Ja, kresťan

Tento text som zrejme písal pre nemnohých. Nepísal sa mi ľahko, a v žiadnom prípade nejde o nejaké prázdne mudrovanie alebo provokačné dráždenie dogmatických nervov. Ide o môj doteraz najserióznejší pokus premýšľať nad kresťanskou vierou súčasného človeka, racionálneho, inteligentného, rozhľadeného, toho, ktorý vie, že po preskúmaní vesmíru teleskopmi v ňom už pre Boha akoby nezostávalo veľa miesta.

Všetci máme bohatstvo ukryté v srdci. Chvíle, v ktorých do neho nahliadame, sú vzácne najmä preto, že zisťujeme, kým vlastne sme a čo všetko v sebe utajujeme. Z času na čas nás k tomu dokonca priamo nabáda, a tieto výzvy by sme mali poslúchnuť viac ako – možno aj dobre mienené – predpisy iných.

Preto článok venujem všetkým, ktorí sa neboja odhaľovať tajomstvá, ukryté vo svojich temných baniach, a vynášať ich na denné svetlo.

Nevychodená cesta

Jedno z kľúčových slov hinduizmu je dharma. Vysvetľuje sa ako prirodzenosť človeka a zákonitosti, ktoré sú s ňou späté, ako niečo, čo súvisí s jeho vnútorným bytím a vývojom. Každý uctieva Boha podľa svojej dharmy, má svoju vlastnú individuálnu cestu. A o tomto je tento článok. Aldous Huxley¹ bol presvedčený, že práve rešpektovanie individuálnej dharmy účinne zabránilo, aby dochádzalo medzi rôznymi náboženskými smermi Východu k roztržkám, vojnám a krviprelievaniu, na rozdiel od Západu, v ktorom sme napriek tomu, že je kolískou demokracie, mali sklon chápať pravdu príliš všeobecne a uniformne, ako rovnakú, alebo dokonca raz a navždy určenú, ako pravdu pre všetkých. A mnohokrát sme si azda aj mysleli, že do nej možno človeka prinútiť.

Každý má inú dharmu a bez rešpektu k tejto dharme nemôže rozvinúť svoj pravý duchovný potenciál, iba napodobňuje druhých, kráča po ich hernom pláne a možnože si len sám hádže kockou, ktorá mu určuje, o koľko políčok ísť ďalej, prípadne späť. A to potom nazýva duchovným pokrokom.

Moja dharma spočíva v tom, že som sa vnútorne vyzliekol až na tuhé drôty, na ktorých viseli moje nespočetné masky – a mnohé z nich pravdaže stále visia – a porozumel som tomu, že to nie som skutočný ja a že pod rozprestretými plachtami, ktorými som sa otáčal k druhým, je prázdno. A toto prázdno som v istej chvíli, nazvite to pokojne životná kríza alebo obrátenie, i keď evanjelikálne chápanie pojmu μετάνοια² sa pre tento sled okamihov zaiste nehodí, potreboval naplniť. Vo svojom prázdne som objavil Boha a paradoxne tak nejako objavil i seba. Umožnilo mi to postupne snímať svoje masky a obracať sa k ľuďom nie tým, čo som im zo seba chcel predstaviť, ale tým, čo som chápal ako svoje vlastné prázdno, v ktorom sa s nimi môžem naozajsky stretnúť. Retrospektívne to interpretujem ako naplnené prázdno, čo je téma mnohých mystických spisov, pričom u mňa to však s mystikou nemalo nič spoločného. Iba som prehliadol, aký som podlý nielen k druhým, ale i k sebe samému, keď som schopný uveriť pomotaným klbkám svojich sebaklamov.

