Denník N

Matej Tóth: „Majster sveta na Slovensku nevzniká na požiadanie. Musí to byť zhoda všetkých okolností.“

Zdroj: Facebook - Matej Tóth
Zdroj: Facebook – Matej Tóth

Momentálne najúspešnejší slovenský atlét, adept na olympijskú medailu z Ria, úradujúci majster sveta v chôdzi na 50 kilometrov, spomína na minuloročný zisk zlata v Pekingu, na jeho športové začiatky, cestu k profesionálnemu športu, účinkovanie v IAAF a SOV, ale aj na akademický život či vzťahy medzi atletickou špičkou.

Matej Tóth je jeden príjemný, skromný, výnimočný človek. Rovnako aj výnimočný športovec. Za splnením svojho sna vidí veľkú drinu, motiváciu a skvelých ľudí. A ako sa rodí majster sveta? Rozhodla som sa ho poctivo vyspovedať – za jeho ochotu mu patrí moja veľká vďaka…

„Ahoj, Maťo! Viem, že máš 33 rokov, si náš reprezentant v chôdzi na 20 a 50 kilometrov a zároveň majster sveta. Rada by som sa však pozrela na tvoje začiatky… Bavil ťa šport odmala? Alebo si k tomu „zablúdil“ nejako sám?“

„K športu ma určite viedli rodičia, ale nikdy nie tak, že by mi kázali, ktorý šport presne musím robiť. Otec sa nám jednoducho venoval, naučil nás korčuľovať, lyžovať, bicyklovať, hrať futbal, hokej… A ja som mal šťastie, že sme boli generácia detí, ktoré prišli zo školy, zhodili tašku do kúta a bežali von, kde sme mali kopu rovesníkov, takže nebol problém vyskladať dve futbalové alebo hokejové družstvá. Stále sme športovali a to bol všeobecný základ, ktorý som využil, keď som sa rozhodoval čo ďalej, aký šport si vybrať. Vždy ma bavili skôr tie vytrvalostné disciplíny: najskôr som začal s atletikou – dlhé behy. V piatom ročníku som sa dostal do atletickej triedy na Nábreží mládeže v Nitre a skúsil som chôdzu. Skončil som asi druhý či tretí v triede, preto som začal chodiť na preteky. Tam si ma všimol tréner Peter Mečiar, ktorý už mal len chodeckú skupinu. Tým, že ma prijal a dostal som sa do jeho skupiny, trénoval som a zlepšoval sa. Potom prišli prvé úspechy – asi po roku som sa stal žiackym majstrom Slovenska. A už som vedel, že toto je to, čo ma baví a čomu by som sa chcel venovať aj profesionálne.“

„Tvoj prvý tréner, Peter Mečiar, všimol si hneď tvoj veľký talent? Tušil, že trénuje budúceho majstra sveta?“

„Určite nie… Keď som prišiel na prvý tréning, bol som tučnučký, zavalitý a tréner si povedal: „Preboha, čo tu tento chlapec robí?!“ Doteraz sa sám nepokladám za nejaký veľký chodecký talent. Môj talent skôr spočíval v tom, že som dokázal cieľavedome a zodpovedne pracovať. Keď mi tréner dal na prázdniny mesačný plán, ja som ho do bodky svedomito plnil. Ak mi povedal, že mám ísť na plaváreň, šiel som. Keď som bol vonku s kamarátmi a bol čas ísť trénovať, šiel som napriek tomu, že oni ešte ostali vonku. A po tomto prvom lete, počas ktorého som trénoval individuálne, si tréner povedal, že „z toho chlapca môže niečo byť…“ Začali sme pracovať naozaj tvrdo a to sa potom odzrkadlilo.“

„Poďme sa pozrieť aj do toho akademického sveta… Kam si chodil na strednú školu?“

„Chodil som na bežné, všeobecné gymnázium na Golianovej ulici. Nemal som ani individuálny plán, bol som ako bežný študent – chodil s kamarátmi von, boli tam aj prvé lásky… Úplne štandardný život študenta. Až neskôr, vo štvrtom ročníku, som si vybavil možnosť trénovať dvakrát do týždňa prvé dve vyučovacie hodiny. Keďže som nemal v škole problémy a učil som sa dobre, profesori mi vyšli v ústrety.“

