Denník N

Telocvik – za trest či za odmenu?

Zdroj: Facebook - Caroline Caerulus Photography
Zdroj: Facebook – Caroline Caerulus Photography

Pre niekoho relax, pre iného trauma. Telesná výchova ako predmet vyvoláva množstvo otázok.

Nie každý je od narodenia športovec. A nie každého šport baví. Napriek tomu je pohyb pre telo i zdravie nesmierne dôležitý. Zrejme aj z tohto dôvodu sa na škole medzi predmety radí telesná výchova.

Cesta k pohybu

Už od ranného detstva vedú rodičia svoje deti k športu. V starých rodinných albumoch nájdeme fotografie malého chlapčeka na bicykli s pomocnými kolieskami, copatú dievčinku stojacu na prvých lyžiach, bucľaté bábätko čľapkajúce sa v bazéne. V škôlkach sa v tomto trende pokračuje a deti majú každý deň zabezpečený čas, ktorý venujú práve pohybu.

Na základnej škole je od prvého ročníka na programe aj telocvik. Zvyčajne mu prislúchajú dve hodiny do týždňa. Počas školského roku by sa mali vystriedať všetky športy – od futbalu až po gymnastiku. Žiaci tak majú možnosť odreagovať sa a na chvíľu si oddýchnuť od učenia. Telesná má zároveň cieľ oboznámiť deti s rôznymi druhmi športu a vyskúšať si ich.

Metodicko-pedagogické centrum Bratislava spolu s Prešovskou univerzitou v Prešove (fakulty športu a zdravotníctva) na stránke mcpo.sk v publikácii „Telesná výchova a šport, zdravie a pohyb“ píše, že „vzdelávacia oblasť Pohyb a zdravie“ vedie žiakov k tomu, aby si „uvedomili potrebu starať sa o svoje zdravie„. Za základné vzdelávanie v danej oblasti považujú „utváranie trvalého vzťahu k pohybovej aktivite a poznávanie preventívnej ochrany vlastného zdravia a bezpečnosti.“ V publikácii sa ďalej píše, že „pohybové vzdelávanie postupuje od spontánnej pohybovej činnosti žiakov k činnosti riadenej a výberovej, ktorej zmyslom je samostatne ohodnotiť úroveň svojej zdatnosti a zaradiť do denného režimu pohybové činnosti pre uspokojovanie vlastných pohybových potrieb a záujmov„.

S vyššie uvedenými myšlienkami sa názorovo pomerne stotožňujem. Myslím si, že telesná výchova má deti so športom oboznámiť, vyskúšať si ho, uvedomiť si jeho podstatu a v prípade, že ich bude baviť, začať sa mu venovať. Na základnej škole telesná patrila medzi moje obľúbené predmety – mohla som chvíľku „vypnúť“, odpútať sa od neustáleho premýšľania a ponaťahovať si stuhnutý chrbát. Netvrdím, že ma bavilo všetko, ale telocvik bol príjemným rozptýlením.

Postrach menom telesná

Nie každému ale šport vonia – a na to netreba zabúdať. Telocvik nie je celoplošne najobľúbenejším predmetom a ja sama poznám ľudí, ktorí naň myslia či spomínajú skôr s nevôľou. Napriek tomu, že šport milujem a aktívne ho robím, dokážem to pochopiť. Z rozprávania som sa dozvedela o prípadoch, kedy boli deti za svoju nízku športovú zdatnosť kritizované, zosmiešňované v kolektíve, odstrčené, ponížené (dokonca aj učiteľom). Preto sa pre niektoré deti telocvik stáva strašiakom a nekonečných 45 minút tŕpnu, nevediac, čo očakávať. Berú tento predmet ako nutnosť, ktorú musia absolvovať a prečkať. Najmä, ak je telocvikár prísny a kolektív netolerantný. Riešia to pomerne svojským spôsobom: v telocvični sa snažia byť nenápadní, uhýbajú sa lopte, radšej kráčajú než bežia. Dokážu sa však uchytiť v jemnejších športoch (napr. bedminton). Myslím, že ak si učiteľ všimne ich strach, ale aj snahu a podrží ich,  telesná na základnej škole sa dá pretrpieť. Nemôžeme sa ale čudovať, že niekto nemá telesnú rád.