Základná viera

Tieto riadky píšem po tom, ako som sa zhováral s chlapcom, trpiacim na akútnu lymfoblastovú leukémiu, ktorý ležal už šiesty mesiac na detskej onkológii, a potom, čo som bol pri posteli staršej pani, chorej na amyotrofickú laterálnu sklerózu, teda ochorenie Stephana Hawkinga, ktoré postihuje hybnosť celého tela, a napokon i dýchanie. Žena dobre vedela, čo ju čaká, plne si uvedomovala svoje postihnutie a sebavedomo tvrdila, že jej môže pomôcť iba eutanázia. V diskusii som sa dotkol toho, že eutanázia predsa nie je skutočnou pomocou, je iba smrťou. Ale presne tú ona chcela. Obaja sme dobre vedeli, že skutočnou pomocou by bolo vyliečenie, ktoré však súčasnými medicínskymi prostriedkami nie je možné. V závetrí lekárskych izieb som počul doktorov, ako sa bavia o tom, kedy jej našijú perkutánnu gastrickú sondu a kedy ju asi napoja na umelú pľúcnu ventiláciu.

Uvedomil som si, okrem neskutočných obmedzení medicíny, s ktorými sa stretávam na každom kroku, že viera nemôže poskytovať jednoduché a všeobecné odpovede na otázky, ktoré si kladú tisícky Jóbov na tejto zemi, a že by nemala predpisovať prosté riešenia, ktoré sú v konečnom dôsledku len ozdobným štítom kdesi na stene, na ktoré človek zavesí svoje úzkosti, obavy a ilúzie.

Viera sa musí dotýkať našej podstaty, nášho najhlbšieho vnútra, pretože len vtedy nás môže oslovovať aj v najbolestivejších a najneistejších okamihoch nášho života, nielen sprevádzať bežnou každodennosťou.

Bludu podobné presvedčenie?

Ako však nabrať istotu, a nemyslím tým rovno zúfalý Descartesov skepticizmus³, ale aspoň akýsi pevný myšlienkový postoj, že to, v čo veríme, nie je niečo podobné bludu? Otázku kladiem podobne, ako si ju už pred storočím kládol slávny psychiater Eugen Bleuler⁴, pričom rozlišujem blud, ktorý je prejavom psychózy, a bludu podobnú myšlienku. Napríklad, viera vo vzkrieseného Ježiša môže byť blud v zmysle ne-pravdy, niečoho iracionálneho. V tomto kontexte však psychiatria s pojmom blud nepracuje. Ďalej, môže byť bludom v zmysle psychickej poruchy, pri ktorej jedinec neochvejne tvrdí, že vzkriesenie z mŕtvych je bez problémov možné a uvádza príklad Krista. A napokon, môže byť bludu podobnou myšlienkou, ak je človek istoiste presvedčený, že to je nutná pravda. Našťastie, viera v jeho vzkriesenie nie je bludom, pretože je spoločensky konformná a týka sa istého spoločenstva ľudí. Nečakajme však od tohto spoločenstva, že sa bude vzkriesenia pridržiavať ako niečo nutného a prirodzene zrejmého, pretože pre nikoho z nás to nie je jasná udalosť. Môže to byť mýtus, môže to byť zvod narafičenej lesti, v ktorej jeho telo ukradli z hrobu a podobne.

My však veríme, a viete, čo to znamená? Že si to nemáme ako otestovať, nakoľko predsa nemôžeme beh dejín vrátiť späť, že si v tejto veci nie sme skalopevne istí, ale že napriek pochybnostiam, zdravému odstupu a tomu, že tým vlastne kráčame po vode, veríme.

Čo je viac: narodenie alebo smrť?

V interpretácii Ježišovej smrti sa v prvých storočiach po nej vykladači značne rôznili, až sa ustálila tá, v ktorej sa tvrdí, že Ježiš zomrel za naše hriechy⁵. Ja osobne to vnímam ako duchovný výklad tejto udalosti, nakoľko historicky vzaté, išlo o vyvrcholenie politického procesu s Ježišom Nazaretským. Tým, ktorí sa nad interpretáciou kríža, ktorý bol vraj potrebný pre to, aby sa nám zmyli hriechy, dlho zamýšľali, napokon príde zástupné ukrižovanie ako udalosť, ktorá na jednej strane je v súlade s Bibliou, na druhej strane je s ňou v istom napätí až v rozpore. Utrpenie Syna človeka bolo predpovedané prorokmi, to áno, ale už na začiatku Starého zákona čítame o tom, ako Boh zastaví Abraháma, keď chcel obetovať svojho syna, čo môžeme chápať aj ako odmietnutie ľudských obetí, ktoré sa niekedy v praveku predkresťanstva ešte kde-tu vykonávali. Na konci Starého zákona sú zas Božie slová o tom, že chce milosrdenstvo, a nie obetu. V tejto myšlienkovej línii sa potom musíme diviť, prečo by sám Boh, ktorý odmieta ľudské obety – a vlastne v zásade obetu ako princíp – obetoval svojho Syna. Sčasti je to perverzná myšlienka, ktorej sa veriaci psychologicky bránia konštatovaním, že Otec ho neobetoval, len ho odovzdal ľuďom, ktorí ho nielenže neprijali, ako sa píše v prológu Jánovho evanjelia, ale ktorí ho umučili a zabili.