„Rozmýšľal si už vtedy nad nejakou budúcou športovou kariérou, alebo si, naopak, uvažoval úplne nad iným povolaním?“

„Už na gymnáziu som vedel, že to chcem robiť, že túžim byť profesionálny športovec. Sníval som o olympiáde a podobných veľkých podujatiach. Mal som za sebou prvé reprezentačné preteky, či už to bolo medzištátne stretnutie Čechy – Morava – Slovensko alebo Majstrovstvá sveta do sedemnásť rokov. Keď som končil strednú školu, patril som do užšej európskej juniorskej špičky. Preto som si aj vysokú školu vyberal s tým, že si ju budem musieť zladiť so športom.“

„Prečo si napokon vyštudoval žurnalistiku?“

„Musím sa priznať, že to bola naozaj vylučovacia metóda… Nebolo to tým, že by som bol nejaký prispievateľ do gymnaziálneho časopisu. Skutočne jediná vec, v ktorej som mal skúsenosť so žurnalistikou, boli asi slohy. Avšak už od prvého ročníka na žurnalistike som pochopil, že toto je to, čo ma baví, že to bola super voľba. Nebolo to príliš náročné štúdium a zvládal som ho bez ťažkostí. Skúšky som sa vždy snažil spraviť pred termínom, prípadne v prvom termíne, aby som mohol vyraziť na sústredenia. Opäť som ale nemal žiadny individuálny plán, vždy to bolo o mojej dohode s prednášajúcimi a všetci mi vychádzali v ústrety, keď videli môj záujem o školu. Tá žurnalistika ma jednoducho chytila a neskôr sa mi to ako profesionálnemu športovcovi zišlo, lebo som vedel reagovať na otázky novinárov a zároveň vžiť sa do ich situácie.“

„V náhľade do budúcnosti, po ukončení tvojej, určite bohatej a úspešnej športovej kariéry, chcel by si sa novinárčine venovať?“

„Je to asi jedna z tých prvých možností, o ktoré sa zaujímam, ale až čas ukáže, kde sa uchytím – či to bude žurnalistika alebo športové funkcionárčenie… Je toho naozaj veľa, ale tá žurnalistika je asi jednou z prvých volieb, ktoré by som neskôr robiť chcel. Úplne ideálne by bolo, keby sa dali skĺbiť šport a žurnalistika.“

„Zase do toho trošku zamiešame aj ten šport, veď je neoddeliteľnou súčasťou tvojho života. Ak sa nemýlim, počas vysokej školy si vymenil trénera. Môžem vedieť prečo?“

„Bol to prechod z juniorského veku do seniorského. Peter Mečiar bol výborný motivátor, výborný pre mládež, ale netušil som, či ma bude vedieť posunúť ďalej. Potom tam prišla taká nezhoda na Majstrovstvách sveta juniorov, kde som patril medzi favoritov a dosť nefér sa tam voči mne zachoval. Pochopil som, že mu už nemôžem až tak dôverovať. Toto bol však iba spúšťač a to, čo sa udialo potom, bolo vyslovene premyslené – bolo načase zmeniť trénera, lebo ak chcem byť profík, musím byť dobrý, musím sa zlepšiť… Na Slovensku je najlepšia možnosť stať sa profíkom práve v bystrickej Dukle. Vtedy tam bol tréner Juraj Benčík.  Vedel som, že ak sa chcem posunúť, musím sa dostať do jeho skupiny. A to sa mi nakoniec potvrdilo.“

„O rok na to, v 2003, si zmenil aj klub a prešiel si z AC Stavbár Nitra do našej bystrickej Dukly. Súvisia spolu tieto dve zmeny? Ak áno, ako?“

