklad Roman Vido, Marek Jašš alebo Milan Žiak. Vo veku 22-23 rokov hrávali takmer bez minutáže a dozreli až neskôr, teraz sú v iných kluboch dôležitými hráčmi. Pár zahraničných hráčov tu máme iba preto, aby sa od nich naši Slováci niečo priučili. Môj názor je taký, že basketbal sa jednoznačne musí vrátiť na vysoké školy.

V Nitre nie je basketbal, žiaľ, trebárs v porovnaní s hokejom príliš populárny. Mnoho laikov nazýva basketbal jemným športom, pretože sa v ňom podľa nich píska každý dotyk. Kde je podľa Vás hlavná chyba tohto názoru?

 Basketbal nemá v Nitre takú tradíciu ako hokej a futbal, a to aj napriek tomu, že vznikol v roku 1952 na vysokej škole. Ľudí chodí málo, lebo tam nie je taká tradícia. Nitra basketbal potrebuje, pretože je to vysokoškolský šport a keďže tie tu máme dve, tak tu musí byť aj ženský aj mužský basketbal. Pamätám si však zápas Eurochallenge Cupu, keď sem prišiel Oldenburg či Fuenlabrada a v hale bolo 2 300 divákov. Halu sme však nevypredali s Nitranmi, ale so Slovákmi. Vtedy sem prišli ľudia z celého Slovenska.

Dnes sú návštevy veľmi nízke. Vysvetľujete si to prejdením na novú filozofiu?

 Keď sme hrali 10 rokov so zahraničnými hráčmi, návštevy boli vyššie ako teraz, ale nie také ako v Prievidzi či Komárne. Vtedy mi ľudia hovorili, že sem nebudú chodiť, lebo ich cudzinci nezaujímajú. Keď sa ich pýtam, prečo teraz nechodia, odpovedajú mi, že sa im nepáčia vysoké prehry. Naši hráči musia dorásť. Trénovať môžeme, halu máme stále k dispozícii, rovnako tak všetkých hráčov. Vyjsť divákovi v ústrety je ťažké. 

Súčasný basketbal sa neustále posúva vpred, mimoriadne populárnym trendom je niekedy až prehnaná trojková streľba, prím hrá rozohrávač Golden State Stephen Curry. Ak by ste porovnali basket vo vašich časoch a teraz, kde sú hlavné rozdiely?

 Basketbal je veľmi dynamický šport, neustále sa mení. Za 40 rokov môjho pôsobenia nastali také veľké zmeny, že sa nedá porovnávať basketbal zo 70-tych či 80-tych rokov s tým terajším, hlavne rýchlosťou, ale aj pravidlami. Dnes sú aj iné stravovacie návyky, hráči jedia celkom iné veci. Za našich čias napríklad nebol ani trojkový oblúk a jeden náš spoluhráč Ladislav Škulavík by dnes iné strely nedával, iba trojky.   

Slovensko sa takmer pravidelne nedostáva na záverečné turnaje Majstrovstiev sveta či Európy. Kde sa stala chyba, v čom sme pozadu oproti ostatným krajinám?

 Slovenský basketbal akoby prestal existovať, už tretí rok nemáme mužskú reprezentáciu. To, čo sa dá dohromady, sú iba pozbieraní hráči. V našich kluboch prestali existovať pyramídy. Neexistujú dobrí juniori, kadeti. Z nášho nitrianskeho kádra sa za dva roky vypracovali štyria reprezentanti. V našich kluboch majú problém s tým, aby mali vôbec dostatok Slovákov. Keď budú mať hráči Nitry 25-26 rokov, tak budú musieť ťahať reprezentáciu a byť lídrami, pretože stará garda už bude v basketbalovom dôchodku. Taktiež za reprezentáciu veľa hráčov nechce hrať, pretože šanca na postup je malá a radšej sa ospravedlní zo zdravotných dôvodov.

V mládežníckych kategóriách môžeme vidieť, že hrajú deti s viditeľnou nadváhou alebo s nedostatočnou basketbalovou inteligenciou. Deti strácajú záujem o šport, ako to zmeniť a dostať ich na ihriská a do telocviční?

 V Nitre vzniklo centrum talentovanej mládeže, má ho na starosti pán Ľubomír Urban. Veríme, že to prinesie nejaké ovocie. Niektorí mladí chlapci sú šikovní, snáď z nich vyrastú kvalitní hráči, ale o tom je ešte skoro hovoriť. Máme však radosť, že sa u nás vytvorila takáto akadémia. Musí tu byť nejaká nadväznosť a pokiaľ by neexistovala mužská kategória, tak by sa z junioriek nemali naši mladí hráči kam posunúť.

V basketbale ste už viac ako 40 rokov. Hovorí sa, že všetkého veľa škodí. Nepremýšľali ste nad úplným koncom pod deravými košmi?

 Končím už asi 20 rokov a tým, že nás je málo, tak nikdy z pomyselného vlaku nevystúpim. Zakaždým pomôžem, zahovorím sa a sezóna je zrazu v plnom prúde a môj vlak odíde a ja ho zmeškám. Ide ďalšia sezóna a ďalšia, no akosi neviem skončiť.

Urobili ste počas kariéry či už ako hráč alebo funkcionár niečo, čo ľutujete doteraz?

 Áno, niečo také sa mi stalo počas trénovania juniorov. Boli sme silný tím, hral v ňom napríklad Braňo Tomek. Jedného hráča som poslal domov, pretože sa mi zdalo, že bol veľmi slabý a iba rozbíjal kolektív. Potom prišiel za mnou a oznámil mi, že sa sťahuje do Bratislavy. Potešil som sa, chalanom som povedal, že som veľmi rád za jeho odsťahovanie. Keď sme hrali v Bratislave na Matadore, tak nám nasúkal 30 bodov. Po každom koši prebehol okolo mňa a ukázal palec hore. Vtedy som sa pýtal sám seba, ako som si mohol nevšimnúť jeho talent. Po zápase som mu povedal, že ma prekvapil. Napokon sa stalo to, že o rok neskôr prestal hrať basketbal, doteraz neviem, z akých dôvodov.

Za celoživotnú oddanosť basketbalu ste boli dokonca aj ocenený.

Keď som mal 60 rokov, tak som dostal ocenenie mesta Nitra za celoživotnú prácu v basketbale, čo si nemôže hocikto povedať. Napriek tomu  som ešte stále neskončil, ostal som tu s Peťom Semanom, ktorý na všetko ostal prakticky sám. Mám taktiež  dobré vzťahy s vedením mesta a rektorom univerzity. Basketbal ma stále baví a neplánujem končiť, na to je ešte skoro(smiech).