Skrátka, ide tu o nespravodlivú popravu, ktorú máme tendenciu vykladať ako obetu za naše hriechy, hoci, a to považujem za veľmi dôležité argumenty, 1. obetu Boh principiálne odmieta, 2. naše hriechy, i keď Ježišom údajne sňaté, vlastne stále máme a aspoň poniektorí s nimi neprestajne zápolíme, 3. sám Ježiš nás učí, aby sme sa modlili za odpustenie našich vín. Tak sú sňaté, či nie?

To je však len povrchná otázka v porovnaní s tými, ktoré si kladie teológ Jakub S. Trojan v knihe Ježišov príbeh – výzva pre nás⁶. Otvorene tu kritizuje myšlienku svätého Anzelma, že Boh zinscenoval Ježišovu smrť. V tomto ponímaní je Boh nielen krutý – to si musíme priznať – ku svojmu Synovi, čo sa samozrejme dá chápať i ako láska – a tak to vykladá i Biblia – ale hlavne je majoritne právnikom, ktorý nikoho nešetrí, ani svojho syna, je právnikom, ktorý vymáha od ľudí dlh, dlh, ktorý však oni podľa svojej prirodzenosti v žiadnom prípade nedokážu splatiť, pretože medzi nami niet ani jedného spravodlivého. Boh tak žiada nemožné a potom na miesto vinníka postaví svojho Syna, ktorý má pritom jasnú tendenciu brániť sa takémuto riešeniu⁷. Chápať ako predobraz tejto udalosti obetovanie Izáka je jednoznačný krok späť. Je však zaujímavé, že v podobenstve o márnotratnom synovi otec zhýralcovi okamžite odpúšťa bez toho, že by ho začal prosiť. Je to otec, ktorý sa k nemu rozbehne a hodí sa mu okolo krku. Syn sa cíti previnilo a chce zrejme hneď prosiť, otec ho však objíma skôr, než čokoľvek povie⁸. Je možné, že by sa nebeský Otec, ktorý je dokonalý, správal horšie ako tento pozemský otec z podobenstva? Že by vlastného Syna poslal na smrť a neušetril ho trápenia? Že by nebol schopný odpustiť nám bez toho, aby sa udialo toto hysterické krviprelievanie, katalyzované pohanskými predstavami Židov o svojom Mesiášovi a rímskou okupačnou mocou? Že by nás jednoducho nemohol len tak vybozkávať skôr, ako povieme, aby nám odpustil toto alebo hento? Ja verím, že je to práve takto, a nijako inak. A myslím, že to tak vníma aj Jakub S. Trojan.

Teológ Souček píše, a je to zásadné aj pre našu úvahu, že záväznosť Písma pre našu vieru neznamená, že sme viazaní pojmami a predstavami, ktoré sa v Písme vyskytujú.

Ježiš nemusel zomrieť ani tak za nás, ako sa to často prekladá, ale pre nás (s tými gréckymi predložkami je totiž tiež problém), pre to, čo bude potom, pre vzkriesenie, pre poznanie Boha ako Boha lásky, ktorý síce môže podľahnúť nespravodlivému utrpeniu, ale predsa len ďalej žije. Pre to, aby sme teraz mohli mať vieru. To je, priatelia, moja interpretácia, ktorá síce nie je v absolútnej zhode s Písmom, ale je v zhode s jeho duchom (ktorý je, ako vieme, nad literou), a s tým, ako je v jeho update-e vykreslený Boh (pretože Písmom Biblia nazýva len Starý zákon). Poňatie Boha, ktorý posiela svojho Syna, aby so sebou zmieril ľudí, dnes už veľa ľudí nepritiahne, a navyše, často vyznieva ako primitívna náboženská mytológia. Vyznieva tak i pre mňa.