„Určite áno. Už keď som k trénerovi Benčíkovi prichádzal, hovoril, že by bol rád, keby som sa dostal do Bystrice, aby sme boli vyslovene jedna skupina. Vtedy som musel zmeniť aj školu, z denného štúdia prejsť na externé, keďže som prešiel ako vojak do Dukly. Bolo to dosť náročné rozhodovanie, ale mal som sen byť profík, preto tá voľba bola jednoznačná. Na Univerzite Konštantína filozofa mi vyšli v ústrety, čo som bol veľmi rád, takže všetko dopadlo úplne presne. A tak to asi musí vyjsť, keď chce človek dosiahnuť vrchol. Ja som mal šťastie, že všetko do seba zapadalo – bol som v správny čas na správnom mieste a stretol som tých správnych ľudí.“

„Rozhodol si sa práve na vysokej škole, že sa chceš naplno venovať atletike ako svojej celoživotnej kariére?“

„Toto rozhodnutie padlo určite oveľa skôr, ale na vysokej škole nabralo reálne kontúry. Lebo jedno je chcieť a druhé uskutočniť –  na Slovensku naozaj nie je toľko možností, aby si človek mohol vyberať. Ja som vedel, že ak chcem pokračovať, musím sa dostať do Dukly, čo sa mi našťastie aj podarilo.“

„V 2007 sa ti narodila prvá dcérka, Emmka. V tom istom roku si sa zúčastnil aj Majstrovstiev sveta a Európskeho pohára (MS – 14. miesto, 20 km; EP – 27. miesto, 20 km). Myslím, že musí byť náročné neustále trénovať a cestovať po pretekoch. Zmenilo sa niečo po tom, čo si si založil rodinu? Ak áno, v čom?“

„V 2006 som bol stále kvázi slobodný, aj keď som už býval so svojou terajšou manželkou Lenkou. Bolo to však ťažké v tom, že dva týždne po Majstrovstvách Európy, kde som skončil šiesty, čo bol môj prvý veľký úspech medzi seniormi, som štátnicoval zo žurnalistiky. Zvládol som to ale úplne s prehľadom a to ma určite posunulo. Ten úspech totiž nik nečakal, nemysleli sme si, že sa dostanem na šieste miesto – tým som sa dostal do užšej seniorskej špičky. Taktiež ma to odpichlo: získal som lepšie podmienky, bol som v top tíme slovenského olympijského výberu. Považujem to za ďalší veľmi dôležitý okamih mojej kariéry. Bola to akási križovatka, ktorá určila, či budem len nejaký chodec, ktorý sa bude zúčastňovať na podujatiach, alebo športovec, čo túži po medaile a najvyšších cieľoch. V 2007 sa narodila Emmka, ale hneď, ako som ich s Lenkou doniesol z pôrodnice k svokrovcom, išiel som na Majstrovstvá sveta v Osake. Už vtedy som videl, aké je to náročné, keď sa chce človek venovať rodine, ale musí odcestovať. Odvtedy som sa snažil rozdeliť svoju kariéru a osobný život – na sústredeniach som makal, ako sa len dalo a doma som svoj čas venoval iba rodine. Na to všetko však treba dvoch, a keby moja manželka Lenka nechcela, určite by mi to sťažila. Ale našťastie som stretol osobu, ktorá všetko chápe, podporuje ma a toleruje moje dlhé výlety po svete i sústredenia. Jednoducho, ako som už hovoril, veci do seba musia zapadnúť, lebo majster sveta na Slovensku nevzniká len tak na požiadanie. Musí to byť zhodla všetkých okolností a ja som to šťastie mal.“

„Prišla nejaká zmena po narodení druhej dcéry, Ninky?“

„Ani nie. Už som iba pochopil, že láska sa nedelí, ale znásobuje. Boli sme zabehnutí v tom režime a veľmi nám pomohla Emmka – síce mala iba dva roky, keď sa narodila Ninka, no my sme ju brali ako veľké dievča, veľkú pomocníčku. Skutočne dospela zo dňa na deň, z toho bábätka na dievčatko. Mali sme aj jedno šťastie – Ninka sa narodila v septembri, keď som mal už po sezóne, a tak som sa mohol tri mesiace venovať hlavne im. Pomohol som Lenke a tie mesiace sme si naozaj užívali.“

