Denník N

Stratená spravodlivosť

Od novembra ´89 sa zmenilo mnohé a v niečom predsa takmer nič. Napriek tomu, že od revolúcie ubehlo už štvrťstoročie, stále existujú oblasti, v ktorých majú aj naďalej svoje početné zastúpenie bývalí členovia Komunistickej strany. Stačí spomenúť napr. našu politickú scénu. Inštitúcie, ktoré ešte pred novembrom stáli mnohokrát za praktikami, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani protagonisti chicágskeho podsvetia v 20tych rokoch minulého storočia, v podstate nikdy revolučnými zmenami neprešli. Zmeny, ktoré na ich „pôde“ prebiehajú, majú jednoznačne evolučný charakter, ktorý trvá už 25 rokov. Otázka znie, ako dlho ešte trvať budú?

S podobným problémom zápasila aj vláda v Nemecku po skončení II. svetovej vojny. NSDAP(Národno-socialistická nemecká robotnícka strana) totiž pod Hitlerovým vedením prekročila počet 8 miliónov členov(z celkového počtu vyše 64 miliónov nemeckých obyvateľov v roku 1945). Pochopiteľne, členstvo strany nebolo ani zďaleka tvorené len tými, ktorí sa aktívne podieľali na vojnových zločinoch. Členstvo v NSDAP(podobne ako v KSČ, či KSS) bolo často „vstupenkou“ k lepšiemu vzdelaniu, či k práci. Dá sa preto predpokladať, že značné množstvo z celej členskej základne, bolo tvorené práve členmi „pro forma“, teda tými, ktorí za daných okolností videli v členstve v strane jedinú možnú cestu k lepšiemu spoločenskému uplatneniu.

Uvedená situácia bola v povojnovom Nemecku riešená v rámci tzv. „politiky 4(respektíve 5) D“ : 1.Demilitarizácia, 2.Denacifikácia, 3.Dekartelizácia, 4.Decentralizácia, 5.Demokratizácia(4, respektíve 5, pretože posledné „D“ – Demokratizácia, bolo bezprostredne po skončení konfliktu realizované len v Spolkovej republike Nemecko. V Nemeckej demokratickej republike, sa začala Demokratizácia uplatňovať až po páde železnej opony).  V rámci druhého spomínaného bodu – Denacifikácie, boli bývalí členovia NSDAP posudzovaní a v prípade potreby postavení pred súd. Sympatie s bývalým režimom sa zisťovali pomocou tzv. denacifikačných protokolov. Na základe výsledkov bol každý člen NSDAP zatriedený do jednej zo 4 skupín:

  1. A) hlavný vinník
  2. B) menší vinník
  3. C) pasívny spoluúčastník
  4. D) zbavený obvinenia

Podľa toho, v ktorej skupine sa na základe dotazníka a odborného posudku posudzovaný ocitol, mu bol vymeraný trest. V prípade hlavných vinníkov(A) to boli tresty smrti, prípadne dlhoročné tresty, často v dĺžke aj desiatok rokov(táto skupina je širokej verejnosti známa predovšetkým z tzv. Norimberského procesu, ktorý súdil úzky okruh hlavných Hitlerových spolupracovníkov). Menší vinníci(B) boli dočasne zbavení občianskych práv a zväčša odsúdení na nútené práce na tresty v priemernej dĺžke 10 rokov. Najpočetnejšiu skupinu zo všetkých tvorili pasívni spoluúčastníci(C). Sem patrili už spomínaní jedinci, ktorí do radov NSDAP vstupovali napr. kvôli lepšiemu zamestnaniu, či vzdelaniu. Bežným trestom pre túto skupinu boli peňažné tresty. Pri poslednej skupine(D) šlo o ľudí, ktorí boli k členstvu donútení napr. pod hrozbou smrti, mučenia, či v prípade vyhrážania sa ich príbuzným.

V Československu po novembri ´89 nič podobné neprebehlo. Pritom napr. len samotná ŠtB evidovala na konci režimu vyše 100 000 spolupracovníkov. Vysvetlením, prečo sa aj v porevolučnom Československu neopakoval podobný scenár ako v povojnovom Nemecku, môže byť to, že Československo sa neocitlo v tzv. „bode nula“, čo bol zaužívaný pojem pre kataklizmu, v ktorej sa Nemecko ocitlo vďaka vojne a nacistickému režimu.

Pomsta verzus spravodlivosť

V Československu k tomu po novembri ´89 prispela aj politika prezidenta Václava Havla, ktorý tvrdil, že nie je správne budovať nový štát na pomste voči bývalému režimu. Na druhú stranu sa však vynára otázka, či sa táto situácia nemala v po-novembrovom Československu riešiť aspoň nejako.

Medzi pomstou a spravodlivosťou existuje určitá hranica, ktorá by v tomto prípade mala byť rozhodujúca. Na Slovensku sú jednoducho veci, na ktoré si ešte budeme musieť počkať…

Teraz najčítanejšie