Ježiš je svojou smrťou svedkom Božej lásky, ale takýmto svedkom je i celým svojim životom. Tak môžeme chápať jeho narodenie a život ako omnoho dôležitejšiu udalosť, než jeho skon. Je to práve jeho život, jeho učenie, ktoré má moc, jeho uzdravenia, jeho ochrana slabých a marginalizovaných, jeho intimita s Bohom, ktorého nazýva ockom (abba), jeho múdrosť a úplne prevrátené chápanie vzťahu medzi človekom a Bohom, ktoré je nesmierne obohacujúcim svedectvom. Práve z toho všetkého doteraz duchovne čerpáme. Dôležité je pre nás skôr to, že žil, nie to, že zomrel.

Predstavte si ale, že takéto ponímanie sa niekedy zvykne nazývať inkarnačnou teológiou! Inkarnácia je kockatý, geometricko znejúci pojem, ktorý s kresťanstvom nemá nič spoločné. Nech už totiž Ježišovo narodenie chápeme akokoľvek, Jánovo evanjelium píše, že sa „Slovo telom stalo“⁹. Nie, že sa vtelilo (inkarnovalo) do nejakého vopred nachystaného korpusu, ako plnka do papriky, ale že sa stalo telom, teda človekom. Evanjelium nemá nič spoločné s Bohom, ktorý vstúpil do nejakého vybraného tela. Ježiš nie je predsa nejakým hinduistickým avatarom¹⁰.

Mýty v evanjeliách (a ich nový výklad)

Môj dobrý priateľ, teológ, mi povedal, že to, čo urobil Rudolf Bultmann s evanjeliom, je jedna z najhorších vecí, čo sa mohla v teológii stať. Lenže ja si myslím presný opak. Bultmann spustil demytologizačný program, v ktorom chcel Nový zákon zbaviť mytologickej reči, aby sme mu v dnešnej dobe lepšie rozumeli. A takejto reči je Biblia plná. Uvediem pár príkladov. Hovoríme napríklad o nebeskom Otcovi, a niekedy pri tom vzhliadame nahor, nečakáme však, že oddychuje niekde nad obláčikmi. Peklo a diabla zas situujeme niekde do podzemia, hoci toto rozdelenie na tam hore a tam dole je číra mytologická predstava, ktorá nemá s realitou nič spoločné. Čítame o stvorení sveta za sedem dní, a nedá nám to, pretože intuitívne chápeme, že ide o symbol, metaforu, že kozmológia Genezis nemôže súperiť s astronomickou kozmológiou, a že nám špecifickým jazykom chce povedať niečo iné ako astronómovia.

Takýto postoj je proti výkladu Biblie, vlastnému niektorým evanjelikálnym kresťanským prúdom, ktoré radi Bibliu interpretujú doslovne, ale zároveň aj nahlodáva protestantský princíp sola scriptura, teda viery, založenej striktne na Písme. Je totiž veľmi ťažké povedať, čo nám chce Biblia povedať, keď napríklad hovorí o stvorení Evy z Adamovho boku alebo o Jakubovom zápase s anjelom¹¹.