„Si členom komisie športovcov SOV (Slovenský olympijský výbor). Čo ťa k tomu viedlo?“

„Dal mi ponuku Slovenský atletický zväz s tým, že som patril medzi najstarších a najskúsenejších. Pred olympiádou v Londýne SOV oslovoval zväzy, nech nominujú účastníkov olympiády, ktorí by mali záujem o túto funkciu a boli by schopní ju vykonávať. Ja som ponuku prijal. Bola to pre mňa veľká česť, pocta a som rád, že si ma v tých voľbách športovci zvolili. Je to aj jedna z vecí, ktoré sa črtajú, že by ma bavili po kariére – pretavovať požiadavky športovcov do konkrétnych cieľov a rokovaní… Som rád, že som v tom dianí, viem o všelijakých problémoch a mám možnosť pomáhať aspoň malým hlasom, aby sa tie podmienky zlepšovali.“

„Okrem toho si tiež členom Rady olympizmu a člen komisie športovcov IAAF. Na čom je to založené? Čím sa táto komisia zaoberá? Akú úlohu v nej zohrávaš ty, prípadne iní vrcholoví športovci?“

„Byť členom komisie IAAF, to je už o level vyššie. Aby som to vysvetlil, Medzinárodný Olympijský výbor  má najcennejšiu, najvýznamnejšiu komisiu, kde je práve Danka Barteková (slovenská reprezentantka v trape), čo už je takmer profesionálna práca. IAAF je jedna z najväčších svetových organizácií a ja patrím medzi dvanásť športovcov z celého sveta, z tých 206 federácii, ktorí sa tam dostali. Mal som zase aj trošku šťastie v tom, že keď som kandidoval (v Moskve na Majstrovstvách sveta), bolo menej záujemcov a neboli to také výrazné osobnosti. Veď len minulý rok kandidovali v Pekingu zvučné mená ako Valerie Adams, Isinbayeva, Barshim a podobne. Riešime rôzne športové požiadavky, ktoré podávame výkonnému výboru IAAF. Náš šéf komisie Frankie Fredericks sedí práve vo výkonnom výbore, čiže on sa počíta ako jeden hlas – na čom sa mi dvanásti dohodneme, on to prednesie výkonnému výboru. Najhoršie je, keď takáto federácia robí veci, ktoré nesúvisia so športovcami a nepomáha im. Potom to cítiť aj na loajalite alebo na istom naplnení tých športovcov. Ja mám však pocit, že IAAF sa snaží počúvať ich hlasy a som rád, že môžem byť pri tom. Nestretávame sa často, je to asi iba raz za rok, ale komunikácia cez mail, telefonáty a telekonferencie sú dosť časté a vždy, keď príde nejaký problém, spýtajú sa nás na názor.“

„Ako sa tam športovci vyberajú? Ide to podľa výsledkov alebo výkonov?“

„Nie, ide vyslovene o kandidatúru. Každá federácia môže niekoho navrhnúť – samozrejme, že tam sú podmienky typu: musí ovládať angličtinu, musí byť priechodný… Nemôžu tam dať hocikoho… Ale kandidovať môže každý atlét, ktorý sa zúčastnil Majstrovstiev sveta. Potom sú voľby, v ktorých sa nemôže robiť žiadna veľká kampaň, sú to prevažne iba nejaké debaty so športovcami. Napokon sa vyberie ten najvhodnejší  na túto funkciu. Ja som tam kandidoval z malého Slovenska, čo bola trošku nevýhoda, ale my chodci sme dobrá partia.“

„Načrel si mi aj do nasledujúcej otázky. Celkom ma zaujíma, aké sú vzťahy medzi vami športovcami, keď ste zároveň súpermi. Napríklad  o ženskom tenise sa hovorí, že je to pomerne pestré a vzťahy vyhrotené. Ako to teda funguje v profesionálnej chôdzi či v iných atletických vrcholových disciplínach?“

