Denník N

Nie sme hlúpi, iba nevzdelaní

Zanedbávame poznatky z histórie alebo je to jednoducho chyba výučby? Pravdou však je, že mnohokrát nevieme porovnať minulosť s prítomnosťou… a prehliadame podobnosti.

Školstvo na Slovensku je veľmi diskutabilnou témou. Je prezentované množstvom reforiem, učebných plánov, papierovačiek, atestácií a učiva, ktoré mnohokrát nie je do života potrebné. Rovnako je to aj s hodinami. Neraz sa stáva, že predmety ako matematika, fyzika, prípadne biológia sú vedením školy (i samotnými učiteľmi a študentmi) uprednostňované pred „menej dôležitými“. Jedným z tých „nedôležitých“ predmetov je aj dejepis. A zdá sa, že tento zdanlivo prehliadnuteľný fakt sa začína odzrkadľovať v živote (nielen) mládežníkov.

Nepotrebná história?

Sme generáciou, ktorú v školách vedú k logickému mysleniu (matematika), poznaniu ľudského tela (biológia), finančnej gramotnosti… Myslím si však, že práve dejepis býva týmito predmetmi zatieňovaný. Všimla som si niekoľko vecí, pri ktorých mám pocit, že sú chybou a mohli by sa zmeniť, či vylepšiť:

1. Chýbajúce atlasy a učebnice

Na hodinách geografie nám na laviciach ležia modré, pomerne nové atlasy. Pracujeme s nimi, aby sme to, o čom rozprávame, mohli aj vidieť a dokázali sa zorientovať, či už na mape alebo vo svete. O vymoženostiach v podobe atlasov na hodinách dejepisu ani nepočuť. Dobre si pamätám, ako na prvej hodine po začiatku školského roka učiteľka vytasila dejepisný atlas a oznámila, že kto bude mať záujem (maturovať z dejepisu), môže si atlas zakúpiť. Inak ich buď nebol dostatočný počet alebo prostriedky, aby sa z nich mohlo učiť. Ja osobne som za celý školský rok schytila dejepisný atlas do rúk iba dva razy, čo je veľká škoda. V atlasoch sú popísané bitky; roky, kedy sa odohrali, miesta, na ktorých sa uskutočnili; cesty, po ktorých sa putovalo a dobýjal sa svet; aj vtedajšie historické členenie krajín a zeme. Tým, že niečo vidíme, si predsa dokážeme viac zapamätať.

S učebnicami je to podobná pesnička, a to nielen čo sa týka hodín dejepisu. V prípade cudzích jazykov si učebnice kupujeme. Z iných predmetov dostávame staré učebnice vydané v roku 1990, ktoré sú schopné rozpadnúť sa vám v rukách, alebo nové učebnice, s ktorých výkladom veľakrát profesori nesúhlasia a vydaná či zakúpená je iba ich prvá časť, čo trochu komplikuje výučbu druhého polroku, keďže naň nie je učebnica. Vyučujúci si preto vystačia s prezentáciami a pracovnými listami.

Dejepisné učebnice sme mali opäť iba niekoľko hodín po začiatku školského roku. Po prejdení PVH (pomocné vedy historické) sme prešli na starovek a s malou, i keď hrubou učebnicou, sme sa už nestretli. Dokonca aj v prípade, keď som sa pripravovala na dejepisnú olympiádu, ma učiteľka zasypala staršími učebnicami s konštatovaním, že sú „podrobnejšie“. Načo sa teda tlačia nové a nové učebnice, ktoré sú horšie než tie predchádzajúce?