Samozrejme, pri takomto pohľade na Písmo budeme mať spočiatku neuveriteľné problémy. Napríklad peklo je niečo, o čom sa síce v Biblii hovorí, ale skôr v jej update-e (v Novom zákone), pretože, čuduj sa svete, Starý zákon peklo nepozná, iba akési podsvetie, kde vlastne končia všetci mŕtvi, je jedno či spravodliví alebo nespravodliví, a ani o večnom živote mnoho nevie. V Novom zákone zas počujeme pojmy ako ohnivé jazero, oheň, ktorý nehasne, alebo plač a škrípanie zubov, no keď sa bližšie pozrieme na Ježišove slová, peklom zdôrazňuje skôr odlúčenosť, nie trest. Ak hovorí o tých, ktorí budú vyťatí, tak tí budú vyťatí ako neplodný figovník, ktorý nerodí a niet z neho úžitku. Jednoducho povedané, peklo nie je trest, je to len vylúčenie jedinca zo spoločenstva viery. Ocitá sa sám, mimo neho, čo bolo kedysi veľkou ranou pre človeka, s výrazne negatívnymi psychologickými i sociálnymi následkami. Najlepšie o tom čítame v Jánovom evanjeliu, kde o sebe Ježiš hovorí ako o pravom viniči, o svojom Otcovi ako o vinohradníkovi, a o veriacich ako o ratolestiach. Tie prinášajú ovocie, ale ak nie, vyhodia ich von a uschnú. „Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“¹² To, že ich hodia do ohňa, nie je trestom, ale len dôsledkom ich nepoužiteľnosti pre vec Božieho kráľovstva (ďalší mytologický pojem, že?). Odmena a trest neprichádza od Boha, ale je dôsledkom ľudského jednania (strom poznať po ovocí, alebo vyjadrenia typu „už dostal svoju odmenu“). To, že si človek môže zhromažďovať poklady v nebi, neznamená, že ho odmeňuje Boh, ale že investuje do svojho vlastného duchovného života. Tie poklady si zhromažďuje sám. Sú to jeho vlastné vklady.¹³

Takto by sme mohli pokračovať naozaj dlho, a prejsť napríklad aj k osobe diabla. Osobe? Mnohí kresťania nie sú vôbec monoteistami, ale žijú uprostred bojového poľa medzi Bohom a satanom, čo je dualizmus, ktorý upiera silu Bohu a nabíja zbrane diablovi. Kresťanstvo môže byť omnoho zrelšie bez neustálych diablových útokov. Možno by bolo lepšie chápať ich ako ozveny našej prirodzenosti, než sa neustále zbavovať pohľadu na seba samého a externalizovať svoje vlastné psychické pochody na iluzórnu atrapu diabla.

V tomto zmysle mal zrejme Freud pravdu, keď vnímal Boha len ako ľudskú projekciu. Kresťania by sa tejto projekcie nemali báť, ale, ako to sebavedomo radí John A. T. Robinson¹⁴, mali by sa jej zbaviť. Boh ľudovej zbožnosti nie je Bohom Písma a Ježišovým abba. Robinson na konci svojej neuveriteľne plodnej knihy píše, že je ľahké urobiť z cirkvi záhradu, obohnanú múrom. To však nie je pravý radikalizmus. Ten je v tom, aby sme cirkev čoraz väčšmi podrobovali požiadavkám Božieho kráľovstva, ktoré sú uvedené v Biblii, aby mohla slúžiť tomuto nenáboženskému svetu, a nie sa od neho odvracať.

Ako hovoriť o Bohu?

Je jasné, že tým, že o ňom rečníme, ho ešte nemusíme poznať. Čo som sa ja už narozprával o Freudovi, a v živote som ho nestretol! Navyše, rozprávaním o lieku sa z choroby neuzdravíme. Liek musíme predsa užiť. A tak je to aj s Bohom. Teologické znalosti, katechizmové poučky a biblické veršíky nemôžu nahradiť to, čo Law nazýva zrodením Boha vo vnútri nás.

Plné ústa Božích vecí pôsobia odpudivo, a napne z nich nielen kdejakého ateistu, ale i veriaceho. Jednoducho, napriek tomu, čo o ňom vieme, vlastne o ňom nevieme nič. Otázka našej vlastnej dharmy je, kým je pre nás. Presne takúto otázku kladie apoštolom Ježiš. Neodhaľuje sa spriama, ale pýta sa: „A za koho ma pokladáte vy?“¹⁵ K tomu, kto je Boh, by sme teda podľa mňa mali pristupovať skôr formou otázky, než plochých univerzálnych klasifikácií, alebo tak, že napriek všetkému duchovnému životu predsa len nie sme schopní povedať, kým to vlastne je. Takýto prístup sa v tradícii nazýva negatívna teológia, pretože pozná skôr odpoveď na otázku, kým Boh nie je, ako na otázku, kým je. Okrem toho tu máme subjektívny problém, ktorý je však odrazom individuálneho vzťahu, že totiž Boh môže byť pre niekoho niekým úplne iným, než pre nás.