„Ženy sú vždy komplikovanejšie…“ (smiech). „My máme naozaj kamarátske vzťahy. Keď zaznie výstrel, všetci sme, samozrejme, súperi, ale dovtedy a hneď po cieli sme zase priatelia, s tým, že tá širšia svetová špička nie je nejako početná. Je to asi päťdesiat chodcov, s ktorými sa stretávam na pretekoch. So všetkými sa dobre poznám a naše vzťahy sú skutočne bezproblémové. Vieme, že tvrdo makáme a zažili sme množstvo spoločných sústredení, či už v Austrálii alebo Saint Moritzi, aby sme vedeli, že nie je náhoda, že sme sa ocitli v svetovej špičke. Je za tým veľa roboty a všetci to navzájom rešpektujeme – nestaviame sa k sebe podozrievavo, nie sme nevraživí.“

„Takže nevyskytujú sa ani vzájomné obvinenia z dopingu? Momentálne na povrch vyplávalo množstvo dopingových škandálov, stačí spomenúť len plošné vylúčenie ruských atlétov z Olympijských hier v Riu. Ako je to medzi chodcami?“

„Vieme o nejakej skupine, napríklad o Rusoch, že je to tam naozaj zlé, ale ako vravím, zažili sme spolu veľa sústredení a vieme, čo za našimi úspechmi je.“

„Narážam aj na vyjadrenie Jareda Tallenta, Austrálčana, ktorý na minuloročných Majstrovstvách sveta skončil druhý. Hovoril, že konečne boli stupne víťazov čisté.“

„To svedčí o tom,  že v Pekingu boli ľudia, s ktorými sa poznám. Zhodou okolností som práve s Jaredom absolvoval niekoľko sústredení, takže dobre vie, že nie som chlapec, ktorý za ním nestíha a len tak zrazu sa stane majstrom sveta. Vidí, že tam je nejaká postupnosť a že sa postupne zlepšujem.“

„V roku 2013 si opäť zmenil trénera, tento raz na Mateja Spišiaka. Ak môžem vedieť, prečo sa to stalo? Je výmena trénera veľkou zmenou vo fungovaní tréningu?“

„Nemenil som trénera kvôli tomu, že by som chcel meniť tréning či potreboval nový impulz. Vyslovene išlo o to, že tréner Benčík už mal svoj vek. Bol tam trošku problém v komunikácii a rozdiel generácií bol veľký, nehovoriac o tom, že som potreboval trénera, ktorý so mnou bude dennodenne. Či komunikovať, hľadať nejaké naozaj detailíky, kde by sa dal ešte zlepšiť ten výkon a to už som uňho nenachádzal. Ako celá skupina sme sa preto rozhodli, že je načase to zmeniť  a vymeniť za človeka, ktorý by bol ochotný toto spraviť. Nepotreboval som niekoho, kto objaví dieru vo svete alebo niečo nové, neskutočné… Ja som chcel niekoho, s kým si budem rozumieť, s kým budem môcť prekonzultovať rôzne veci, ktorý si tiež nedávno prežil chôdzu. Maťo Spišiak je rovnako ako ja bývalý chodec a účastník Majstrovstiev sveta, zároveň je tiež z Nitry, čiže vyrastali sme takmer spolu a dobre sme sa poznali, čo sa aj potvrdilo, pretože máme kamarátsky vzťah. Sme spolu takmer denno-denne, chodí so mnou na bicykel, behá, aby som to mal jednoduchšie, čo sa týka občerstvovania, techniky, natáčania… Jednoducho všetko, čo mi chýbalo, mi on dokázal splniť.“

„Priznám sa, trošku som si preštudovala tvoje úspechy. S nimi sa spájajú aj časy. Ktorý úspech považuješ za svoj najväčší? A ktorý zase za prelomový? Je ním dosiahnutie tvojho osobného rekordu na 50 km, ktorý je zároveň aj tretím najlepším časom vo svetových tabuľkách (3:34:38)?“

 

