Denník N

Trucovanie, vyhnanstvo i smrť. Napätie na Blízkom východe sa prenáša aj do športu

Egyptský džudista Islam El Shebaby odmietol po olympijskom zápase podať ruku izraelskému protivníkovi. Nebol to prvý incident svojho druhu a určite ani posledný, no už beztak hlboké rany ešte väčšmi rozjatril.

Kým Izraelčania hovoria o blízkovýchodnom ozbrojenom konflikte prebiehajúcom v rokoch 1947–1949 ako o vojne za nezávislosť, arabský svet aj po bezmála siedmich dekádach používa slovo an-Nakba označujúce katastrofu. Až 31 štátov dosiaľ neuznáva Izrael, s výnimkou Kuby všetky ležia v Afrike alebo Ázii.

Príkaz zhora alebo skutočné zranenie?

Politici a funkcionári športových zväzov spravidla zakazujú športovcom z týchto krajín akýkoľvek kontakt s Izraelčanmi, vrátane súťaženia proti sebe. Práve v džude došlo po dlhých rokoch k drobnému ústupku zo strany viacerých národných zväzov, keď prestali namietať proti prípadnej arabsko-izraelskej konfrontácii na žinenke. Aj napriek tomu však El Shebaby musel čeliť tlaku radikálnych egyptských nacionalistov, ktorí ho ešte pred zápasom vyzývali na odstúpenie. Bronzový medailista z majstrovstiev sveta v roku 2010 sa napokon ocitol medzi dvomi mlynskými kameňmi. Drvivá väčšina považuje rozhodnutie rodáka z Káhiry odmietnuť podanie ruky i tradičný džudistický úklon za nešportové, na druhej strane ho však mnohí krajania považujú za zradcu, keďže proti Izraelčanovi bojoval.

Podobné ťažkosti sa nevyhli ani tenistovi Malekovi Jazirimu. Tuniský reprezentant v roku 2013 odstúpil z challengerového turnaja v Taškente napriek tomu, že sa na ňom prebojoval až do štvrťfinále. Tam sa totiž mal stretnúť s Izraelčanom Amirom Weintraubom, čo nebolo po chuti Tuniskej tenisovej federácii ani miestnemu ministerstvu športu. Funkcionári tak okamžite napísali e-mail, v ktorom prikázali hráčovi konať.

Medzinárodná tenisová federácia ITF po prevalení škandálu vylúčila Tunisko z Davisovho pohára v nasledujúcej sezóne. „V športe ani spoločnosti nie je miesto pre predsudky. Výbor ITF sa rozhodol vyslať Tunisku jasný odkaz, že podobné správanie nebude tolerované,“ vyhlásil jej prezident Francesco Ricci Bitti.

Netrvalo však dlho a skúsený veterán sa namočil do ďalšieho podobného incidentu. O dva roky neskôr záhadne skrečoval stretnutie prvého kola v Montpellieri pre údajné zranenie lakťa. V ďalšom zápase by totiž čelil Izraelčanovi Dudimu Selovi a vo štvorhre ho (spolu so Španielom Marcom Lópezom) čakal česko-izraelský pár. Aj keď po vypočutí Jaziriho i turnajového lekára asociácia ATP zbavila Tunisana obvinenia, ten sa tieňa podozrenia už nezbavil.

Čierny i krvavý september

Najväčšiu ranu v neutíchajúcom spore ale na športovej pôde nepochybne zasadila akcia palestínskej teroristickej organizácie Čierny september na letnej olympiáde v Mníchove 1972. Jej príslušníci vnikli do olympijskej dediny a zajali 11 členov izraelskej výpravy. Výmenou za nich požadovali prepustenie vyše 200 Palestínčanov väznených na území židovského štátu a dvoch nemeckých krajne ľavicových extrémistov. Nemecká armáda sa síce súčinne s políciou pokúšala zakročiť, pokus o záchrannú akciu sa však skončil fiaskom a teroristi všetkých rukojemníkov popravili.

