Denník N

Vyzýva nás Ježiš k pasivite?

„Neprotivte sa zlému!“
Mt 5:39

Tento biblický verš mi robil problém. Nerozumel som mu. Čo tým chcel Ježiš povedať? Zdá sa akoby nás vyzýval k pasivite. Neprotivte sa zlému! Čo to znamená? V gréčtine μὴ ἀντιστῆναι τῷ πονηρῷ . Slovo ἀντιστῆναι používa už Hómer na označenie postavenia bojovej jednotky proti inej. Ide teda o vojenský termín. Toto slovo znamená stavať sa proti niečomu, odporovať, klásť odpor, stáť naproti, odolávať ale aj vytrvať. Výraz ἀντιστῆναι (teda postaviť sa proti niečomu)sa nachádza v Biblii ešte na niekoľkých v miestach. V Lk 21,15 hovorí o tom, že protivníci apoštolov nebudú schopní odolať evanjeliu. V Rim 13,2 hovorí  o tom, že sa nemáme stavať proti vrchnosti. V Gal 3,11 Pavol píše ako sa v Antiochii postavil proti Kéfasovi. Zaujímavé je použitie v Jk 4,7 kde nás autor priamo nabáda, aby sme sa vzopreli diablovi. A nakoniec tento výraz vo význame odolať nachádzame v Ef 6,13, kde  autor listu píše o Božej výzbroji. V našom texte je však pred ním záporka μὴ. Čakali by sme skôr, že máme zlu vzdorovať, ako je to v ostatných textoch avšak Ježiš nám hovorí opak. Nestavajte sa proti zlu. V evanjelickom preklade písma sa nachádza poznámka, že sa tu myslí zlý človek. Ježiš sa stavia proti abstraktnému zlu avšak nie proti konkrétnemu človeku. Ale v gréčtine sa nehovorí o človeku. Výraz ἀντιστῆναι  síce môže označovať aj zlého človeka.Vtedy toto slovo dokonca môže označovať aj diabla.V texte sa však nachádza neutrum,ide teda o etický pojem, ktorý priamo označuje všeobecné zlo.Avšak moderná porovnávacia filológia ponúka riešenie. Na základe štúdia indoeurópskych jazykov sa zistilo, že oblasť datívu, v ktorom sa τῷ πονηρῷ  nachádza má v gréčtine oveľa širší význam ako napr. v slovenčine. Zahŕňa aj náš lokál a inštrumentál (a latinský ablatív). Doslovný preklad zlému je teda omyl. Správne by tam malo byť „zlým“, „v oblasti zlého“, „na spôsob zlého“, „viazaní zlom“, „podľa vzoru zla“. Ježiš nám teda chce povedať, že by sme nemali na zlo reagovať zlom. Nemali by sme na útok reagovať útokom. Keď citát preložíme nestavajte sa proti zlu na jeho spôsob, pochopíme, čo nám chcel Ježiš povedať. Že nemáme reagovať ako „tí druhí“, ako naši nepriatelia. V Novej zmluve nachádzame paralelný text, ktorý tu na porovnanie uvediem. Môžeme ho nájsť v 1 Pt 3,9: „neodplácajte sa zlým za zlé“. Na prvý pohľad tieto texty hovoria o tom istom. Keď sa však opäť pozrieme na grécky originál, zistíme, že sú tam použité úplne odlišné slová. Peter píše: μὴ ἀποδιδόντες κακὸν ἀντὶ κακοῦ. Zápor  μὴ ἀποδιδόντες má viacero významov. Ide o tzv. verbum compositum, sloveso zložené z predložky a slovesného tvaru. Predložka apo znamená „od“ a sloveso didómi znamená „dávať“. Tento výraz sa používa aj v obchodnom styku, znamená platiť. Teda Peter píše, že nemáme odplácať či dávať, čo je iný význam ako u Matúša, aj keď synonymický. Ale aj samotné označenia zla je tu odlišné. Matúš používa bežnejší výraz poneros, Peter používa slovo kakos. Toto slovo síce znamená aj zlo, no môže mať aj význam „utrpenie“. Keď teda preložíme tento verš ako „neodplácajte, alebo skôr, nedávajte utrpenie, proti utrpeniu“ získame oveľa silnejší etický náboj. Veľa ľudí jedná v utrpení tak, že ho rozdáva okolo seba. Peter však píše, že nemáme proti utrpeniu bojovať ďalším utrpením. Máme ho zmenšovať. Máme ho neutralizovať láskou. Nie pasívne znášať, ale aktívne zmenšovať, vyvolať negatívnu aktivitu nečinnosti.