Nekecajme teda veľa a nebuďme svätí jazykom. Mnohovravnosť¹⁶ dáva Ježiš dokonca do súvislosti s pohanstvom. V Tao Te Ťing sa krásne píše: „Kto vie, nehovorí. Kto hovorí, nevie.“ Prikázanie o tom, že nemáme spomínať Božie meno nadarmo má v tejto súvislosti úplne novú a prekvapivú silu¹⁷.

Hoci hovoríme o osobnom Bohu, Mojžišovi sa zjaví len v horiacom kre, na Sinaji ho videl iba zozadu, Eliášovi sa zjaví v podobe vetra, Izaiáš vidí len jeho nohy a napokon nám Nový zákon hovorí, že ho vlastne nikto nikdy nevidel. A predsa je osobný. Čím viac sa ho snažíme dostihnúť, tým viac nám uniká. Všetko sú to akoby šifry transcendencie¹⁸, ktoré zdôrazňujú jeho nepolapiteľnosť pre ľudí, ktorí by na neho chceli poľovať¹⁹.

Neviem ako vám, ale mne sa ho uvidieť ešte nepodarilo.

Je toto ešte viera?

Samozrejme, že áno. Čo iného by to malo byť?

Nenazvime to hneď odklonom od tradície, herézou alebo heterodoxiou. Snažme sa skôr úprimne porozumieť svojej viere a tomu, prečo je taká, aká je. Súčasný človek stále potrebuje veriť a stále veriť chce, len sa mu to niekedy nedá, keď sa na neho z kazateľnice sypú samé rozprávky. Chce, aby to súviselo s jeho – práve jeho – životom. To je pre neho to podstatné. Potrebuje mať svoju vieru, nielen osobnú, ale aj osobitú. Nikto z nás nie je stopercentný katolík, ani čistý luterán, pretože nikto z nás nie je ani stopercentným kresťanom. My vlastne ani nevieme, čo to znamená byť kresťan a čo všetko presne vo svojej pôvodine kresťanská viera zahŕňala. Už v prvých storočiach sa názory na rôzne otázky vierouky rôznili, zhoda však viac-menej panovala v tom, ako žiť.

Ak v tomto – na autobiografickú teológiu pomerne rozsiahlom – článku píšem o sebe, tak musím dodať, a dúfam, že je to aj vidieť, že som v neustálom dialógu s kresťanskou minulosťou, s tradíciou, i s mojou výchovou. Nenegujem nič z toho. Ja však nepotrebujem vieru ako záťaž, vieru, ktorá by bola v príkrom rozpore s mojou každodennou realitou. Ja potrebujem vieru, ktorá mi v nej bude jagavo svetielkovať, a ktorá mi ju bude oživovať.

Tradícia je našim brehom. A my sme v situácii, keď sa od neho potrebujeme odpichnúť, aby sme mohli plávať na šíre more. Potrebujeme zatiahnuť na hlbinu.

Poznámky a odkazy na literatúru:

1. Aldous Huxley vo svojom diele Philosophia perennis ponúkol veľmi pôsobivú syntézu mystických tradícií Východu a Západu, medzi ktorými existujú naozaj podnetné analógie. Chápanie dharmy tak nemusí byť nutne viazané na hinduizmus a budhizmus, ale môže súvisieť i s tým, čo o sebe hovorí Ježiš vo verši Jn 14:6: „Ja som cesta, pravda a život.“ Akékoľvek chápanie tohto výroku v prísne konkrétnom zmysle Ježiša ako jedinej pravdy, bez otvorenia metaforických prieduchov mysle, dláždi chodník k ideológii. Takéto spojenie je totiž jednoznačne skratkovité. Tak, ako je metaforou, že je Ježiš cestou, tak je samozrejme metaforou i to, že je pravdou.

