Denník N

Kambodžou, opäť necestou. Až do Vietnamu

Jeho Veličenstvo Norodom Sihamoni, ilustračne.
Jeho Veličenstvo Norodom Sihamoni, ilustračne.

Sprievodca po stopách Červených Khmérov, americkej mládeže a francúzskych kaviarnikov.

Phnom Penh si predstavujete ako peklo, niečo na štýl Naí Dillí, ulice bez chodníkov, cesty dimenzované na zlomok skutočnej dopravy, slumy a asfalt, urbanizmus na úrovni satelitov Bratislavy zasadený do ázijských mierok a reality. Táto predstava sa vám nenaplní.

Do mesta pricestujete o pol piatej ráno. Prečo váš nočný autobus z Battambangu neodchádzal neskôr a prečo ste nemohli do Phnom Penhu doraziť v normálnejšom čase, celkom nepochopíte. Keď sa z tohto scenára pri vašich ďalších cestách stane ustálený vzorec (z miest vo Vietname budete odchádzať o piatej popoludní, aby ste do tých ďalších mohli pricestovať pred svitaním), na odpovede postupne rezignujete.

Ani faktory ako príchod v skorých ranných hodinách, nevyspatosť, utrmácanosť, neuchopiteľné rozpoltenie dňa a noci, dilema, či ísť spať alebo nejako začať ráno, deň bez sprchy či pyžamo, v ktorom ste sa ocitli uprostred mesta po tom, čo vás mimoriadne naliehavo hnali s batožinou z autobusu, vám deň nepokazia. Príchod do mesta v skorých raných hodinách totižto zahŕňa tieto výhody:

  • Uvidíte život mesta v skorých ranných hodinách.

V prípade Phnom Penhu to napríklad znamená množstvo ľudí, ktorí vyjdú von cvičiť. Krúžiť panvou, naťahovať sa, skackať, kráčať rýchlou chôdzou, ba i bežať. Dosť vás to zaskočí. Aj z tohto scenára sa postupom času stane vo väčších ázijských mestách, kam dorazíte v skorých ranných hodinách, vzorec. Vážne.

Od miesta, kde vás vyložil autobus – na centralizované stanice sa tu veľmi nehrá – dokráčate do centra, ktorým sa tiahne pás zelene. Sem sa zbiehajú cvičiaci z celého okolia a aspoň jeden pobehujúci človek sa tu dá zazrieť v ktorejkoľvek časti dňa. Kvôli pár sto metrom trávnatej plochy ešte nenazvete celé mesto príjemným miestom na život, no skutočnosť, že metropola v juhovýchodnej Ázii disponuje niečím ako park/pešia zóna, vás naozaj milým spôsobom zaskočí. (Pre tých, čo by to vedeli odhaliť: áno, táto fotka vznikla až popoludní. Utrmácano-unavený ste sa ráno v pyžamku na fotenie necítili).

DSC_5998

Táto zelená zóna sa vinie smerom k Mekongu. Keďže v diaľke sa rysuje čosi, čo aspoň trochu vyzerá ako raňajky, vydáte sa smerom k rieke. Obchodík otvára už pred svitaním, starý Kambodžan odomkol mrežu a postupne vykladá najlukratívnejšie tovary na chodník. Pozorujete ho. Na mango so soľou sa hneď z rána necítite. Ukážete na niečo podobné sušenému ovociu (tmavé bobule? hrudky?) a spýtate sa, či je to sladké.

Sweet and sour, vysvetľuje obchodník.

Pokrm sa rozhodnete kúpiť. Jednu z tých malých vecí palcom a ukazovákom zdvihnete z tácky. Ukáže sa, že táto sweet and sour vecička je zvonku obalená v soli.

And little spicy! dopĺňa obchodník, hneď, ako si spomenie na ďalšie anglické slovíčko, v momente, kedy si už podvedome ovievate ústa a otvárate novú fľašu vody. Little! Sladko-kyslo-slano-štipľavá vec má napokon v strede i kôstku. Takže ovocie.