2. Vysvetľovanie učiva

Nie každého dejepis baví, no to sa týka akéhokoľvek predmetu. Jeho obľúbenosť do istej miery závisí aj od učiteľa. Ja, ako veľký nadšenec histórie, som do dejepisu zapálená a vyučujúca mi celý rok vyhovovala. Napriek tomu viem, že pri suchopádnom výklade moja pozornosť upadá, nech už sa rozpráva aj o pápežskej schyzme. Dátumy bitiek a vojen či vyslovené mená generálov nie sú pre študentov vyslovene zaujímavé. Veď koho už len zaujíma (keď vylúčime nadšených historikov), kedy sa odohrala nejaká Bitka pri rieke Lech? Áno, ak človek veľmi chce, naučí sa a zapamätá si, že to bolo 10. augusta 955, lenže nabiflená vec pred písomkou sa onedlho zabudne (vlastná skúsenosť) a celé učenie stráca zmysel. Čo keby však bola bitka prezentovaná ako súboj medzi vojskom Nemeckého kráľovstva a starých Maďarov, z ktorej sa, podľa ústnej tradície, vrátilo iba sedem maďarských bojovníkov? Veď táto udalosť bola definitívnou porážkou starých Maďarov! Áno, z týchto viet možno počuť zapáleného dejepisára, ale myslím, že študentov omnoho viac zaujíma kto a prečo, než len kedy a kde. Priznávam, že tým, ktorí sa chcú dejepisu venovať, sú dátumy potrebné, ale môj názor je, že akékoľvek učivo sa dá podať tak, aby vzbudilo záujem. A tým stúpne aj atraktívnosť samotného predmetu.

3. Exkurzie a filmy

O histórii je dobré nielen čítať, ale ju aj vidieť. Zachovalo sa nám z minulosti dostatočne veľa prameňov a pamiatok, aby sme si ich mohli obzrieť, chytiť a učiť sa mimo triedy, priamo v „dejisku dejín“. U nás v Banskej Bystrici máme výhodu menom Pamätník SNP. Tým pádom je aspoň malá časť histórie na dosah ruky. Dejepis sa ale netočí iba okolo SNP a odpisovanie si poznámok z prezentácie či pracovných listov nie je ktovieakým zážitkom. Ak je výklad na hodine pútavý, z triedy sa mi rozhodne nikam nechce, no pripúšťam, že občas vypadnúť kamsi do múzea nadýchať sa histórie, by bola príjemná zmena. Netreba určite zabúdať, že vyučovacia hodina má 45 minút, čo nie je dostatočný čas na výlet do múzea. Forma besedy s pamätníkom alebo historikom by však nemusela byť na zahodenie a história by prišla do školy rovno za nami.

Nezabúdam ani na to, že svetová filmografia prekvitá. Točí sa neskutočné množstvo filmov, dokumentov – a veľké množstvo z toho aj s vojnovou či historickou tématikou. Filmy založené na faktoch a historických prameňoch dokážu veľmi dobre priblížiť danú dobu i prelomové situácie a ich pozretie môže byť zároveň zážitkom. Myslím, že niektoré učivá by sa ľahšie pochopili, keby sme ich mohli zažiť  – ako diváci. Omnoho ľahšie si zapamätáte mená žien, ktoré nechal sťať Henrich VIII., keď ich príbehy vidíte vo filme, než keď si ich z papierov odpisujete do poznámok. Zároveň s tým si rozširujete obzory. Mňa osobne veľmi zaujal film, ktorý nám pustili v Pamätníku SNP – Dáma v zlatom. Pred jeho pozretím som sa o ukradnuté umenie nacistami nezaujímala, no práve tento film ma prinútil k zamysleniu. A to je jeden z cieľov dejepisu i histórie – zamyslieť sa.

4. Odpadávajúce hodiny

Nepoznám študenta, ktorý by sa nepotešil suplovanej či odpadnutej hodine. Rovnako skvelé je, keď máte skrátené vyučovanie a náhradný rozvrh. Nech je už dôvod vynechaných hodín akýkoľvek, pripadá mi podozrivé, že ak už má niečo odpadnúť, zvyčajne to nebýva matematika, ale skôr predmety ako dejepis.

