Denník N

Spisovateľ musí poznať viac než len špičku ľadovca

16.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice
16.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice

II. časť

Pilar Adón je významná španielska prozaička, poetka a prekladateľka.  Na svojom autorskom čítaní v Košiciach prečítala úryvok zo svojho posledného románu Las efímeras (Prchavé). Román opisuje  život dvoch sestier, ktoré žijú izolované, na okraji spoločnosti. Predlohou na námet knihy bol život skutočnej komunity La Ruche vo Francúzsku, ktorej hlavným poslaním bolo vzdelávanie a výchova opustených detí. Francúzska komunita, založená na utopických ideáloch sa rozpadla. Podobný osud mala komunita v románe Las effimeras. V usadlosti  zostalo bývať zo zotrvačnosti iba niekoľko rodín.  Medzi starousadlíkov patria aj hlavné postavy románu – sestry Dora a Violetta.

Vaši hlavní hrdinovia sa často boria s osamelosťou, opustenosťou a strachom. Bojujú s ostatnými, bojujú s podmienkami, v ktorých žijú. Ako by ste charakterizovali hlavné postavy svojho románu Prchavé?

Hovorí sa, že spisovatelia píšu o tom istom, v mojom prípade to určite platí. Dôvodom, prečo tieto dve sestry nevychádzajú z domu je strach. Sú akoby uväznené v sebe samých, boja sa z usadlosti odísť. Navyše je medzi nimi rozvinuté silné puto, až vzťah vzájomnej závislosti. Staršia Dora je dominantnejšia, mladšia sestra Violetta sa jej často podriadi. Vo chvíli, keď sa Violetta spriatelí s Denisom a opustí  kvôli nemu rodný dom, sa ich úlohy vymenia. Dora sa stáva slabšou, začína o sebe pochybovať, rozmýšľa o tom, čo mohla vo vzťahu k svojej sestre spraviť inak.

Kľúčovou postavou v románe je Denis, ktorý žije sám v divočine, úplne opustený. Cíti sa byť natoľko spätý s prírodou, že sa pokúša naučiť dýchať vo vode. Nakoniec však zistí, že to nie je možné. Rada by som upozornila na paralelu so súčasnou spoločnosťou, ktorá sa rovnako ako Denis neúspešne pokúša „ovládnuť prírodu“ . My, moderní ľudia 21. storočia si často namýšľame, že kontrolujeme všetko.  Ale nad prírodou (v tej najelementárnejšej podobe, nemyslím tým záhradu) nemáme žiadnu  moc. Žiaľ, v časoch internetu a moderných technológií často zabúdame na to, odkiaľ pochádzame. Mám 44 rokov a dodnes si pamätám na  pocit, ktorý som mala, keď som chodievala do prírody v oblasti, kde vyrastali moji rodičia. To čo som tam cítila bola absolútna pokora a rešpekt. Môj román hovorí o potrebe kontroly nad ostatnými, ale  aj o tom ako utopická spoločnosť zlyháva kvôli altruizmu.

Spomínate zlyhanie komunity, ktoré sa osobne dotklo aj hlavnej  postavy románu,  mohli by ste objasniť k čomu v histórii komunity došlo?

Komunita, ktorú v románe opisujem stroskotala na hneve a na túžbe pomstiť sa. Zakladatelia komunity si adoptovali dievčatko, ktoré ochorelo a oni sa obrátili na starého otca Denisa s prosbou o pomoc. Ale Denisov dedko dievčatku nedokázal pomôcť. Ak nám niekto odmietne pomoc, prvé čo pocítime (zvlášť v takýchto prípadoch) je hnev. Ľahko v nás vzniká   pocit, že dotyčný nám ani nechcel pomôcť. Sprvoti bolo v komunite veľa lásky ku dievčatku, ale zároveň veľa nenávisti k človeku, ktorý jej nevedel pomôcť. Došlo k vylúčeniu jednotlivých členov a tým pádom sa stratila pôvodná základná myšlienka celej komunity.

 

Ľúbostný vzťah Denisa a Violetty na okraji spoločnosti  mi pripomína knihu „Milenec lady Chatterleyovej“. Čo vás inšpirovalo pri písaní tohto príbehu?

Áno, existuje jedna formálna literárna inšpirácia tejto knihy, ale potom je tu druhá inšpirácia: to, čo som chcela pravdivo zobraziť. Opísala som v podstate fikciu, ale chcela som, aby vyznela najpravdivejšie ako sa len dá. Samozrejme, v procese literárnej tvorby je obsah filtrovaný literárnou formou. Na druhej strane som chcela  zobraziť konflikty, ktoré sú bežné pre obyvateľov rurálnej oblasti. A zároveň, mojim silným motívom bolo hovoriť o bremenách, ktoré nám zanechali naši predkovia. Názov knihy „Las efímeras “ možno preložiť ako niečo prchavé, ale takto voláme aj podenky.  To sú zvláštne živočíchy, ktoré žijú jeden deň. Počas jedného dňa dospelé jedince prežijú celý životný cyklus: vyliahnu sa rozmnožia sa a zahynú. A to sa deje deň čo deň, od začiatku sveta. A to mi slúžilo ako príklad, pretože my ľudia robíme tie isté chyby z generácie na generáciu, od nepamäti. Nemám vlastné deti, mám neter, ktorá má 7 rokov . Vidím na nej, že robí tie isté chyby čo ja. A v mojom románe sa deje presne to isté, ľudia sú zaťažení minulosťou, robia rovnaké chyby,  ktoré ich neskôr vedú k zániku.