„Čas je určite krásny a je super, že je historický, ale ja sa už snažím dosiahnuť úspechy nie pre výkony, ale pre presadenie sa na vrcholových svetových podujatiach a som veľmi rád, že sa mi to podarilo aj predminulý rok v Zürichu, kde som skončil druhý, ale aj rok potom v Pekingu, takže to sú pre mňa určite najcennejšie výsledky. Tak isto Svetový pohár v 2010, kde to bol pre všetkých úplný šok, že som vyhral. Bol to pre mňa riadny úspech a tam som pochopil, že mám na to, aby som vyhral titul majstra sveta i olympiádu. Na Majstrovstvách sveta mi to vyšlo, už chýba len olympiáda.“

„Ktoré preteky – nerátajúc minuloročný Peking – ti najviac utkveli v pamäti?“

„Pre mňa boli veľmi príjemné preteky na olympiáde v Londýne, kde bola nádherná atmosféra. Nevyšli mi úplne skvele, ale dosiahol som výborné piate miesto, zašlapal som tiež super čas, ale nebolo to to, na čo som mal natrénované, čo som plánoval. Bol to taký, poviem, že „štandart“, ale tá atmosféra bola niečo výnimočné. Krásny okruh pri Buckinghamskom paláci, na trati bolo – nechcem trepať – ale určite cez stotisíc ľudí, veľa Slovákov, ktorí nás povzbudzovali, skutočne skvelá atmosféra… Tieto preteky budem vždy, alebo dosiaľ, považovať za preteky s najkrajšou atmosférou, a budem si ich navždy pamätať.“

 „Poďme teda na tvoj doterajší najväčší úspech. Majstrovstvá sveta v Pekingu 2015. Historicky prvá zlatá medaila z tohto šampionátu, ktorá pre Slovensko znamenala veľkú eufóriu. Aké boli tvoje pocity pred štartom?“

„Bol som, samozrejme, v role favorita, čo som si uvedomoval, ale bol som aj fantasticky pripravený, čo som si uvedomoval ešte viac. Hovoril som si, že sa nemám čoho báť – nebol som vôbec v strese, bol som uvoľnený. Vedel som, že ak sa nevyskytne niečo nepredvídateľné, nemôže to byť zlé. Nikdy nejdem na štart s tým, že idem vyhrať, že v podstate ma nezaujíma nikto iný… Vždy idem s pokorou, lebo na päťdesiatke ani na štyridsiatom kilometri nikdy neviete, ako to dopadne. Ale naozaj som bol vyrovnaný a aj tie preteky vyšli úplne fantasticky, podľa predstáv.“

„Čo si si hovoril počas tých troch hodín, štyridsiatich minút a tridsiatich dvoch sekúnd? Mal si aj nejakú krízu, alebo to išlo hladko?“

„Bola to pre mňa jedna z tých najlepších päťdesiatok, paradoxne, naozaj sa šlo úplne podľa plánu, stále pod kontrolou – celé preteky, tempo, tepy, občerstvenie… Nevyskytlo sa nič, čo by ma nútilo meniť taktiku, alebo rozmýšľať nad krízou. Ono sa to nezdá, ale tie tri hodiny naozaj ubehnú  rýchlo a ja sa počas nich snažím koncentrovať na výkon. Nemyslím na nijaké osobné veci, vždy myslím na techniku, na tepy, občerstvenie, súperov – všetku svoju myseľ koncentrujem na preteky. Tým, že sa aj takto dobre išlo, to bolo skôr v režime tréningovom. Myseľ sa mi nedostala do žiadneho stresu alebo nejakej pretekárskej eufórie, skôr už potom do radostnej eufórie na štyridsiatom piatom kilometri, keď som si uvedomil, že ja asi fakt vyhrám majstrovstvá sveta! Potom koncentrácia poľavila a myslel som na svojich blízkych, pričom som si užíval atmosféru.“

„Spomínam si na tvoje „odskočenie si“ na 31. kilometri. Nebál si sa, že by ťa súperi mohli dobehnúť? Musím však povedať, že si to zvládol výborne, trvalo ti to približne iba 25 sekúnd!“