2. Obrátenie majú niektoré evanjelikálne cirkvi sklon chápať ako bodovú udalosť v čase, po ktorej by mal nasledovať krst. V skutočnosti však milióny kresťanov nezažili obrátenie v zmysle oslepenia apoštola Pavla, skôr do svojej viery postupne vrástli, alebo ju nadobúdali. Rim 12:2: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania.“ Takáto obnova, takéto obracanie môže trvať i celý život človeka. V mnoho závisí od okolností alebo od psychologického typu osobnosti. Vo verši, ktorý som tu uviedol, však nie je použité slovko μετάνοια, ale μεταμορφοῦσθε, čo odkazuje na zmenu, metamorfózu jedinca. Niečo podobné ale znamená aj μετάνοια, hoci sa z gréčtiny prekladá skôr ako pokánie, čo mnohí prekladatelia nepovažujú práve za najšťastnejšie (napríklad vo verši Mk 1:15: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ – evanjeliu predsa uverí ten, čo sa obrátil v nazeraní na svet a na seba samého, nie ten, čo sa kajá, i keď pokánie je, biblicky chápané, prirodzeným a následným prejavom obrátenia).

3. René Descartes píše vo svojom útlom diele Meditationes de Prima Philosophia (r. 1641) o genius malignus, teda akomsi démonovi, ktorý ho môže klamať vo všetkom, i v tom, že existuje svet a on sám, čo je v istom zmysle silná budhistická myšlienka. Pravda, zdá sa, že ide len o personifikáciu sveta ako inteligentnej ilúzie.

4. Eugen Bleuler v práci Dementia praecox oder die Gruppe der Schizophrenien v roku 1911 prvý krát použil slovo schizofrénia.

5. Pre prvých teológov bola Ježišova smrť na kríži obeťou (sacrificium) alebo jeho potrestaním (poena) za naše hriechy. Tiež sa hovorilo o tom, že svojim ukrižovaním Kristus zaplatil výkupné (ὰπολύτρωσις), nie je však celkom jasné komu. Či diablovi, aby už človek nežil pod jeho vládou, alebo Bohu, aby sa krvavým spôsobom splnila odplata za hriech, ktorou je podľa Starého zákona smrť. Akoby teda bola Ježišova smrť zaplateným dlhom (Kol 2:14: „Zotrel dlžobný úpis…a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž.“). Podľa svätého Gregora z Nyssy a  svätého Gregora z Naziánu bolo výkupné (Ježišova smrť) zaplatené diablovi, pretože na nečistého človeka, skazeného hriechom, má nárok práve on. Origenes zas hovoril o tom, že sa dal takto diabol Ježišom oklamať. Diabol si mohol myslieť, že Krista (a tým človeka a zároveň celé ľudstvo) porazil, nerátal však so vzkriesením, v ktorom nad ním Kristus napokon definitívne zvíťazil (ako sa však prejavuje toto víťazstvo?). Podľa svätého Anzelma z Canterbury ukrižovaním Ježiš nesplatil dlh diablovi, ale zmieril ľudí s Bohom (2Kor 5:19: „Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy.“). A hoci má toto vysvetlenie upokojujúci účinok, vzniká jednoduchá otázka, a to: Prečo vlastne takto? Už v stredoveku niektorí, napríklad Duns Scotus, ale najmä Pierre Abélard, hovorili o tom, že zmierenie sa predsa nemuselo udiať takýmto spôsobom. Dokonca, že Boh nepotrebuje zmierenie, pretože jeho láska prevyšuje túto potrebu, ako vlastne každý formálny princíp. Je to totiž Boh milosrdenstva, nie obety.

6. Jakub S. Trojan: Ježišův příběh – výzva pro nás. Praha: OIKÚMENÉ, 2005; 413.

7. Lk 22:42: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich.“

8. Lk 15:20: „Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ V Lukášovom evanjeliu je však ešte jedno silnejšie podobenstvo, v ktorom otec posiela syna k zlým vinohradníkom. Toto podobenstvo Ježiš hovorí farizejom, pričom oni vedia, že hovorí práve o nich. Preto môžeme usudzovať, že Ježiš hovorí nielen o svojom poslaní, ale aj o svojom skone. Úmyslom Otca pritom v žiadnom prípade nie je jeho smrť, práve naopak (Lk 20:13 „Pošlem svojho milovaného syna. K nemu azda budú mať úctu.“)!

