Denník N

Procházkove divadielko bez zlatého kľúčika

Pozlátenô pominulo. Zostala krutá realita, ale akoby sa alfa Siete cítil po spišiacky. Tak pol na pol.

A pritom to vyzeralo sľubne. Dnes štyridsaťštyriročný slovenský advokát a vysokoškolský pedagóg to mal namierené priamo na vedúcu funkciu tohto štátu. Nestalo sa tak, a za to môže viniť len seba samého. Ako samca, ktorý stratil hárem.

Zo začiatku bol sympatický nielen odbornej verejnosti, ale aj pre „smrteľníkov“, ktorí sa v právnych veciach nevyznali. Zrozumiteľne a ústretovo vysvetľoval ústavné záležitosti. Zdalo sa, že obdivovaný a uznávaný odborník má nielen nadpremierné IQ, ale má aj šarm a riadiacie schopnosti. Jeho referencie boli závideniahodné a jemu odbornosti dostatočnú kvantitu ako niekomu, kto by niečo užitočné a dôležité pre tento štát urobil. Presvedčil dostatočné množstvo ľudí, že „vidí veci inak“, že patrí medzi slobodných mysliteľov so silnými kresťanskými koreňmi. Patril medzi znovuzroditeľov originálnej myšlienky Kresťanskodemokratického hnutia. Lenže mal odvážnejšie ambície, než byť radovým členom strany preplnený politickými dinosaurami. Chcel byť alfa samcom.

Nebolo to ešte tak dávno, tj.: pred tromi rokmi, keď sa vzdal členstva v KDH, a o rok neskôr, čiže v roku 2014 ohlásil, že má v pláne byť občianskym kandidátom na prezidenta Slovenskej republiky. Považoval sa byť na to dostatočne zrelý a schopný, i keď možno nemal na to svoje roky. Mladý prezident? Prečo nie? Veď aj bez brady ľudia mladí, dajú niekedy dobrej rady. To sa mu sprv vyplatilo, nakoľko v prvom kole prezidenstkých volieb získal vyše štyristotisíc platných hlasov. Ľudia mu dali dôveru. To ho naštartovalo a oznámil, že založí politickú stranu #Sieť. S moderným hashtagom. V bielej košele s vyhrnutým rukávom. Tlačovky sa konali aj na netradičných miestach, čo najbližšie k jednoduchému ľudu. Mnohí si mysleli, že prišiel spasiteľ, aspoň sa to tak zdalo. A možno tomu aj on veril a dúfal. Len tak z neho žiarilo presvedčenie o sľubnej budúcnosti Slovenska a jednoduchá vízia vyspelejšieho vidieka. Zdalo sa, že jeho povesť sa nedá pošramotiť. I keď sa o to pokúšali novinári, ktorým sa nejako nezdalo, že by mohol byť niekto krištáľovo čistý a priehľadný. A ani nebol.

Prišiel Matovič a jeho nahrávka, ktorej autenticita bola vtedy tak pol na pol. Vtedy sa ešte verejnosť dala presvedčiť, že je to len fingovaná záležitosť, ba čo viac, pán Matovič sa na krátky čas stal aj DJ-om, nakoľko zverejnená nahrávka bola poprestrihávaná. Lenže počas leta sa toľko vecí neudeje, a novinári normálne (alebo šialene) lípnu na zaujímavú tému a držia ju čo najviac vo svetle pozornosti. A tak sa na svetlo sveta dostala celá nahrávka, ktorá ale nenahrala do kariet Procházku, ale práve naopak: oslabila dôveru v predsedu strany. Sieťovina vydržala a i keď sa začala trhať a meniť, zostala pokope a zdanlivo súdružná. Radoslav Procházka sa čoraz viac pokúšal na verejnosti ukazovať pokojne a rozvážne, ale po Novom roku to už neustál. Tlak prichádzal so všetkých strán a ani vo vlastnej strane nenachádzal dostatočnú podporu. I keď navonok skúšal hrať pravý opak, vo vnútri duše to ale mohol nezvyčajne silno prežívať. Ináč sa vysvetliť nedá to, čo sa stalo na Plese Spišiakov, najprestížnejšiej spoločenskej udalosti daného regiónu. Mal trochu vypité a do kamery povedal niečo, čo sa mohlo zdať, že sa len sekol, ale bohužiaľ sa to tak nevnímalo, nakoľko verejnosť už bola vo veľmi napnutej nálade. Uviedol, že si vie predstaviť spoluprácu so Smerom. Každý, len nie ľudia.

Procházkovi to ale ani vtedy nedošlo. Ozvali sa hlasy, že jeho ego dorástlo do takej veľkosti, ktorá sa už nedá vyčísliť ani v medzinárodnej sústave jednotiek SI. Bol to začiatok konca, ktorý sa nezastaviteľne rúcal na vedúceho strany. Procházka ale ani vtedy si nevšimol ten nevídaný koniec, alebo omegu. Že to už takto ďalej nepôjde. Ani s ním, ani bez neho. A následne prišiel ďalší šok: vláda so Smerom. Takým smerom sa začal uberať, spolu s koaličnými partnermi, že sa hory zelenajú. Ale za to divadielko hral aj naďalej. Zdalo sa, že ho nič nezastaví. Ani jedno percento sympatizantov. Že jednoducho to dotiahne do konca, uháji svoje miesto. Stick to guns. Neviem, či v tom ešte naozaj a úprimne videl význam, či bol v tom istý, ale niečo iné je isté: navonok sa tak nesprával. Práve naopak.

Tak, ako malý gašparko vo veľkom divadelnom predstavení. Ale bohužial v tom, kde on hral hlavnú úlohu, nebolo toľko slasti. Skôr pôsobil ako Buratino od Alexeja Tolstoja. Zostal ako drevený nosatý panáčik, pardon, ušatý. Lenže bez zlatého kľúčika. Škoda. The show is over, take a bow.

Teraz najčítanejšie