Krvavé udalosti si vyžiadali prvé pozastavenie novodobých olympijských hier v histórii, po jednodňovej prestávke a ceremoniáli na počesť obetí však pokračovali, aj keď v oklieštenom zložení. Predčasne odcestovala kompletná izraelská, egyptská i filipínska výprava a niekoľko ďalších športovcov z rôznych krajín na čele s fenomenálnym americkým plavcom so židovskými koreňmi Markom Spitzom. A hoci rozhodnutie pokračovať v oslavách športu odobrili predstavitelia izraelskej vlády i tamojšieho olympijského výboru, mnohí za neho predsedu Medzinárodného olympijského výboru Averyho Brundagea podrobili tvrdej kritike. „Je to neskutočné. Akoby v Dachau usporiadali tanečný večierok,“ nešetril rozhorčením komentátor denníka Los Angeles Times Jim Murray. Pridal sa aj holandský vytrvalec Jos Hermens: „Je to jednoduché. Pozvali nás na slávnosť, no niekto na ňu prišiel a zastrelil ľudí. Ako môžeme na nej zostať?“

Pat na šachovnici, ale aj futbalovom ihrisku

Dlhoročným ústrkom bola vystavená aj izraelská futbalová reprezentácia. Izrael sa síce stal členom Medzinárodnej futbalovej federácie FIFA a Ázijskej futbalovej konfederácie v roku 1954, väčšina ázijských protivníkov však stretnutia proti Izraelčanom tvrdohlavo bojkotovala.

Nechýbalo veľa a izraelské družstvo sa mimoriadne kurióznym spôsobom takmer kvalifikovalo na svetový šampionát v roku 1958. Všetci jeho kvalifikační súperi (postupne Turecko, Indonézia a Sudán) totiž na protest odstúpili, a tak sa automaticky dostalo na jediné postupové miesto vyhradené pre Áziu. Pravidlá FIFA však účasť na MS bez absolvovania jediného kvalifikačného zápasu len obhajcom titulu. Kompetentní tak narýchlo vytvorili akúsi improvizovanú baráž medzi Izraelom a niektorým z neúspešných európskych kvalifikantov. Pri žrebe sa šťastie usmialo na Belgičanov, tí však odmietli bojovať o miestenku, ktorú si podľa vlastných slov nezaslúžili. Na druhý pokus dostal šancu Wales a chopil sa jej za pačesy. Po nezvládnutom dvojzápase proti britskému tímu si Izrael na svoju premiéru na vrcholnom fóre musel počkať ešte 12 rokov.

Situácia v regióne sa ani s odstupom času neupokojovala, práve naopak. V roku 1967 Izrael vojensky napadol susediace štáty a v takzvanej šesťdňovej vojne zabral značné územie. Na protest proti tejto agresii viacero krajín dovtedy uznávajúcich židovský štát vrátane celého východného bloku pod vedením Sovietskeho zväzu s ním prerušilo všetky diplomatické styky. Neskôr sa pridal aj Kuvajt a AFC kvôli rozrastajúcemu sa bojkotu Izrael zo svojich radov vylúčila.

Izraelský futbal sa tak ocitol v exile trvajúcom dodnes. Na futbalovej mape sa najskôr pridružil k Európe, vzápätí sa na niekoľko rokov presunul do Austrálie a Oceánie, aby sa v roku 1991 znovu vrátil pod krídla starého kontinentu.

Izraelsko-arabské napätie eskaluje aj v športoch pohybujúcich sa na okraji záujmu širokej verejnosti. V roku 1976 sa v izraelskej Haife uskutočnila šachová olympiáda, najvýznamnejšia súťaž družstiev vo svete kráľovskej hry. Kým z rovnakého podujatia organizovaného v Tel Avive 1964 odstúpilo len niekoľko arabských krajín, o 12 rokov neskôr bol bojkot oveľa masívnejší. Časť protestujúcich krajín dokonca zorganizovala v líbyjskom Tripolise obdobné podujatie s názvom „šachová protiolympiáda“.

Prípad El Shebabyho len potvrdzuje, že Izraelčania a Arabi ešte zďaleka nezakopali vojnovú sekeru a v blízkej budúcnosti tak zrejme ani nespravia. Pestrá mozaika konfliktov oboch znepriatelených strán na športovom poli opäť raz dokazuje, že prívlastkom apolitický sa šport mohol hrdiť azda len v antických ideáloch.

Teraz najčítanejšie