K brehu Mekongu dorazíte v mieste, kde sa veľtok zlieva s riekou Tonle Sap. Ak vylúčime moria a jazerá, ešte nikdy ste takú vodnú plochu nevideli. Keďže väčšinu bežných dní prechádzate ponad Vltavu, Dunaj alebo potok Podlužianka v Leviciach, Mekong vás značne vyvedie z miery. V stánku na nábreží si kúpite čaj a s týmto výhľadom si ho tu budete takto na múriku chvíľu zdvorilo popíjať. Sŕkanie je v týchto končinách prejavom slušnosti.

Po čaji sa ubytujete v hosteli kúsok pri rieke a vydáte sa po promenáde. Skupinka mužov v bielych tenisových odevoch hrá hru podobnú badmintonu. S Kambodžou na pozadí tento obrázok pôsobí nesmierne aristokraticky. Kolorit dopĺňajú starenky potĺkajúce sa so stieracími žrebmi na predaj, deti bezútešne pokúšajúce sa o futbal s balónom, rybári v pravidelných intervaloch poukladaní pozdĺž rieky. Kým si ich odfotíte, snažíte sa rozhodnúť, čo by ste si asi vybrali, ak by vás postavili pred dilemu: kura z kambodžského veľkochovu vs. ryba z tejto rieky. Tiež rozmýšľate, čo presne v jedálnych lístkoch obnáša tá snakehead fish.

DSC_6022

Okrem toho si na promenáde takmer necháte vyveštiť.

DSC_6029

Pretože v Phnom Penhe budete tráviť dlhší čas, za miestami typu kráľovský palác sa nebudete pachtiť hneď v prvom dni. Okolnosti vás však hneď v úvode Phnom Penhu dostanú do múzea Toul Sleng – s dočasnými hostelovými kamošmi mierite do budovy bývalej školy, ktorú v 70. rokoch Červení Khméri prerobili na internačné stredisko a väzenie. Symbolizmus v tej najradikálnejšej podobe, triedy prebudované na cely a mučiarne. Ak vás veľkosť Mekongu v ten istý deň „vyviedla z miery“, pre to, čo uvidíte v Tuol Sleng, vám už nezostane výraz. Nabudúce budete šetriť pojmami viacej.

Rozpisovať sa na tému Tuol Sleng a Červení Kméri v texte, kde sa zároveň ponosujete na príliš skorý príchod nočného autobusu a príliš mätúcu chuť sušeného ovocia, by bolo niečo podobné ako zverejňovať selfiečka z Osvienčimu (facebooky) alebo moderovať Modré z neba. Keďže však do múzea Tuol Sleng prichádzate s tým, že o Červených Khméroch toho neviete viac, než máte uložené vo veľmi neurčitom myšlienkovom mračne extrémni komunisti – 70. roky – hladomor – Pol Pot, Tuol Sleng vami značne otrasie. A to si dovoľujete tipnúť, že deväť z desiatich psychológov by vás po krátkom osobnostnom teste zaradilo do kategórie cynik – flegmatik. (Teda nie ste si istý, či existuje i takáto kategória. Ale je vám to tak nejak jedno.)

DSC_5951

Obsah, ktorý máte pocitovo zafixovaný z koncentračných táborov v Európe, v phnompenhskom väzení Tuol Sleng zažijete nanovo. V takom živelnejšom podaní. Príbeh, v ktorom každá obeť nemá v kartotéke fotku a o presnom počte mŕtvych sa dodnes sporí. Väzenie, kde pologramotní dozorcovia poznajú čísla len po desať a ďalej označujú cely značkami. Štyri roky vlády Červených Khmérov v Kambodži podľa rôznych odhadov zmasakrovali jednu pätinu – štvrtinu – až tretinu obyvateľov. Na presnom zlomku asi vôbec nezáleží.