Ježiš nás teda nevyzýva k pasivite, ako to tvrdia niektorí kritici kresťanstva. Problém násilia je pri Ježišovi kontroverzný. V osobe historického Ježiša videlo mnoho jeho súčasníkov mesiáša. Lenže dobové judaistické predstavy o mesiášovi boli úzko s násilím spojené. Palestína bola v tej dobe okupovaná Rimanmi a už od dôb Makabejských sa vynárali postavy rôznych nádejných mesiášov, ktorí viedli s okupantmi partizánsku či otvorenú vojnu, no nakoniec všetci skončili na kríži. Od Ježiša ako ďalšieho mesiáša z Dávidovského rodu sa očakávalo, že oslobodí krajinu vojenským prevratom a usadne na, od Babylonského exilu prázdny, kráľovský trón. S násilím sa počítalo. Dokonca aj v jeho najbližších kruhoch môžeme vytušiť takéto tendencie. Peter je v Písme nazývaný horlivec čo odkazuje na židovskú skupinu zelótov, teda v preklade horlivcov. Šlo o revolučné hnutie v rámci židovského národa, ktorí plánovali násilný prevrat v zemi. Avšak Ježiš sa opakovane, nielen v kázaní na vrchu postavil proti násiliu. Dokazuje to aj scéna pri jeho zajatí, keď zabráni učeníkom aby sa vrhli do otvoreného konfliktu. Ježiš nebol vojenský vodca ľudu. Jeho kráľovským trónom bol kríž. Ale v tomto by sa v ničom nelíšil od svojich mesiášskych predchodcov. Obrat nastal až v známom veľkonočnom príbehu.

Ježiš teda vyzýva k opaku násilia. K nenásiliu.Bolo by však mylné sa domnievať, že Ježiš prišiel v židovskom prostredí s niečím novým. Pravidlo o láske k blížnemu sa nachádza už v knihe Levitikus. Ježišova odlišnosť spočíva v tom, že toto pravidlo zasadil do eschatologického rámca. Musíme sa na ľudí okolo seba pozerať ako na potenciálne spasené bytosti a hlavne ako na objekty Božej lásky. Ježiš Mojžišov zákon zradikalizoval rozšírením lásky aj na svojich nepriateľov. Keď sa pozeráme na Ježišovo učenie ako na celok vidíme jednoduchú požiadavku. V našich prekladoch čítame: Čiňte pokánie! To isté však tvrdil aj Ján Krstiteľ. No Ježiš sa od neho líši. Opäť ide o nesprávny preklad slovesa metanoeó, ktoré Ježiš používa v imperatíve. Toto slovo v sebe obsahuje aj akt pokánia, ale v prvom rade znamená zmeniť myslenie, myslieť inak. Tento preklad v podstate stál za reformáciou. V latinskej Biblii, Vulgáte, totiž bol výraz metanoeó nesprávne preložený ako „paenitentiam agite“ (Mt 3,2),  čo viedlo stredovekú cirkev k prekrúteniu učenia o spovedi a v konečnom dôsledku k predaji odpustkov. Martin Luther sa vďaka ére humanizmu, v ktorej žil a ktorá kládla dôraz na ad fontes, teda na pramene, dostal k gréckemu textu a zistil, že činiť pokánie nie je jednorazová záležitosť v spovednici, ale proces, spôsob života, náš postoj. Toto bola prvá téza na jeho 95 výpovediach proti odpustkom, ktorých zverejnenie sa považuje za začiatok reformácie.Ježiš nám prikazuje aby sme sa zmenili. Mení zažité náboženské pravidlá, ruší nás v našej lenivosti.

