Denník N

Hrdinovia nesúťažia len na olympiádach, môžu sedieť aj v našich obývačkách

Nestačí, aby sme boli takí silní, že zvládneme zachrániť samých seba, musíme v sebe objaviť silu aj na záchranu iných.

Rok 2016 je nahustený veľkými športovými udalosťami. Hoci mnohí kritici športového zápolenia môžu namietať, že súťaženie deformuje skutočný ideál telesnej zdatnosti, zvádza k podvádzaniu, a že organizovaný a profesionálny svet športu je len zdrojom korupcie a často aj vytĺkaním politického kapitálu, mnohé športové výkony sú aj tak dôkazom ľudskej ušľachtilosti a sily.

Živým dôkazom môže byť aj fenomenálny americký plavec Michael Phelps, ktorý na aktuálnych olympijských hrách v brazílskom Riu získal už trinástu individuálnu zlatú medailu, a tak vraj prekonal pradávny rekord z čias antických hier, starý 2168 rokov.

V aktuálnom roku bola v susednom Česku s olympijskou kampaňou Českého olympijského výboru spojená aj spomienka na inú športovú legendu. ČOV spolu s knižnými vydavateľstvami Argo a Paseka vydalo unikátny komiks, venovaný atlétovi Emilovi Zátopkovi, ktorý bol štvornásobným olympijským víťazom.

zatopekAutorom libreta je Jan Novak a výtvarnú stránku publikácii vdýchol výtvarník Jaromír Švejdík (Jaromír 99), pričom ich komiks s názvom Zátopek, s podtitulom …když nemůžeš, tak přidej, okrem športového vzostupu športovca ilustruje aj Zátopkov príbeh odvahy, keď sa kvôli športovému kolegovi Stanislavovi Jungwirthovi, ktorému bolo znemožnené z politických dôvodov zúčastniť sa Helsinskej olympiády, vzoprel komunistickým pohlavárom a odmietol  tiež reprezentovať Československo.

Komiks bol veľkým očakávaním knižnej sezóny a hoci výtvarné spracovanie je naozaj na originálnej úrovni, podľa môjho názoru mohli autori vsadiť viac na športové hrdinstvo atléta, keďže s tou politikou je to vždy veľmi ošemetné. Veď sám Zátopek bol v tom čase presvedčeným členom KSČ a aj trucovanie si mohol dovoliť len z toho dôvodu, že bol okázalým artiklom úspechu československého komunistického športu. Ukážka tu.

Paradoxne som viac inšpirácie jeho osobou našiel pred pár rokmi v knihe Stvorení pre beh, ktorá sa stala akousi bežeckou bibliou pre milióny fanúšikov po celom svete. Autor Christopher McDougall v nej síce Emilovi Zátopkovi venoval iba pár strán, no tie zafungovali skutočne elektrizujúco.

Českú (československú) legendu predstavil ako bežca, ktorý vlastným odhodlaním a originálnym tréningom zvyšoval svoju silu, kondíciu a aj vnútornú vyrovnanosť. A aj keď jeho bežecký štýl pripomínal podľa novinárov a divákov nemotorného hlupáčika, „ktorého práve bodli rovno do srdca,… chlapa zápasiaceho s chobotnicou na dopravnom páse“, získal si po celom svete srdcia fanúšikov, médií a aj kolegov, pričom k jeho popularite prispelo aj to, že bol ochotný pomáhať súperom, ťahať slabších a dokonca darovať zlatú medailu inému atlétovi.

McDougallove originálne rozprávanie o behu bolo okúzľujúce aj preto, že na svetlo sveta vytiahol záhadných Tarahumarov – mexických indiánov, ktorí boli schopní prebehnúť aj stovky míľ, pričom pred a počas behu sa posilňovali len kukuričnou kašou a kukuričným pivom. Z ich radov vraj päťdesiatnici predbiehali tínedžerov, osemdesiatroční pradedkovia dokázali bežať hore kopcom a 95 ročný tarahumarský starec mohol pokojne kráčať 25 míľ cez hory, pretože mu nikto nikdy nepovedal, že sa to nedá.

Christopher McDougall však slovenského čitateľa môže inšpirovať aj v aktuálnom roku olympijských hrdinov, a to svojou novšou knihou Stvorení pre hrdinstvo (Stratené tajomstvá sily a vytrvalosti). Je to opäť ten typ netypickej motivačnej literatúry, ktorá s ľahkosťou spája životné príbehy športovcov, s vedomosťami lekárov, anatómov a antropológov, nevynechávajúc ani zaujímavé informácie o rôznych dejinných udalostiach. Nosný príbeh čitateľa zavedie na Krétu počas druhej svetovej vojny, kam muselo hitlerovské Nemecko kvôli tvrdému odporu domorodého obyvateľstva vyslať viac divízií, ako pôvodne zamýšľalo.