Priestranstvo pred jednou z budov bývalej školy vypĺňa obchodík so (nad týmto slovom uvažujete dlhšie) suvenírmi. O kúsok ďalej stojí niečo ako murovaný altánok s dvoma starčekmi za lavicami. Deduškovia majú na stoloch majú vyložené knižky. Keď prechádzate okolo, ukazujú vám samých seba na fotke z väzenia z roku 1978. Prežili to. Napísali memoáre. Kúpte si. Vôbec neviete, čo si o tomto biznis pláne myslieť.

Knižku za x dolárov si napokon nekúpite, no chvíľu máte silné nutkanie podísť k tým pánom bližšie, podať ruku, potľapkať po ramene. Do módu Vila Rozborila sa však predsa len nedostanete, odoláte, odkráčate. Chvíľu sa vám zdá, že je v tom Phnom Penhe akosi tichšie. Ulička za Tuol Sleng je na ázijské pomery prázdna. Podobné ticho vás naposledy obklopilo, keď ste v Prahe vyšli po Olge Hepnarovej z kina Světozor. Jediný zvuk, na ktorý ste si vedeli spomenúť z filmu, bol motor.

DSC_5984 DSC_5986

Počas ďalších dní v Phnom Penhe stihnete ešte Killing fields Červených Khmérov s masovými hrobmi za mestom. A stačí. Z mesta odchádzate autobusom na juh k moru.

Prvý človek, ktorého stretnete hneď na začiatku svojej snahy obnoviť vieru v ľudstvo, je mladý Američan vykotený v prútenom kresle na gauči v mestečku Sihanoukville. Drevené nožičky kresla zastoknuté v piesku obmýva more. Neviete, ako je to tu s vlastníctvom pláží, no keď sa tak po okolí porozhliadate, väčšina barov a reštaurácii sa s tým nebabre a biznis si rozkladá pár metrov od vody. Mladý Američan vám o jednej popoludní ponúkne džointa, ktorého z objektívnych príčin odmietnete.

Nový dočasný domov si nájdete de facto hneď na pláži, tri doláre za izbu s desiatimi ľuďmi sú možno v Kambodži přespříliš, no ale priplatíte si, dobrá poloha vzduch, šum mora, chápete. Šum mora však s prichádzajúcim večerom postupne vyšumieva, zisťujete, že ste sa ubytovali v najpárty časti mesta, ktorej namiesto toho šumu mora dominuje Enrique Iglesias a Christina Aguilera.

S vekom dvadsaťdva rokov máte pocit, že sa v nočnom Sihanoukville pohybujete okolo priemeru. S pôvodom vo východnej Európe (na vysvetľovanie konceptu Mitteleuropy v zahraničí ste rezignovali už dávno) z priemeru jasne vybočujete. Vospolok hostela ako i celý nočný Sihanoukville tvoria mladí Američania (ktorí na otázku Where are you from? neváhajú odpovedať North Carolina), Briti (from England/Wales/Scottland), ďalej Austrálčania, Nemci, Francúzi, Holanďania.

Do tanca vám v prvý večer po Phnom Penhe úplne nie je, v hlave si snažíte uprostred tohto turbokapitalizmu urovnať, že ste stále v tej istej Kambodži, v tej istej krajine po Červených Khméroch, prašné cesty, dediny bez elektriny. Namiesto alkoholov a zábavy v ten večer mierne sklesnuto posedávate v akejsi kaviarni na veľmi slušnej wi-fi a od čašníka, ktorý si zo svojím platom asi ťažko niekedy zájde do niektorého z barov na pláži, si objednávate khmérsku kávu, najlacnejšiu položku nápojového lístka. Cítite sa mierne previnilo. Neviete celkom presne prečo. (Nič z týchto vnútorných monológov pochopiteľne nevyslovujete nahlas, nemohli by ste to po sebe počúvať, pripadali by ste si ako morálny guru Sihanoukville čakajúci na potľapkanie a ticho po dopovedaní svojich múdrostí. Alebo ako skalný fanúšik Coelha zdieľajúci pasáže z Alchymistu. Zároveň si nie istý, či táto vaša sklesnutosť nie je čisto fyziologická záležitosť).