(smiech) „To bol možno jediný okamih, kedy to nešlo úplne podľa plánu. Nedá sa to naplánovať a stalo sa mi to počas pretekov prvýkrát. Ale skúsenosti z tréningov som mal, že je lepšie ísť na toaletu a byť uvoľnený, ako sa tam ešte ďalej drankať. Riešil som to vo svojej hlave asi päť kilometrov, či mám ísť, či to má význam, či to vydržím, no potom som sa rozhodol, že pôjdem – do cieľa bolo ďaleko a vedel som, že mám dostatočný náskok na to, aby som sa vrátil na prvé miesto. Ako som vyšiel z tej toalety, rozbalil som to a tam som zašlapal svoje najrýchlejšie kilometre. Dostal som sa do super pocitov, uvoľnil som sa a šlapalo to veľmi dobre.“

„Tie posledné kilometre už bolo vidieť, že si to skutočne užívaš. Na tvári si mal široký úsmev, gestami si zdravil si fanúšikov… A potom cieľ. Viem, že sa tie euforické pocity ťažko opisujú, lebo sú na to príliš krásne, ale aspoň sa o to pokúsme. Čo sa ti prehnalo mysľou po prekročení cieľovej pásky?“

„Bola to naozaj úprimná eufória, čistá radosť a priznám sa, že tých posledných dvesto metrov si ani nepamätám. Až potom, keď som si pozrel záznam, som videl, čo som tam stváral a ja, skôr rozmýšľajúci introvert, som tam zrazu robil opičky… Bolo to skutočne nefalšované, úprimné, niekde z hĺbky podvedomia. Keď som prišiel do cieľa, všetko sa to zmiešalo, všetky pocity eufórie, šťastia, myšlienky na blízkych… Asi pol sekundy mi trvalo, kým som si uvedomil, že na najbližšej tribúne je otec, tak som sa tam zvrtol na päte a bežal za ním a bolo to naozaj nádherné.“

„Prenesme sa na stupienky víťazov. Vyslovujú tvoje meno. Na krk ti vešajú medailu. Znie slovenská hymna. Čo z toho na tebe zanechalo najväčšiu stopu? Ako si sa cítil?“

„Všetko to išlo veľkým behom. Prišiel som do cieľa, vystískal som otca, dal som si nádherné čestné kolo – diváci boli úžasní… Jediné, v čom som spravil chybu, bolo to, že som sa vyzul a tartan bol tak rozpálený od slnka, že mi bolo celkom horúco. Potom rozhovory s médiami, či už s našimi alebo zahraničnými a hneď sme bežali na vyhlásenie, ktoré bolo presne naplánované v časovom harmonograme. Išlo to tak rýchlo, že medzitým som stihol iba zavolať manželke, deťom, mame a už sme išli na stupne víťazov. Tým pádom tá eufória tam stále bola. A bolo to úžasné, môj tím, fanúšikovia so slovenskými vlajkami a slovenskú hymnu som mal stereo aj z reproduktorov, čo som ja spieval, oni išli úplne mimo rytmu… Na to budem spomínať celý život. Ale asi tá formulka „The world champion is… Matej Tóth!“, ktorú som si už v duchu rozprával a slovenská hymna, samozrejme, ktorá v mojom ponímaní ešte viac stúpla. Keď ju teraz počujem, i v prípade, že som na nejakom podujatí, kde nie je hraná pre mňa, zastanem ako socha a zaspievam si ju, nech si každý vraví, čo chce. Vždy sa mi už bude spájať s Pekingom.“

„Zmenilo sa niečo po Pekingu? Viem, že teraz ťažko prejdeš po ulici bez toho, aby ťa aspoň raz nezastavili. Je to náročné, alebo si to užívaš?“