V žiadnom prípade teda nejde o pasivitu. Neprotiviť sa zlému neznamená nečinne sa prizerať zlu, nechať násilníkovi tú výhodu, že má vedomie o našej bezmocnosti, pretože sa nemôžeme brániť. Pri čítaní evanjelií, zistíme, že sám Ježiš sa na zlo nečinne nepozeral ale vždy proti nemu aktívne bojoval. Nečinnosť nie je riešenie problému. Tu nastupuje Kierkegaardovo buď – alebo. Etický človek sa musí rozhodnúť a absolútna voľba je voľba medzi dobrom a zlom. Keď sa rozhodneme pre dobro, nemôžeme zlo pasívne ignorovať ale snažiť sa ho zmierniť. Ježiš nebol revolučný tým, že tvrdil, že zlo je zlé, s tým súhlasili všetci židovskí učenci tej doby, ale tým, akým spôsobom chcel voči nemu bojovať. Židia v okupovanej Palestíne chceli proti okupantom použiť násilie. Ježiš však tvrdí opak. Nestavajte sa proti zlu jeho spôsobom. Toto je postoj eschatologicky mysliaceho človeka. Človeka, ktorý vidí dôsledky svojho konania.

Ježiš navrhuje cestu nenásilia. To nie je cesta pasivity, ľahostajnosti. Rovnako ako odpustenie nepramení zo slabosti opúšťajúceho. Nenásilie vyžaduje našu aktivitu. Vyžaduje náš postoj. Milovať nepriateľa neznamená zmieriť sa z jeho nepriateľským postojom ani ho neignorovať. Naopak, znamená to záujem o jeho osobu. Neznamená to prijať jeho nepriateľstvo, nie pozerať sa na človeka ako na takého akým je teraz ale pozerať sa na neho ako na takého akým raz bude v kontexte Božej milosti a kráľovstva nebeského. Ježiš od nás žiada extrémne požiadavky na seba samého. Chce, aby sme sa na seba pozerali s vyššími morálnymi nárokmi ako na ostatných, aj na svojich nepriateľov.

Mahátmá Gándhí zaviedol pojem ahimsa, aktívne nenásilie. Môžeme povedať, že je to vlastne to isté o čo šlo Ježišovi. „Ahimsa znamená, že nijakého živého tvora nemožno zraňovať  myšlienkami, slovami alebo skutkami…“ Gándhi tvrdí, že na nenásilie treba viac odvahy ako na násilie, že práve násilie je prejav zbabelosti. Nenásilie totiž predpokladá, že násilie sme schopný použiť, avšak ho dobrovoľne nepoužijeme. Nejde tu o negatívnu kategóriu ale o kategóriu pozitívnu. Musíme niečo vedome nevykonať. Nie je to forma úteku alebo zbabelosti. Keď je niekto svedkom násilia a utečie, je zbabelý. Pokiaľ niekto však je schopný niečo obetovať, je to nenásilie. Nejde o budhistickú nečinnosť, s čím súhlasil aj hinduista Gándhi, ale naopak o mravnú činnosť, schopnosť svojim príkladom strhnúť ostatných. Nenásilie predpokladá maximálny záujem o druhú osobu. Tento záujem môžeme dosiahnuť len pomocou eschatologického rámca, pokiaľ sa zaujímame o spasenie svojho nepriateľa. Musíme ho svojou nečinnosťou prinútiť premýšľať. Preto nie je nenásilie prejavom našej precitlivenosti či lability, nestálosti, slabosti. Je to naopak prejav nášho dozretia. Nenásilie je niečo, čomu je potrebné sa učiť. Na to je potrebná metanoia, zmena zmýšľania na ktorú nás neustále Ježiš vyzýva.

Je možné sa takto správať v každom okamihu nášho života? Nie. Na to sme príliš hriešni. Aby sme dokázali uplatňovať princíp nenásilia musíme najprv zvíťaziť nad sebou a svojou pýchou. Nemožno mať zdravú úctu k svojim nepriateľom, keď nemáme zdravú úctu k sebe. Princíp nenásilia by nás však mal sprevádzať v našom rozhodovaní buď – alebo. Buď sa nechám ovládnuť svojou túžbou po pomste, svojou pýchou, svojim pocitom jedinečnosti a vyžívať sa v pocite, že mi niekto krivdí a ja ho tým morálne prevyšujem, alebo sa pozrieme na svojich blížnych i na svojich nepriateľov pohľadom eschatologického rámca, s očakávaním nového stvorenia. Boh nás všetkých miluje. Ako môžem nenávidieť niečo, čo má v očiach Stvoriteľa tak veľkú cenu?

 

Konzultované s doc. O. Prostredníkom z Katedry NZ, EBF UK, za čo mu ďakujem.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Priehradný

Doktorand filozofie na Jihočeskej univerzite v Českých Budějovicích (odborné zameranie: filozofia L. Wittgensteina, epistemológia, psychológia, estetika), absolvent evanjelickej teológie na Univerzite Komenského v Bratislave.