5. Zlé osnovy

Čo sa týka osnov, nie som žiadny odborník ani nepracujem na Ministerstve školstva. Preto týmto článkom iba vyjadrujem svoj názor, že sa mi na osnovách dejepisu niečo nepáči. Tých vecí je viac. Začnem napríklad vynechaním jedného celého historického obdobia – praveku – z výučby. Celkom ma prekvapilo, keď nám učiteľka hovorila, že pravek budú študovať iba budúci maturanti, ktorý si v treťom ročníku zapíšu hodiny navyše. Priznám sa, že nie som veľkým fanúšikom pravekých dejín, zdá sa mi však zvláštne začínať rovno starovekom.

Aby to bolo vyvážené, otázne sú aj novodobé dejiny. Teda otázne je to, či sa preberú. Učebný plán býva zrejme statočne „nadupaný“, aby sa za školský rok stihol prebrať – tým pádom sa k novodobým dejinám dostávame až na koniec roku, kedy sa v mnohých prípadoch prebrať jednoducho nestihnú. Po druhej svetovej vojne sa plynulo prejde na povojnové roky a z nich zase na studenú vojnu, lenže čím sa ide ďalej, tým je to chaotickejšie. A školský rok sa končieva pádom železnej opony a vyhlásením samostatnej Slovenskej republiky. Čo bolo potom? Kto sa dostal k moci? Prečo sa rozdelilo Česko-Slovensko? Ako dopadli voľby? Ktoré strany tam boli? Mečiarizmus? Mafia na Slovensku? O tom už v žiadnej dejepisnej učebnici nechyrovať.

6. Slovenské dejiny v medzivojnovom a vojnovom období

Slovenské dejiny sú kapitolou samou o sebe. Nie sme štát, ktorý sa môže pýšiť siahodlhou históriou alebo slávnymi vladármi, no napriek tomu máme svoju históriu. A nebudeme si klamať, má aj veľmi temné stránky. Dejiny Slovenska nie sú medzi študentmi obľúbené, od svojich známych počúvam, že sa im zdajú nezáživné a nudné. Na hodinách sa často rýchlo preskáču, zapíše sa dátum slovenského národného povstania, mená generálov Goliana a Viesta, pár slov k odboju a vec je vybavená.

Čoraz viac nadobúdam pocit, že práve týmto dejinám by sa malo dať viac priestoru. Študenti by mali poznať tzv. Slovenský štát (Slovenskú republiku v rokoch 1939 – 1945), nemecký satelit vyznávajúci nacistickú ideológiu zakrývajúc ju kresťanskými zásadami. Bolo by dobré poznať, čoho sa Slovenský štát dopustil, od funkcionárov cez zákony až po reštrikcie smerované na obyvateľov, o menšinách nehovoriac. Lebo neznalosť minulosti sa síce tíško, ale predsa prejavuje na prítomnosti.

Keď výlety do Osvienčimu nepomáhajú…

Po uvedení bodov, ktoré považujem za chyby vo vyučovaní dejepisu, sa konečne dostávam k podstate článku. Ako Banskobystričanka žijem v meste s kontroverzným županom, ktorého strana je momentálne súčasťou parlamentu. Mnohí so mnou možno nebudú súhlasiť, ale po výsledkoch tohtoročných marcových volieb som mala v žalúdku veľmi nepríjemný pocit.

Zhodou okolností som počas školského roka pracovala na práci s názvom „Slovensko v rokoch 1938 – 1945“, ktorú som neskôr mala možnosť aj obhajovať. Veľa som si o tejto téme študovala, vyspovedala svojho dedka, zbierala materiály a postupne, v niektorých chvíľkach, som si začala porovnávať minulosť s prítomnosťou. A bohužiaľ prišla na veľa podobností.

Nemôžem si pomôcť, no začínam sa báť, kam tento svet vlastne speje. Na Slovensku máme demokraciu, systém, ktorý človeku zabezpečuje práva i slobody. Sme súčasťou Európskej únie, ktorá má (tak ako všetko) veľa chýb, ale zároveň nám zabezpečuje veľké množstvo pozitív, ktoré ich prevyšujú. Zdá sa, že aj tak nie sme spokojní (čo má určite svoje dôvody), ale riešenie vkladáme do rúk skôr jednoduchosti, než zamysleniu.