„Ja verím, že môj život sa nijako nezmenil. Samozrejme, vnímam aj ja, že popularita sa zvýšila, ľudia ma spoznávajú… No snažím sa to orientovať tak, že si to užívam, že mi to dodáva energiu. Veľa ľudí to vníma spôsobom, že to musí byť náročné, ale keď vidím nefalšovanú radosť ľudí, že som ich potešil, tak mi to dodáva veľa energie. Keď som si pozeral vo svojom diári mesiace po Pekingu, kde všade som bol, je pre mňa až neskutočné, čo všetko som zvládol! No tým, že mi to dodávalo energiu, som to vôbec nepovažoval za vyčerpávajúce. Jediné negatívum je, že po veľmi náročnej príprave – celý júl, august – som nebol so svojou rodinou a keď som prišiel domov v čase, kedy som sa mohol venovať im, zrazu som mal toľko povinností, že som bol doma ešte menej, ako keby som bol kdesi v zahraničí. Dokonca, tam sme si aspoň zavolali, no teraz nebol čas ani na to. Toto bolo asi jediné negatívum, ale keďže mám skvelú rodinu, zvládli sme to.“

„S tvojím titulom sa spája aj veľa ďalších vecí – návšteva prezidenta, dokonca možno nájsť tvoju fotku na tričku! Vie sa o Tebe, a ja to môžem s čistým svedomím potvrdiť, že si dobrým a skromným človekom. Čo to teda pre teba znamená?“

„Je to, samozrejme, už taká nadstavba. Vyhrať samotné preteky, to je krásne, ale až potom človeku začne dochádzať, že to malo väčší význam, že to nie je len jedna medaila, ktorá mi visí na krku. Chôdza je individuálny šport, preto na to všetci hľadia, že je to medaila Mateja Tótha. Ale uvedomil som si, že to tak nie je, tá medaila patrí všetkým, ktorí sa o to pričinili. Aj ľuďom, ktorých som potešil do istej miery patrí tá medaila i úspech a o to viac ma to teší, o to viac ma to posúva… Takže už to tak aj vnímam: ten titul nie je len môj, je to titul celého Slovenska, celej spoločnosti a veľmi sa teším z toho, že sa trošku spopularizovala atletika, chôdza a celkovo aj šport na Slovensku.“

„Okrem športu, ktorý je tvojou životnou náplňou, máš určite aj iné záujmy, i keď je ťažké predstaviť si, že popritom všetkom máš čas aj oddychovať. Čo rád robíš? Ako oddychuješ?“

„Ja nemám rád nudu, ležať na posteli vydržím asi desať minút, a potom potrebujem nejakú činnosť. Najradšej relaxujem so svojou rodinkou, a keď deti chcú aj niečo fyzicky náročnejšie, nemám s tým problém. Keď na nich vidím, že sú spokojné, že to, čo robíme spolu, ich napĺňa, je to pre mňa najväčší príval energie, aký dostávam.“

„Ešte mám na teba poslednú otázku: máš pre ostatných nejakú radu, víziu, posolstvo?“

„Nemám rád klišé, ale pravdou je to, že si treba veriť, ísť si za svojím cieľom a nebáť sa možno aj smelých plánov. Všetko sa dá svojou pracovitosťou, zodpovednosťou a cieľavedomosťou dokázať. A to, čo platí v konkrétnom športe, platí celkovo aj v živote. To sa mi potvrdilo veľakrát. Nech deti športujú, nech si užívajú a neplánujú nijaké veľké ciele – ani ja som neplánoval, že budem raz majstrom sveta. Keď postupne pôjdu za svojím cieľom, či už je to šport alebo štúdium na významnej univerzite, prípadne lekársky titul, liečenie rakoviny, nech len za tým idú, nech sa snažia zo všetkých síl a nech sa nenechajú odradiť.“

Matej Tóth sa na olympiáde predstaví už 19. augusta v preteku na 50 kilometrov, kde má reálnu šancu na medailu.

Maťo, všetci ti držíme palce!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Valentína Sedileková

Som 17-ročná študentka gymnázia v Banskej Bystrici. Milujem šport, prírodu a písanie a rada by som sa venovala profesionálnej žurnalistike. Baví ma história, práca s ľuďmi i dobrovoľníctvo. Zaujímam sa o súčasné dianie vo svete. Chcela by som svoje myšlienky, postrehy a názory vysloviť verejne, napriek tomu, že s nimi nemusia všetci súhlasiť.