Spomenuli ste chvíle, keď ste ako dieťa navštevovali prírodné zákutia,  kde vyrastali vaši rodičia. Príroda má zrejme vo vašej tvorbe mimoriadny význam.

Moji rodičia patrili ku generácii, ktorá odišla z vidieka do mestského prostredia. Pochádzajú z okolia Avily, neskôr sa presťahovali  na južné predmestie Madridu, kde som vyrastala. Predmestia boli často prezývané „spálňami“, pretože tam ľudia chodili iba prespať. My, deti z predmestia Madridu sme sa nestali deťmi mesta, ale ani deťmi vidieka. Stali sme sa „niečo medzi tým“. Rodičia nepovažovali Madrid za bezpečné mesto, nechceli, aby som chodila do Madridu. Každý voľný víkend a prázdniny sme sa vracali naspäť na dedinu. Na dedine samozrejme nie sú také vymoženosti ako v meste, chýbala mi tam tečúca voda, často krát sa tam poriadne nekúrilo a ja som si hľadala únik z tamojšieho sveta. Mojim únikom sa stala literatúra. Veľmi rada chodím do prírody, ale keď o nej píšem, nehovorím o urbanizovanej prírode, akou je záhrada. Píšem o neúprosnej prírode, ktorá ťažko dáva svoje plody. Spájam si ju so sublimáciou, s romantickou predstavou sublimácie. V romantizme je príroda prezentovaná ako niečo, čo dokáže človeka rozplakať, až cítiš bolesť. A to je to, čo tam cítim, keď sa tam vraciam, zažívam krásu a na druhej strane trochu hrôzu.

Kde v Španielsku sa nachádza táto pekná príroda, ktorá vás inšpirovala?

Často sa ma na to v Španielsku pýtajú. Nikdy na to priamo neodpovedám, nemám rada, keď sa limituje priestor.

Hovoríte, že kľúčovou postavou románu je Denis, tragická postava, trpiaca izoláciou. Aký je jeho osud?

Existuje teória, že spisovateľ musí poznať vo svojom diele všetko, aj vrchol ľadovca, aj to čo je ponorené pod hladinou. Čitateľ pri čítaní často ostáva na povrchu. Ja vo svojom diele poznám špičku ľadovca, ale poznám aj to, odkiaľ Denis pochádza a kam kráča. Keby žil v meste, spoznával iných ľudí, určite by sa nesprával tak, ako sa správa v románe. Žijeme v spoločnosti, ktorá je limitovaná, často krát nie sme schopní rozmýšľať inak. Jeho hnev a osamotenosť ho privedú do záhuby. Aj keď sa človek nestretáva s inými ľuďmi, mal by aspoň čítať, lebo len tak sa nenechá uniesť inými ľuďmi.

Čo sa stane s ďalšími hlavnými postavami, ako sa príbeh skončí?

Violetta sa cíti byť utláčaná Dorou, po celý čas rozpráva Denisovi, že musia niečo spraviť, zmeniť pomery, v ktorých žijú. Nakoniec donúti Denisa, aby Doru zabil. Ich zvláštny vzťah sa tiež naruší: Violetta Denisovi prezradí príbeh malého dievčaťa, ktoré zomrelo, pretože ju Denisov starý otec zabil. Každý v komunite verí tejto verzii príbehu, hoci to v skutočnosti nebola pravda. Denis sa duševne zrúti, vyhodí ju z domu, nechce ju už v živote vidieť. Po čase však oľutuje svoje správanie k Violette a rozhodne sa ju ísť hľadať. Nakoniec ju nájde v horách, v prítomnosti dvoch ďalších členov komunity. Príbeh má otvorený koniec: Denis zoberie do rúk zbraň, namieri na nich, ale ja som v poviedke nenapísala či ich zabil, alebo nie. Podľa môjho názoru zastrelí oboch členov komunity, pretože koná pudovo ako zviera, ktoré sa cíti byť v ohrození. Zvieratá, keď sa cítia byť ohrozené, zabíjajú. Denis sa cítil byť uväznený vďaka svojej životnej situácii a spoločenskej izolácii.  Jediné čo mohol spraviť v tejto situácii, bolo brániť seba a  svoju partnerku Violettu. Takže z môjho uhla pohľadu zabil ostatných, ale nie Violettu. Ale mnoho čitateľov si myslí, že nikoho nezabil, iní si zase myslia, že zabil aj Violettu. Definitívne rozuzlenie zápletky prenechávam čitateľovi.

 

 

Rozhovor sa uskutočnil v Knižnici pre mládež mesta Košice, v rámci Mesiaca autorského čítania (MAČ, 2016)

Foto: archív Knižnice pre mládež mesta Košice

Rozhovor bol krátený, nebol autorizovaný

Zdroje:

http://www.pilaradon.com/

Teraz najčítanejšie