DSC_6056
V tomto rozpoložení vás prozreteľnosť pri prechádzaní večerným mestom zavedie na pohreb. Čo v tejto časti sveta nesvetielkuje, akoby neexistovalo.

Na ďalší deň popoludní pokračujete miniatúrnym trajektom na ostrov Koh Rong. Z ostrova sa vykľuje Sihanoukville 2.0. Tanečné hity sa počas noci opakujú v podobných kombináciách, na ostrove sa však pridávajú i bubny, gitary a reggae. Mladého Američana z prvého dňa v Sihanoukville večer nájdete v jednom z barov veľmi presvedčivo brnkať No woman, no cry. Základným interiérovým prvkom sú na ostrove pruhy červeno-žlto-zelenej.

V  tom, že ste na Jamajke, sa utvrdíte aj počas expedície po ostrove, biely piesok a palmy, väčšina obrázkov pôsobí totálne naaranžovane, nechýbajú dokonca ani také tie farebné člny, pri ktorých sa nikdy neviete rozhodnúť, či sú úžasné alebo strašné, ale zakotvené blízko pri brehu vytvárajú dojem, že ste sa ocitli v Truman Show vytapetovanej propagačnými materiálmi cestovných kancelárii. Prechádzate sa po veľmi tenkej hranici gýču a krásneho. Pretože si tuo hranicou vonkoncom nie ste istý, túto časť blogu ilustrujete neveľmi súvisiacou fotkou z ďalšieho ostrova Koh Rong Samloem. Tento ďalší ostrov je už prázdnejší, tichší a lepší.

DSC_6135

Z prázdnejšieho, tichšieho a lepšieho ostrova sa vraciate na pevninu. Myslíte si, že už samotný Sihanoukville je blízko vietnamských hraníc, no kilometre sú v Kambodži relatívna veličina. Astronomických 147km (ekvivalent medzi Sihanoukville a Ha Tien, prvým mestom, na vietnamskej strane hranice, sa z dôvodu skomfortnenia rozhodnete rozdeliť prenocovaním v Kampote. Kampot je medzi vytýčenými bodmi A a B tak na pol ceste.

Táto voľba sa ukáže ako veľmi príjemný adaptačný deň medzi ultraturistickým party Sihanoukville + ostrovmi a Ha Tienom, kde, ak  sa dobre pamätáte, na cudzinca nenatrafíte ani raz. Pôvodne plánovaný jeden deň však bude taký príjemný, až sa z neho vykľujú dva dni. Kampot tvorí zachovaná koloniálna architektúra, ktorú Francúzi naukladali pozdĺž rieky tečúcej popod horstvo Bokor – a pokoj. Ticho. Po dňoch balansovania medzi pekným a gýčom s nikdy nekončiacim soundtrackom Enrique Iglesiasa a Christiny Aguilery Kampot naozaj oceníte.

(Ulice Kampotu vám mimochodom budú trochu pripomínať Kubu. Keďže ste však na Kube nikdy neboli a ani ste sa nikdy na žiadne fotky z Kuby poriadne nepozreli, nebudete si v hlave túto paralelu pestovať dlho.)

Šarm Kampotu dopĺňajú expati. Na rozdiel od Siahnoukville ovládnutého odrastenými tínedžermi (čo ste v takom širšom ponímaní i vy), ktorí sa prišli vyšantiť, v Kampote naďabíte na Francúzov, Angličanov, Austrálčanov, ktorí sem prišli žiť. V koloniálnych uličkách vďaka tomu občas natrafíte na relatívne autentickú Patisserie, občas na mimoriadne rozkošné kaviarničky. Tie sú síce zariadené vkusom importovaným z Európy, no pri pohľade z ulice sú zasadené do koloniálneho Kampotu tak organicky, že na socialistické Priori capnuté na historické námestia slovenských miest si nespomeniete. V tomto ohľade je vašou srdcovkou obchodný dom, ktorý socialistickí architekti citlivo osadili na Veselej ulici v Brne. Pomenovali ho „Vkus“.