Šport z povinnosti

Deväť rokov telesnej výchovy, ktoré zažijeme na základnej škole, je teda dosť dlhý čas na to, aby sme uvážili, či máme šport radi alebo nie. A to sa týka aj telesnej. Lenže s telesnou, ako povinným predmetom, sa stretneme aj neskôr, po príchode na strednú školu. Pre niektorých výbuch radosti – voľnejšia hodina, oddych, zábava; pre iných ďalší stres a hrôza. Ak hľadíme na obe strany rovnako, na povrch vystúpi otázka: je správne, aby bola telesná výchova povinným predmetom?

Nehovorím o základných školách. Áno, po celých deväť rokov by sa deti mali viesť k športu a „uvedomeniu potreby starať sa o vlastné zdravie“. Skúsiť sa v ňom nájsť, zistiť, či mi robí dobre alebo nie; a v prípade, že áno, pokračovať v ňom aj mimo školy. Ako som písala vyššie, deväť rokov je to dosť dlhý čas na to, aby sme si vytvorili svoj postoj k danej veci. V pätnástich už preto viem, či športujem rada alebo nie.

Myslím si, že na strednej škole, či už je to odborná alebo gymnázium, sa formujeme a vytvárame si cestu, ktorou chceme ísť. Mnohí o svojej „ďalšej ceste“ majú predstavu ešte pred nástupom do prvého ročníka. Preto sa mi páči myšlienka voliteľných predmetov. U nás na škole sa predmety vyberajú na konci druhého a tretieho ročníka (semináre a neskôr maturitné hodiny). Ja osobne by som si vedela navoliť predmety už od prvého, keďže mám predstavu o tom, kam chcem smerovať. Po očku som si zistila čo na vybrané školy treba a viem, na ktoré predmety sa mám počas štyroch rokov sústrediť. Uvedomujem si ale, že nie každý musí mať hneď jasnú predstavu o svojej budúcnosti. Alternatívou by bolo určiť niekoľko voliteľných predmetov už od prvého ročníka, spomedzi ktorých by si mohli študenti vybrať; napríklad etika, náboženstvo, umenie a kultúra, tvorba projektov a, samozrejme, telesná. Bol by daný počet, koľko z nich si minimálne musia zvoliť. Tak by sa športovci vybúrili na telocviku a umelci si oddýchli na umení a kultúre.

Táto alternatíva vyvoláva ďalšiu dotieravú otázku: telesná aj na strednej škole zabezpečuje 90 minút pohybu do týždňa – ak by si niektorí študenti nezvolili telocvik, neprispelo by to k pohybovej pasivite, horšiemu životnému štýlu, ba i obezite? Určite sa nad tým treba zamyslieť. Na svoju otázku som si dala odpoveď – nie. Prečo? Uvediem niekoľko dôvodov. V prvom rade, 90 minút do týždňa síce nejaká chvíľa je, ale nemyslím si, že by to ovplyvnilo celkovú životosprávu študenta – tá závisí na ňom samotnom. Telocvik počas školského roka zažívam dvakrát týždenne a mám približný obraz o tom, ako prebieha; hodina tiež netrvá presne 45 minút, keďže treba rátať aj s prezliekaním. Či už telesná telu naozaj prospieva (v menšej alebo významnejšej miere), ak niekoho šport naozaj  baví, začne sa mu venovať nehľadiac na školu – rekreačne, prípadne profesionálne. A na to nemá telesná žiadny dosah.

Ak povinne, niečo by sa malo zmeniť

Nech je ako chce, či telesná patrí medzi voliteľné predmety alebo nie, stále mám voči tomuto predmetu malé výhrady. Na základnej som mala telesnú naozaj rada, no po skúsenostiach a zabehnutí sa v gymnaziálnom režime sa môj postoj zmenil. Môže to byť tým, že počet predmetov aj ich náročnosť vzrástli; že takmer každý predmet sa učí v inej učebni; že telesná mi navyšuje počet hodín v už aj tak nabitom rozvrhu; že je to v mnohých prípadoch skôr nútenie, než dobrovoľné cvičenie; že to považujem za zbytočné, keďže sa športu aktívne venujem pravidelne mimo školy.

