Aktéri olympijského tenisového finále pripravili úchvatné predstavenie

U jedného sa pred turnajom finálová účasť čakala. Na jeho ceste nemal byť nikto, kto ho zastaví. Zato s menom Juan Martin Del Potro mnohí nerátali. Najmä po tom, čo v prvom kole dostal za súpera najlepšieho tenistu súčasnosti – Novaka Djokovića.

Satisfakcia pre sympatického Argentínčana

Proti Djokovičovi sa ukázal fantasticky. Svojho protivníka ničil bombovým forehandom a srbská hviezda naň nenašla počas celého zápasu odpoveď. Djoković prehral v dvoch tie-breakoch a jeho olympijský sen sa rozplynul. Ten Del Potrov ale pokračoval. A bol to iba začiatok príbehu.

Keď niekto nečakane porazí hráča zo svetovej špičky, tak sa často stane, že v ďalšom kole podľahne rebríčkovo aj kvalitatívne horšiemu borcovi. Prípad Del Potra to ale nebol, hoci musel v nasledujúcich dvoch kolách ísť cez tri sety. Nízke postavenie Delpa v ATP rebríčku berte s nadhľadom, pauzoval dva roky pre zranenia. Takmer dvojmetrový dlháň z Južnej Ameriky zdolal aj ďalšie dve mená – Joao Sousa a Taro Daniel. No a v štvrťfinále aj Bautistu-Aguta.

Semifinálový zápas priniesol jedno predčasné finále. Del Potro sa v ňom stretol s Rafaelom Nadalom a išlo o reklamu na tenis. 27-ročný Argentínčan sa dokázal vrátiť z nepriaznivého stavu a v nádhernej bitke napokon rozhodla skrátená hra v treťom sete. Vo finále sa snažil tak veľmi, ako sa mohol. Sprvu bolo na jeho pohybe badať vyčerpanie, neskôr zo seba vyškriabal všetky zvyšky síl. Na viac mu už energia nezostala. Aj tak však ide preňho o jednu obrovskú satisfakciu.

Medzi olympiádami sa dva roky trápil so zraneniami, túžobne čakal na návrat a nakoniec sa dočkal návratu snov. Začal už počas Wimbledonu, tam porazil Stana Wawrinku. Po olympijskom turnaji je akýmsi druhým zlatým medailistom. Morálne by si zaslúžili vyhrať obaja. V Londýne získal bronz, v Riu striebro a v Tokiu 2020 získa…Dobre, o tom je skoro špekulovať.

Štvorhodinová bitka nemohla nikoho sklamať

Väčšina tenisových priaznivcov si želala dlhý, najlepšie päťsetový boj s triumfom Del Potra. Nie že by Murray nemal fanúšikov, tých celkom určite má. Neteši sa však takej popularite, aká sa dostáva jeho najlepším konkurentom ako Federer, Djoković či Nadal. Aj vo finále sa tribúny v Riu prikláňali na stranu rodáka z 110-tisícovej provincie Buenos Aires.

Murray v zásade ničím neprekvapil. Urputne sa dokázal v mnohých momentoch ubrániť pred agresívnym a útočným herným prejavom Del Potra. Z obrany často vyťahoval víťazné údery, no trápil sa s jednou vecou. Vo chvíľach, keď sa už-už zdalo, že svoj vysoký level hry si udrží, prišla nesústredenosť a Del Potro prebral opraty. V neposlednom rade mu zostalo viac síl. Počas turnaja si síce prešiel viacerými ťažkými momentmi, ale ušetril viac fyzických síl. Aj to bolo jedným z dôvodov, prečo napokon triumfoval.

Juan Martin Del Potro vyzeral od začiatku zápasu mierne skleslo. Na jeho pohybe bola viditeľne únava, z ktorej sa ale nejakým spôsobom dostal. Prvý set prehral, v druhom však využil prvotnú nesústredenosť britského protivníka. Následne si zakaždým udržal servis a stav vyrovnal. V treťom sete sa Murray dostal opäť na svoju najvyššiu úroveň, lenže štvrté dejstvo sa obrátilo.

V ňom si obaja brali servis, no Del Potrovi postupne odchádzali fyzické sily. Bojoval, nechával na kurte absolútne všetko, ale telo sa oklamať nedalo. Napriek tomu bol za stavu 5:4 a 40:40 blízko rozhodujúcemu setu. Delpo o servis prišiel, ale v ďalšej hre mal obrovskú možnosť. Viedol 30:0 a nebyť chybného verdiktu rozhodcu, tak ktovie, ako by sa napokon celý set skončil.

Murray ukončil obrovský boj v dvanástej hre a po poslednej loptičke sa rozplakal. Nečudo, je totiž prvým dvojnásobným tenisovým olympijským víťazom. Duel dvoch grandslamových šampiónov nemohol sklamať nikoho. Kto vydržal do neskorých nočných hodín, určite neľutoval. Kiežby sa takéto zápasy hrali pravidelne.

Murrayho víťazná šnúra pokračuje

Andy Murray a jeho trénerka Amelie Mauresmová nebolo dobré spojenie. Na kurte vtedy pôsobil škótsky hráč negatívne, prejavoval škaredé emócie a ani herne sa mu nedarilo. Potom sa znovu spojil s Ivanom Lendlom a nastal obrat o 180 stupňov.

Vyhral turnaj v Ríme, prehral finále Roland Garros proti Djokovičovi a od tohto momentu nenašiel premožiteľa ani raz. Pred Wimbledonom uspel na londýnskych dvorcoch, následne prišiel druhý kariérny triumf na posvätnej wimbledonskej tráve a napokon turnaj v Riu. Celkovo z posledných 30 zápasov vyhral 29 a jeho dlhočizná séria sa ešte zrejme natiahne.

Je trochu prekvapujúce, že sa neodhlásil z práve začínajúceho turnaja Masters 1000 v Cincinnati. Na ňom bude obhajovať semifinálovú účasť a pri absenciách Federera s Djokovičom bude najväčším favoritom na celkový triumf. Musí si však dať pozor, už v prvom zápase je pravdepodobné, že narazí na bombardéra Iva Karloviča. Po Cincy príde oddych a po ňom útok na štvrtý grandslamový titul kariéry na new yorských dvorcoch. Prinesie obnovená spolupráca s Ivanom Lendlom ďalší veľký úspech? Keby aj nie, 29-ročný Škót prežíva možno najlepšie obdobie kariéry.