Denník N

Kto prišiel po Tarkovskom alebo ruská moderná kinematografia

Legenda Ejzenštejn, megaloman Bondarčuk a vizionár Tarkovskij sú azda tri u nás najznámejšie mená ruskej kinematografie. Čo dobrého však Rusi natočili za posledných 20 rokov a kde to hľadať…

Andrej Zvjagincev

O režisérovi Leviathana (2014) sa toho za posledný rok napísalo dosť. Prezývajú ho nový Tarkovskij, vyhral Zlatý glóbus a je horúcim kandidátom aj na Oscara. Film síce kritizuje súčasné pomery v Rusku, no samotní Rusi poslali do bojov o túto prestížnu sošku práve jeho. Je však obrovská škoda, že si Americká filmová akadémia povšimne nejakého ruského režiséra až vtedy, keď kritizuje svoju krajinu. Zvjacingev mal totiž minimálne jeden o tri fúzy lepší film.

Debutoval filmom Návrat (2003), ktorý je skutočne mimoriadnym snímkom. Typickými dlhými statickými zábermi (po Iñárritovom Birdmanovi skutočne balzam na dušu) vykresľuje životy dvoch bratov bez otca a jeho záhadný návrat. Krásna príroda, ľudský príbeh a záver, ktorý vám bude vŕtať v hlave ešte dlho po doznení titulkov a typickej Degračevovej repetitívnej hudbe.

O štyri roky neskôr natočil svoj druhý film, Vyhostenie (2007) a do hlavnej role, podobne ako v Návrate, obsadil charizmatického Konstanina Lavronenka (pre mňa ruský Mads Mikkelsen). Film je akousi štúdiou pocitu viny u manželov. Vera (vynikajúca Maria Bonnevie) sa trápi, pretože bola neverná a čaká dieťa a jej muža, Alexa, zožiera svedomie najmä z toho, ako sa k tomuto problému zachoval. Lavronenko (slovenskí diváci ho možno poznajú z filmu Kajínek) je zrejme najväčším Zvjagincevovým tromfom v oboch prípadoch a podobne silná, charizmatická osobnosť mi chýbala práve v Leviathanovi.

Za zmienku stojí určite aj Elena (2011), tretí Zvjagincev, ktorý, podobne ako prvé dva, rozoberá večnú otázku života a smrti, tentokrát prostredníctvom vdovy.

Alexander Sokurov

Veterán festivalu v Cannes a jeden z najvýraznejších zjavov modernej ruskej kinematografie. Sokurov ma nesmierne osobitý štýl, ktorý určite nevyhovie každému. Preslávený je najmä filmom Ruská archa (2002), čo je deväťdesiatminútová prechádzka petrohradskou Ermitážou, kde má divák spoznať najväčšie ruské osobnosti (pričom Puškin sa objaví len trikrát!), obrazy a kultúru vo všeobecnosti. Film preskakuje zo súčasnosti do minulosti, kde vidíme niekoľko zásadných historických momentov a zúčastníme sa aj bálu. Natáčania sa zúčastnilo viac ako 850 komparzistov a čo je najzaujímavejšie, je natočený na jeden jediný záber bez strihu.

Jeho srdcovou záležitosťou je tetralógia o tom, ako moc ničí človeka. V každom filme si vzal do rúk jednu zo známych historických postáv (okrem posledného, ktorý je reinterpretáciou Goethovho Fausta) a predstavil svoju verziu ich vnútorného rozpoloženia. Moloch (1999) rozpráva o Hitlerovi a Eve Braunovej, Taurus (2001) zasa o posledných Leninových dňoch a Slnko (2005) o živote japonského cisára Hirohita tesne pred kapituláciou. Poslednou časťou tetralógie je vyššie spomínaný Faust (2013).

Zo starších kúskov sa nedá opomenúť zaujímavé Skorobnoje Besčuvstvije (1987)Krug Vtoroj (1990).

Vladimir Maškov

Maškov je predovšetkým herec, no v roku 2004 si natočil film o vzťahu otca a syna, židov v predvojnovej dobe. Zo syna Davida vyrastie huslista a za svojho jednoduchého otca sa veľmi hanbí. Všetko však zmení vojna, v ktorej otec zomrie. Papa (2004) nie je síce film svetoborný, ale film, ktorý každý z nás potrebuje raz za čas vidieť.

Maškova spomínam predovšetkým z toho dôvodu, že si zahral Rogožina v seriálovej adaptácii fenomenálneho Dostojovského románu Idiot. Rovnomenný desaťdielny seriál z roku 2003 zrežíroval Vladimir Bortko (zodpovedný aj za seriál Majster a Margaréta (2005)) a v hlavnej úlohe si zahral ďalší výborný herecký zjav – Jevgenij Mironov. Oba seriály vrelo odporúčam.

Ermek Tursunov

Ermek Tursunov je síce kazašský režisér, no nedá mi ho nespomenúť. Debutoval zvláštnym filmom Kelin (2009), ktorý akoby len dokumentárne sleduje život Kazachov v Altajskom pohorí. Film je bez dialógov a hudby, no autorov cit pre záber a krásna divoká príroda vám ich plne vynahradí.

Jeho druhý film, Shal (2012), je minimálne o triedu lepší. Erbulat Toguzakov si tu zahral kazašskú variáciu na Starca a more a možno vám pripomenie aj Kurosawovho Dersu Uzala. Podobne ako Hemingwayovo veľdielo je to príbeh o boji človeka s prírodou, ktorú Tursunov vtesnal do vlkov. Ak by som ho mal k niečomu prirovnať, prirovnal by som ho k Vanierovovmu Poslednému traperovi, akurát s väčším dôrazom na dej.

Ďalšie tipy:

Brat (1997), 12 (2007), Kuka (2007)

A ďalšie možno v komentároch…

Teraz najčítanejšie