Denník N

Kali, Robo a Lacike. Ale vedeli ste o Memoriáli Tibora Baláža?

O veciach, ktoré mali byť napísané už dávno, ale z nejakých príčin nemohli. Pretože všetko, čo sa stane, dá napokon vždy zmysel tomu, čo príde. Dobré správy pre svet. Nie Hlavné.

V talianskej dedinke sa po skončení každoročnej slávnosti rozdávajú zvyšné koláče. Jedna z rodín prepožičala priestory svojho suterénu na uskladnenie surovín a techniky, na námestí veľkom len niekoľko desiatok metrov štvorcových spievajú deti karaoke. Dedina má azda stovku obyvateľov, všetky prítomné deti sú tu u starých rodičov. Vymiera; z hospodárskych domov sa čoskoro stanú víkendové sídla ľudí z veľkomiest a kultúra jedného miesta azda zanikne. Pozerám sa ako sa bavia a z pohľadu bezvýznamnosti situácie sa pýtam načo? •

20160811_155150 20160810_223659

Tibor bol môj najlepší pánsky kamarát v nečase turbulentných rokov dospievania. A nie len môj, ale aj iných. Pili sme spolu víno, hrešili a velebili život, lebo sme nevedeli nič iné, len byť úprimní. V období, keď ochorel, sa jeho rodina sťahovala do nového domu, a keď zomrel, jeho izba ostala prázdna. Čo spravíte z izby vášho mŕtveho dieťaťa? Šatník? Špajzu? Necháte ju tak? Tibor mal 22 rokov, keď v 2014tom podľahol rakovine lymfatických uzlín a oveľa radostnejšie pre svet by bolo písať o tom, ako žil, ako miloval basketbal, nie ako odišiel. Ale všetko čo sa stalo, dalo zmysel tomu, čo nasledovalo. Ako napokon vždy, keď sa lepšie pozrieme cez prsty.

-,,Mami, a to sa teraz na neho zabudne?“ Cítila som vtedy potrebu zodpovedať absurdné otázky, pretože realita, v ktorej som žila, v ktorej priatelia neumierajú, dostala po hlave. Po treťom Memoriáli Tibora Baláža mi mama tento môj žiaľ pripomenula. S úsmevom sme si stisli ruky.

Na Tibora Baláža sa nezabudlo. 9. júla sa znovu zopakovala nominácia na kamarátsky čin roka a priatelia tohto chalana už po tretí raz zorganizovali basketbalový memoriál, ako symbol toho, čo mal Tibor rád a čo ho spájalo s nami ostatnými. Memoriál sa zároveň stal symbolickou terapiou pre všetkých pozostalých, pre priateľov a Tiborovu rodinu. Nesie však odkaz pre všetkých, ktorí niekoho stratili, že trúchliť je možné spoločne a zo žiaľu je dokonca možné aj tvoriť niečo, čo dá zmysel ťažkej prázdnote. Pretože láska k niekomu alebo niečomu uvoľňuje energiu, ktorá prináša radosť. A ruší smútok, alebo ho robí znesiteľným. Memoriál Tibora Baláža nám dal zmysel.

20160709_140131 20160709_14355920160709_14423820160709_14400520160709_095703

A tak sa v Čadci každoročne hádže do koša za kamarátstvo a za spomienku. A v Cerdomare sa stretáva stovka ľudí a spieva karaoke ako symbol úcty k tomu, čo tu jedného dňa bolo pred nami. A z pohľadu noblesnosti a štýlu sú obe veci bezvýznamné a z pohľadu uctievania života sú božské. Pretože ak zabudneme aké hlboké je naše vnútro, ostaneme len obklopení vecami. Ale v gestách je kultúra a v pripomínaní si, ako sme sa kedysi cítili, je zachovaná láska. Spomienky sú dedičstvom našej duše. Sú výplňou medzi fyzickým telom a duševným rastom. Lebo aj telo si pamätá, aj srdce.

Ak nezabudneme šíriť lásku, všetko dôležité sa nám bude vždy pripomínať.

Teraz najčítanejšie