V Kampote sa Vašou srdcovkou stane kaviareň Francúza, ktorý prišiel pod horu Bokor pomaly zostarnúť, osadená priamo nad riekou. Na tento jeho jemnocit si spomeniete o čosi neskôr vo vietnamskom meste Nha Trang novokolonizovanom Rusmi (Davaj, lej, lej!).

DSC_6233

Po kávičkách a croissantikoch za dva doláre si poviete, že večeru by ste mohli vybaviť za dolár. V  neexpatovskej uličke kus ďalej od rieky nájdete zastrčený lokál s domácimi. Z jedálneho lístku popísaného kambodžskými haky-bakmi si vyberiete niečo z prvej tretiny, no vzápätí to odvoláte. Príliš riskujete. Zamierite k hrncom a rozžeravenému grilu. V ponuke na grile majú niečo na štýl prerasteného bravčového, kuracie paprčky a žabu. Ako lovec zážitkov si vyberáte žabu. Podvedome sa po lokáli obhliadnete, či na váš výber niekto nereaguje so zdvihnutým palcom, no s nejakou obyčajnou grilovanou žabou tu nie ste exot. Platíte dolár a niečo.

Usadíte sa. Maličké plastové stoličky, takmer presne také, na akých ste sedávali v jedálni v škôlke, sú len o niečo pohodlnejšie než ten ázijský podrep s celou plochou chodidiel na podlahe. Netušíte, ako to dokážu vybalansovať. Napasujete si telo do stoličky a pustíte sa do jedla. Najlepšou časťou sú naozaj stehienka, zvyšok chutí príliš sladko. Opäť sa obhliadnete márne, nijaký Francúz od vedľajšieho stolíka vám nezamáva.

DSC_5995 DSC_6043

S rozďaveným srdcom o dva dni pokračujete akýmsi mikrobusom k hraniciam s Vietnamom. V ruke držíte pas s vízami, ktoré ste si nevybavili priamo na ambasáde, ale – ako vám to všetci radili – za dva doláre navyše vám ich ešte v Phnom Penhe sprostredkoval hostel. Väčšina ľudí vás informovala, že vietnamská ambasáda v Kambodži je peklo na niekoľko hodín. Dali ste sa teda uniesť davovou psychózou a v ruksaku teraz máte pas s vízami, ktorým dôverujete iba tak na 98%. K hraniciam smerujete možno s podobným pocitom, aký vám pri prekračovaní hraníc na rodinných cestách do Chorvátska zvykli opisovať rodičia. Pocit na hranici umocňuje nápis Socialist Republic of Vietnam.

Mikrobus zastane a s ďalšími troma Vietnamcami vyskáčete. Ešte predtým, ako nohami dopadnete na zem, je pri vás mladík, ktorý hovorí, že vám pomôže s prechodom cez colnice. Pôsobí trochu rozrušene. Najprv sa automaticky zasmejete, no Vietnamci okolo vás mu po jednom podávajú pasy a ku každému priložený dolár. Keďže to nerobia chlapci z North Carolina, ale priamo domáci, radšej nešpekulujete. Poplatok, pas, podávate. Chalan vraj pre vás obratom získa pečiatku a na druhej strane budete za päť minút.

Keď vám z rúk berie pas, váš jediný identifikačný doklad, a po vietnamsky vysvetľuje, aby ste počkali pred colnicou, je vám jasné, že Ázia bude pokračovať i vo Vietname.

DSC_6264

Teraz najčítanejšie