Bitka o Krétu trvala desať dní, no ovládnuť Kréťanov sa Hitlerovi vlastne ani nepodarilo. Krétske hnutie odporu sa začalo aktivovať doslova niekoľko hodín po invázií.

Grécky ostrov sa pre Hitlera stal najväčším tranzitným skladiskom v Stredozemnom mori, a preto sa ho Nemci snažili udržať stoj čo stoj, no proti nemeckej presile stála neviditeľná armáda krétskych „zlomyselných“ pastierov, ktorí poznali terén, chodníky a horské úkryty. Boli vo výbornej fyzickej kondícii, dokázali vybehnúť po svahu, na ktorý by väčšina ľudí z pevniny ani nevyliezla a mali neuveriteľne ľahký krok.

Svojím spôsobom nikdy nestratili kontakt so svojou antickou podstatou. Starovekí Gréci totižto verili, že celá ich kultúra bola postavená na predpoklade, že v každom z nich je štipka božskosti. Človek mal dosiahnuť súlad, tzv. svätú trojicu vlastností antických hrdinov: paideia, arete a xénia – zručnosť, sila a túžba, resp. myseľ, telo a duša.

Christopher McDougall na mnohých miestach, s použitím množstva príkladov poukazuje na to, že všetko by malo smerovať k našej prirodzenosti. Pokiaľ ide o našu základnú biologickú výbavu, v divočine sme najväčší slabosi. Nemáme tesáky ani pazúry, parohy ani jed. Nie sme silní, nie sme rýchli, nevidíme v noci, nevieme drviť čelusťami, napriek tomu sme schopní nadľudských výkonov.

Podľa autora je našim základným fyziologickým motorom naša fascia profunda, pružné tkanivo obopínajúce svaly a orgány. Je ako celotelový obal pripomínajúci potápačský oblek, sieť vlákien a laniek, nekonečný obehový systém sily. Superpružné tkanivo spájajúce ľavé chodilo s pravým stehnom, pravé stehno s ľavým plecom, ktoré je oveľa pevnejšie, než ktorýkoľvek sval.

Podstatné je však tiež ovládnuť svoju amygdalu, štruktúru v našom mozgu, ovplyvňujúcu náš strach. Toto mozgové centrum uchováva pamäťové stopy, skúma či niečo, čo sme zažili v minulosti, pripomína niečo, čo sa pokúšame prežiť v súčasnosti. Amygdala spôsobuje aj to, že pre päťročné dieťa je bicyklovanie ťažké, ale aj po päťročnej prestávke sa stále vieme bicyklovať, pretože amygdala nám pripomenie, že túto zručnosť sme sa už naučili. Nedá sa preľstiť, iba vytrénovať.

Spojením týchto schopností a rôznych metód, ktoré autor ponúka ako inšpiráciu, sú podľa McDougalla aj obyčajní ľudia schopní nadobudnúť mimoriadne zručnosti, nadväzujúc na určitý systém prapôvodných vedomostí, pričom môžu podávať výkony s pozoruhodnou dávkou vytrvalosti, sily, odvahy a pefíkanosti. Môžu sa tak stať hrdinami na antický spôsob.

Hrdinovia sú vlastne ochrancovia, a ako ochrancovia musia mať silu za dvoch. Nestačí, aby sme boli takí silní, že zvládneme zachrániť samých seba, musíme v sebe objaviť silu aj na záchranu iných. Podľa McDougalla taká sila v nás vo všetkých drieme. To, že hrdinstvo je zručnosť a nie vlastnosť, dokazujú všetci tí, ktorí sa postavia proti akémukoľvek teroru a presile.

Túto dokonalosť nášho tela, ktoré sa prispôsobí akýmkoľvek podmienkam, dokumentuje aj na príbehu Britov, ktorí počas druhej svetovej vojny uniesli nemeckého generála priamo spod nosa Wehrmachtu na Kréte. Podujali sa na to intelektuáli bez základného vojenského výcviku, bystrí a odhodlaní, aby svojím hrdinským činom nalomili odolnosť Nemcov.

Kniha je presiaknutá ľudskosťou. Nedosahuje podľa mňa energiu knihy Stvorení pre beh, no napriek tomu má tiež silu inšpirovať, pričom nemusí ísť práve o hrdinské sebaobetovanie sa. Úplne stačí, ak sa čitateľ podujme urobiť niečo pre svoje zdravie.

Teraz najčítanejšie