Keď už ale má byť telocvik povinný, určite sú spôsoby, ako zabezpečiť, aby bol oddychom pre všetkých, športovcov i nešportovcov.

1. Dlhší čas prestávky pred a po telocviku

Telesná výchova, na rozdiel od ostatných predmetov, vyžaduje prezliekanie sa do úborov. Táto činnosť zaberá približne päť minút – čo je čas celej prestávky (samozrejme, záleží aj od toho, koľká je to prestávka v poradí). Ako sa dá počas jednej päť minútovej prestávky dôjsť do šatní, prezliecť sa, ísť na WC, prípadne niečo zjesť? Superman by to možno dokázal, ale normálny študent nie. Za športový výkon by sa malo požadovať aj to, že sa začiatok hodiny stihne načas.

2. Sprchy

Akonáhle sa hýbeme, spotíme sa. Je teda pravdepodobné, že keď vchádzate do šatne po hodine telesnej, je to cítiť. Telocvik bežne býva aj prvú vyučovaciu hodinu, čo znamená, že takúto prvú hodinu z vás cítiť celý deň. Sprchy by tento problém vyriešili – lenže v šatniach buď sprchy nie sú alebo sú staré a nefunkčné, naviac krátkosť prestávky neumožňuje opláchnuť sa.

3. Vylepšenie športovísk

Stačí sa prejsť po areáloch základných a stredných škôl, povedzme, v banskobystrickom kraji. Len pár z nich má naozaj dobré ihrisko. Je škoda, že prevládajú staré telocvične a rozbité, betónové ihriská. Z futbalu je predsa väčší zážitok, keď sa hrá na ihrisku s trávnikom a bielymi bránkami, užívajúc si šuchotajúci zvuk siete pri kopnutom góle, než zvonivý treskot zhrdzavenej brány padajúcej na dopukaný asfaltový chodník po náraze tvrdej lopty.

4. Tolerantnosť učiteľov (a kolektívu)

Tento bod zrejme dokáže ovplyvniť iba samotní žiaci a učiteľ. Dôležité je uvedomiť si, že nemať rád veľkú záťaž a „báť sa lopty nie je zločin“.

5. Zrušenie známkovania telesnej výchovy

Každý je iný, jedinečný, osobitý a každý má danosť na niečo iné. Myslím, že na predmete ako je telocvik by sa nemala hodnotiť telesná zdatnosť, pretože tú má od prírody každý inú – ale snaha. Keď učiteľ vidí, že sa žiak snaží, napriek tomu, že nedosahuje rovnaké výsledky ako niekto druhý, mal by to oceniť.

Vlastná cesta

Už antickí Gréci považovali za ideál harmonický súlad fyzickej a duševnej stránky človeka (kalokagatia). Mojím názorom je, že k športu si človek nájde vlastnú cestu, nech je to v podobe turistiky, prechádzok, rekreácie, prípadne profesionálneho záujmu. Týmto článkom nechcem spochybňovať význam telesnej výchovy. Na základnej škole je skutočne potrebná. Myslím si však, že nútiť niekoho do športu na strednej škole je hlúposť. A ešte väčšia hlúposť je dať prostredníctvom povinnej telesnej výchovy nešportovcom pocítiť, že im to nejde. Je preto na zamyslenie, či telesná má byť povinná, a ak áno, či je správne vedená.

 

Citácia z publikácie na stránke mcpo.sk: http://www.mcpo.sk/downloads/Publikacie/Vychova/VPTEV200807.pdf

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Valentína Sedileková

Som 17-ročná študentka gymnázia v Banskej Bystrici. Milujem šport, prírodu a písanie a rada by som sa venovala profesionálnej žurnalistike. Baví ma história, práca s ľuďmi i dobrovoľníctvo. Zaujímam sa o súčasné dianie vo svete. Chcela by som svoje myšlienky, postrehy a názory vysloviť verejne, napriek tomu, že s nimi nemusia všetci súhlasiť.