Denník N

Nežaluj – nepatrí sa to! … alebo prečo zamestnanci potápajú biznis svojich “chlebodarcov”.

Ako naivná hus som sa nechala ponížiť predavačkou v obchode môjho známeho. Po konflikte v predajni mi bola celá situácia smiešna, a zároveň mi bolo ľúto majiteľa, ktorému veľmi záleží na dobrom mene  jeho podnikania. Keď som mu o mojej zlej skúsenosti hovorila, zrazu som sa cítila úboho. Vybavilo sa mi napomenutie z detstva: Nežaluj – nepatrí sa to! Kde je hranica medzi sťažnosťou na služby a trápnym žalovaním? Je cieľom pokrok alebo len zbavenie sa negatívných emócií?

Pamätáte si zo školy situáciu, keď spolužiak nevedel pred tabuľou odpovedať a len sa tupo usmieval? Predavačka v spomínanom obchode sa zahrala na pani učiteľku (v mojich predstavách s bičíkom v ruke) a so zvýšeným hlasom ma napomenula, keď sa mi už jej arogancia zdala absurdná: “Vy sa usmievate?!”. Zrušila som objednávku a išla ku konkurencii.

Nepáči sa Ti, môžeš ísť

Moja sťažnosť na správanie predavačky sa postupne obaľovala novými informáciami a vysvitlo, že väčšina zamestnancov danej firmy je nespokojných. Okrem nepríjemných predavačiek som bola svedkom rozhovorov viacerých zamestnancov, ktorí sa sťažovali, že už majú prístupu firmy plné zuby, že sa idú roztrhať, nevedia čo skôr a vďaky sa nedočkajú. Klasický problém veľa práce – málo pláce a navyše pocit nedocenenia. Naznačila som majiteľovi, či by nepríjemný prístup zamestnancov k zákazníkom mohol súvisieť s tým, že nie sú v práci spokojní. Reakcia ma zarazila: “Ak sa im nepáči, môžu ísť! Nikto ich nenúti, aby tu pracovali.” A sme doma! Trafila som klinec po hlavičke.

Keď toto povedal mne posledný zamestnávateľ, prišiel tým o všetkú moju motiváciu a snahu a do mesiaca mal aj výpoveď. Svojím postojom mi oznámil, že pre neho nemám hodnotu, že ma môže ľahko nahradiť a že nemieni na svojich postojoch, pravidlách a zvykoch nič meniť. Vzťah zamestnávateľa a zamestnanca v dobre fungujúcej a spokojnej firme si predstavujem ako partnerstvo. Ako by ste sa cítili, keby vám manžel povedal: “Keď sa Ti nepáči, môžeš sa zbaliť a ísť!”. Možno sa vám to aj stalo. Sama som bola neraz svedkom takýchto scén, ale tie vzťahy, či už intímne alebo profesionálne, nemajú kvalitu, ktorá by podporovala spokojnú a loajálnu atmosféru. V podnikaní sa takto končí šírenie dobrého mena spoločnosti.

Dobré meno ide od zamestnancov

Predstavte si, že malá firma má 10 zamestnancov. Keď o svojej práci porozprávajú len desiatim priateľom a desiatim členom rodiny, už 200 ľudí vie, čo je firma zač. Či je majiteľ férový, či si váži svojich ľudí, či firma kradne, či si dáva záležať na kvalite apod. Tých 200 ľudí potom šíri “dobré meno” firmy ďalej a v prípade malých miest, je po reputácii. Na vzťahoch so zamestnancami predsa záleží!

Ak nedokážeme zaplatiť človeku viac ako minimálnu mzdu, hoci si to zaslúži, tak by sme ho mali ohodnotiť aspoň morálne. Ukázať mu, že si jeho čas, snahu, loajalitu vážime. Niektorým to možno nestačí. Vtedy sa treba ľudí pýtať, čo im prekáža, čo by chceli zmeniť, čo v práci potrebujú, a rovnako podriadení musia vedieť čo potrebuje firma, čo majiteľovi prekáža, čo by chcel zmeniť a prečo. Všetko je o komunikácii!

Nespokojníci často ostávajú

Poznám niekoľko prípadov, keď zamestnanci ohovárajú svojho “chlebodarcu” kade chodia. Jemu/jej je to jedno a namiesto záujmu o potreby svojich podriadených, ich v prípade nespokojnosti odkáže k odchodu. Lenže nespokojníci chcú pre firmu pracovať, pretože ich práca baví, prostredie im pasuje k naturelu, aj vyšší plat by oželeli, len stále dúfajú, že si ich ten niekto navrchu začne viac vážiť. Veľakrát sa zmeny nedočkajú, lebo zamestnávateľ by musel najprv chcieť – mať so svojimi ľuďmi dobré vzťahy a budovať si dobré meno smerom od nich… a možno si aj najať odborníka, ktorý komunikáciu v rámci firmy nastaví a občas jej pridá na dynamike.

Teraz najčítanejšie