Sovietsky okupant zabil matku a dve deti kladivom. Eštebák Pješčak kryl zločin utajovaním a dezinformáciou

Vyšetrovaním sa zistilo, že neznámy páchateľ cez rozbité okno na garáži vnikol do domu, zjedol pohár zaváraného mäsa a fajčil cigaretu so značkou, napísanou v azbuke. Z domu ukradol potraviny, aktovku, dva snubné prstene, hodinky a kľúče.

Keďže občania Břuchotína vypovedali, že v okolí domčeka sa pohyboval vojak Sovietskej armády, vyšetrovatelia Zboru národnej bezpečnosti požiadali o pomoc sovietsku posádku v Olomouci. Správca posádky a sovietsky vojenský prokurátor sa síce s policajtmi stretli a prisľúbili pomoc, avšak zatajili, že v osudný deň dezertoval z ich útvaru vojak.

Nasledujúci deň bol občanmi v Olomouci zadržaný neznámy muž oblečený v ženských šatách, ktorý sa pokúšal ukradnúť osobné auto. Bol to Jurij Nikolajevič Kononov, 19-ročný, vojak Sovietskej armády, narodený v Uzbekistane, národnosti ruskej. So sebou mal aktovku s vecami, ukradnutými v dome rodiny Dostálových.

Pri výsluchu priznal, že keď sa Věra Dostálová vrátila domov, pristihla ho v chodbe, a on ju aj jej deti dobil kladivom, ktoré našiel na mieste.

Až po Kononovom zadržaní oznámila sovietska strana jeho zbehnutie od útvaru v Olomouci – Neředíně a následne ho prevzala od československej polície do rúk hlavného prokurátora Strednej skupiny sovietskych vojsk. Vrah Jurij Nikolajevič Kononov bol vojenským vrchným súdom v Ľvove odsúdený na trest smrti zastrelením.

Až do tohto bodu ide o príbeh, ktorý by sa mohol odohrať kedykoľvek a kdekoľvek, pretože niet armády na svete, ktorá by nemala vo svojich radoch násilné osobnosti, a asi niet armády na svete, ktorej velenie by nemalo sklony do poslednej chvíle ututlávať maléry.

O skutočnej povahe sovietskej okupácie a vzťahu československej komunistickej moci k nej vypovedá až následná reakcia bezpečnostného aparátu ČSSR.

5. apríla 1981 prišiel na Okresnú správu SNB Olomouc ďalekopis o pokyne námestníka ministra vnútra ČSSR Jána Pješčaka, ktorý prikázal pôvod skutočného páchateľa prísne utajiť, a rozšíriť dezinformáciu, že vraždu spáchal kriminálnik, prechádzajúci krajom ako zahraničný robotník.

Prepis ďalekopisnej správy:

„tajne

c.j. ks-02-174/ov-1981

okresni sprava snb olomouc

k rukam s.pplk. navratila

k pripadu dvojnasobne vrazdy a pokusu vrazdy v břuchatině dle pokynu namestka ministra vnitra s. pješčaka je nutne zapocat provadeni agenturni dezinformace o pripade, ze pachatelem neni prislusnik sovetskych vojsk, ale jde o osobu kriminalne zavadovou, ktera nasim krajem projizdela, jde o zahranicniho delnika.

je vydan souhlas k predani sovetske strane, veskerou dokumentaci k pripadu prisne utajit, znovu poucit veskere pracovniky, ktore se na objasnovani pripadu podileli, aby zachovali naprostou mlcenlivost.

jde hlavne  o to, aby informace o osobe pachatele nepronikla k osobam z rad chartistu a nepratelskych elementu.

vedouci smeny os sk snb ostrava:

kpt. blažek jiri/ 1447 ++“ 

Áno, ide o hanebný pokyn toho istého Jána Pješčaka, ktorý má na svedomí kauzu Cervanová, zametenie pod koberec trestného stíhania Vasila Biľaka za vlastizradu počas prípravy okupácie Československa v roku 1968, ale aj justičnú vraždu dnes už rehabilitovaného pohraničníka Aloisa Jeřábka, ktorý sa v roku 1953 pokúsil utiecť z komunistického Československa.

Toho generálmajora Jána Pješčaka, ktorému jeho „dobrí rodáci“ v obci Veľký Lipník nedávno odhalili pamätnú tabuľu.

Nadpráca komunistických kolaborantov sa prejavila ešte aj na pohrebe nevinných obetí 10. apríla 1981 v krematóriu v Olomouci. Na tento pohreb esenbáci spracovali plán bezpečnostných opatrení, vrátane kontroly smútočných prejavov. Kvôli zastrašeniu prítomného kňaza mal byť prítomný okresný cirkevný tajomník, čiže osoba, ktorá mala právo kňazovi odňať tzv. štátny súhlas, čo v skutočnosti znamenalo zákaz vykonávania kňazského povolania. Dvadsať eštebákov v civile bolo pripravených rozohnať prípadnú demonštráciu pred cintorínom. Dvaja fotografi a dvojčlenná hliadka mala nepretržite strážiť hroby padlých príslušníkov Sovietskej armády z druhej svetovej vojny. V zálohe bola pripravená tridsaťčlenná policajná jednotka, služobný autobus a vozidlo. Velenie sovietskej posádky zabezpečilo, že ten deň sa na cintoríne a v jeho okolí nevyskytovali žiadni sovietski občania. Do smútočného davu sa okrem spomínaných 20 eštebákov votrelo ešte aj 35 príslušníkov SNB a 50 príslušníkov Ľudových milícií (ozbrojené jednotky Komunistickej strany Československa).

Komunistickí poskokovia zabezpečili, že na pohrebe nepadla ani jediná zmienka o pôvode a národnosti vraha.

Napriek týmto opatreniam sa informácia o brutálnej vražde šírila po republike, napríklad vo forme rozmnoženého smútočného oznámenia, ktoré kolovalo v Prahe, ba dokonca aj vo východných Čechách.

Okupačnej armády sme sa však zbavili až v roku 1991. Jej domáci posluhovači nikdy neboli súdení a ak ešte žijú, užívajú si svoje nadštandardne vysoké dôchodky.  Celkovo prišlo o život v dôsledku tejto okupácie 402 občanov Československa.

Detailný popis prípadu, vyšetrovania a následných opatrení komunistickej moci pochádza z diela „Černá kniha sovětské okupace – Sovětská armáda v Československu 1968-1991“ autorov Prokopa Tomeka a Ivo Pejčocha.