9. Jn 1:14. ὁ λόγος σὰρξ ἐγένετο. V súvislosti s tým ma napadá, len tak mimochodom, Tertuliánovo chápanie neviditeľnej duše (invisibilis anima), ktorá však nie je netelesná, nakoľko duša podľa neho musí existovať skrze hmotné telo. Jej neviditeľnosť teda nutne neznamená jej netelesnosť. Je to zaujímavé tvrdenie vzhľadom na modernú psychiatriu a psychosomatiku, i vzhľadom na históriu chápania vzťahu duše a tela. Tertullianus sa takto vyjadruje v spise De Carne Christi niekedy medzi rokmi 203-206. Pre súčasného čitateľa je k dispozícii dvojjazyčné vydanie tohto významného diela, publikované minulý rok (Tertullianus: O Kristově těle. Úvodní studie, překlad a výkladové poznámky: Petr Kitzler. Latinsko-české vydání. Praha: OIKOYMENH, 2015; 200.)

10. Avatára je v hinduizme inkarnáciou vyššej božskej bytosti na zemi.

11. V protestantskom prostredí sa kladie dôraz na autoritu Písma (auctoritas), pričom v istých kruhoch sa vypracovali aj vlastnosti Písma, takzvané affectiones, medzi ktoré okrem iných patria aj perspicuitas, teda priehľadnosť a jasnosť Písma, a semetipsam interpretandi facultas, schopnosť Písma vykladať samo seba. V skutočnosti sme však konfrontovaní s úplne opačnými vlastnosťami Biblie, a to s jej neprehľadnosťou a mnohoznačnosťou, ako aj s tým, že čo cirkev alebo teológ, to trochu iný výklad. Dokonca i v protestantských cirkvách, kde sa má Písmo tú najvyššiu autoritu, existujú teologické spory. Nedávno som bol napríklad upozornený na pretrvávajúci problém kreacionizmu a evolucionizmu, pričom obidva tábory používajú na obhajobu svojho stanoviska biblické argumenty. Biblia vôbec nie je jasná kniha, ktorá sama seba vysvetľuje. Takéto vyjadrenie vnímam ako vulgárnu redukciu a kastráciu jej skutočnej potencie.

12. Jn 15:6

13. Odmena a trest sa nám vlastne vo svetle Nového zákona javí ako čisto pohanský princíp, ktorý je potrebné zamietnuť. Jednou z hlavných čŕt vzťahu medzi človekom a Bohom nie je ľudská práca a Božia odmena či trest, ale Božie milosrdenstvo a Božia milosť. Katechizmová poučka o Bohu, ktorý odmeňuje a trestá, je podľa mňa nebiblická. Ježiš síce v reči na vrchu hovorí o Otcovi, ktorý človeka odmení v skrytosti, ale tou odmenou je samotný duchovný poklad, ktorý si človek zhromažďuje. Mt 6:21: „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ Ako inak môže človeka Otec odmeniť, než spoločnou prítomnosťou v skrytosti?

14. John A.T. Robinson: Čestně o Bohu. Váhy, Mladá fronta, 1969; 144.

15. Mk 8:29

16. MT 6:7: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť (πολυλογία).“

17. Samozrejme, že nejde o prikázanie proti nadávaniu. Podľa mňa ide skôr o zbytočné používanie Božieho mena, v kontexte, ktorý som načrtol vyššie.

18. Psychiater Karl Jaspers napísal knihu Šifry transendencie, kde sa zaoberá metaforickým jazykom Biblie a tým, kým je vlastne Boh. Karl Jaspers: Šifry transcendence. Preklad: Vlastimil Zátka. Praha: Vyšehrad, 2000; 140.

19. Pripomína mi to unikajúceho jeleňa (cervus fugitivus) alchýmie, o ktorom sa vo svojich spisoch občasne zmieňuje psychiater Carl Gustav Jung.