Je možné, že dejepis sa ako predmet stal neatraktívnym a pre študentov nezaujímavým. Naučenie sa ho nie je jednoduché, do testov sa vyžaduje znalosť rokov, názvy bitiek a mená generálov. Koho by to bavilo? Ak sa dá, študenti sa mu radi vyhnú a nevenujú mu veľkú pozornosť. Tak sa môže stať, že prehliadneme niektoré fakty.

Neuvedomujeme si, kto sa zdravil pozdravom „Na stráž!“

Nevieme, kto používal myšlienky „Za boha a za národ!“

Nevidíme fašistov v ľuďoch, ktorí sa k danej ideológii sami hlásia.

Prečo? Prečo si nedokážeme porovnať minulosť s prítomnosťou? Prečo tak ľahko zabúdame na dvojkríž vyšitý na uniformách neslávne známej Hlinkovej gardy? Prečo ľahko uveríme vízii ľahkých a jednoduchých riešení? Prečo v niekom neustále hľadáme svojho „vodcu“?

Na tieto otázky som kdesi v kútiku mysle vytvorila odpoveď – a netvrdím, že je na 100% správna. Myslím si, že nás prenasleduje minulosť; minulosť, ktorú nepoznáme. Ak keď niečo nepoznáme, je veľmi ľahké to prehliadať.

Ako sa Hitler dostal k moci? Voľbami, demokratickým spôsobom. Tomu, že by sa to mohlo stať znovu, neveríme, a sme slepí. Nevieme si predstaviť, aká tenká je hranica predsudkov, rasizmu a antisemitizmu. Naviac, je ľahké zhodiť všetky problémy na nejakú určitú skupinu, ktorá sa od nás ostatných, od väčšiny, odlišuje. Hlavne, keď dáme moc človeku, ktorý predsa všetko vyrieši. Každý ale po čase raz vytriezvie. A to, že potom už môže byť neskoro, je nepodstatné. Budeme si môcť lámať hlavu tým, ako sa stalo, že výlety do Osvienčimu nepomohli.

V prípade, že nepoznáme históriu, nemáme sa z nej ako poučiť a neopakovať chyby tých, čo boli pred nami. Mojím názorom je, že dejepis, nech ho už má študent rád alebo nerád, je ďalší dôležitý predmet na škole. Pretože nie sme hlúpi, iba nevedomí, keďže nemáme dostatočnú predstavu o tom, čo sa v skutočnosti dialo a ak, tak ju získavajú tí, ktorí sa o to naozaj zaujímajú. A pravdu by mal predsa poznať každý.

Možno, keby sa vyučovanie dejepisu zatraktívnilo, záujem o históriu by sa zvýšil a študenti by si z predmetu viac odniesli, než len hypnotizovanie minútovej ručičky na hodinách. Zaujímavo podané dejiny, či už s pomocou učebníc, atlasov, filmov, exkurzií, besied, prípadne pútavo vyrozprávané vyučujúcim, by mohli zlepšiť postoj k dejepisu ako predmetu samotnému a vyložiť nám, študentom, ktorí už za pár rokov pristúpime vo voľbách k urnám, poučenie z minulosti, ktoré by sme si mali zobrať k srdcu.

 

Teraz najčítanejšie

Valentína Sedileková

Som 17-ročná študentka gymnázia v Banskej Bystrici. Milujem šport, prírodu a písanie a rada by som sa venovala profesionálnej žurnalistike. Baví ma história, práca s ľuďmi i dobrovoľníctvo. Zaujímam sa o súčasné dianie vo svete. Chcela by som svoje myšlienky, postrehy a názory vysloviť verejne, napriek tomu, že s nimi nemusia všetci súhlasiť.