Dozvuky tragikomického, nákladného a neplatného referenda ešte stále zdobia krásavicu na Dunaji v podobe neaktuálnych reklám. Často sa pousmejem keď míňam billboard s citátom „Ako muža a ženu ich stvoril!“ doplnený o príslušný odkaz v Biblii (Gen 1:27). Nateraz by som ponechal bokom slovo stvoril. Ušetríme si za kýblik žlče a nekonečnú diskusiu bez akéhokoľvek zmysluplného výsledku.

Povenujme sa radšej tomu, čo zadávateľ tejto reklamy (a s ohľadom na dobu spísania ani Biblia) ani vo sne nepovažuje za spochybniteľné. Teda samotný pojem muža a ženy. Každého slušného konzervatívca a zástancu všetkého „tradičného“ chytá závrat a na dôvažok srdcová arytmia z predstavy, kam už táto relativizácia pojmov dospela. Nádherné na tom je, že tá relativizácia aj takýchto naoko samozrejmých pojmov prichádza s poznaním (najmä v prírodných vedách), ukazuje nám, ako veľmi sú prírode ukradnuté akékoľvek škatule do ktorých ju chceme pre kľudný spánok „pána tvorstva“ zavrieť.

Ako je teda možné vôbec pochybovať o tom, kto je muž a kto žena? Prekvapivo sa to dá a to hneď na niekoľkých úrovniach. Fyzickej, genetickej aj psychologickej.

Prvá je tá fyzická, týkajúca sa pohlavných znakov. U človeka sú takmer vždy jasne dané a rozlíšiteľné. Problém je v tom „takmer“. Sú známe zriedkavé prípady ľudského hermafroditizmu, kedy sa u jedného jedinca vyvinú oba druhy pohlavných orgánov naraz. Niekedy sa jedny pohlavné orgány skrývajú za druhými, alebo sú navzájom zrastené do neurčitého obojakého tvaru zvaného „ovotestis“.

O tom, ako môže byť snaha striktne oddeliť ženy a mužov strašne zamotaná vypovedajú napríklad viaceré medializované prípady u športovcov (hlavne atlétok) , kedy si človek navonok ozaj nie je celkom istý, či sa nezapísali medzi ženy omylom.

Rozhodcov v atletike dohnala neschopnosť s istotou určiť niečo tak samozrejmé ako pohlavie pretekárok k povinným genetickým testom. Myšlienka je na prvý pohľad jasná. Ak si žena, budeš mať kombináciu pohlavných chromozómov XX, ak si muž máš XY. Tento (mylný) predpoklad viedol k širokej škále zaujímavých zistení. Príroda si robí doslova čo chce a prítomnosť „mužského“ chromozómu Y ešte nie je dôkazom.

Prípad, ktorý pochybnosti o pohlaví v atletike kedysi naštartoval sa týkal bývalého Československa a pretekárky Zdeny Koubkovej, ktorá podstúpila neskôr operáciu pohlavia a zomrela ako muž Zdeněk Koubek.

Holandská atlétka z polovice 20. storočia Foekje Dillema (neskutočne výstižné priezvisko) bola vychovávaná a rodinou považovaná za ženu. Forenzné testy po jej smrti ukázali, že mala v tele prítomný aj Y chromozóm. Zrejme išlo o unikátnu chimérickú bytosť, ktorej časť buniek bola ženských (vrátane tých čo vytvorili pohlavie) a časť mužských (dávali jej vzhľad muža).

Erika Schineggerová sa narodila a vyrastala ako dievča, stala sa v roku 1966 majsterkou sveta v zjazdovom lyžovaní až kým v roku 1968 genetické testy neukázali, že ide o muža s vnútornými pohlavnými orgánmi. Dnes už roky žije ako Erik, je otcom a vedie lyžiarsky školu pre deti….

Španielska šampiónka na 60m Maria Jose Martinez-Patiño bola v 80-tych rokoch nespravodlivo obraná o úspechy, medaily a účasť na olympiáde v Soule, nakoľko neprešla testom na prítomnosť sady XX chromozómov. Jej bunky majú typicky mužskú kombináciu XY, trpí však „rezistenciou na androgény“, takže jej telo pri vývoji prítomnosť Y a mužských hormónov jednoducho ignorovalo a vyvinulo sa navonok ako žena.

Podobná situácia sa objaví v bežnej populácii asi u jedného jedinca zo 60.000 (u atlétov však 1 zo 400). Po súdnych ťahaniciach bola zo strany IAAF rehabilitovaná. Nadpriemerné množstvo žien s mužským Y chromozómom by ste našli paradoxne aj na módnych mólach. Hádajte čomu nezriedka vďačia nádherné modelky – idoly heterosexuálnych mužov – za tie dlhočizné nohy?

Známy je tiež nedávny prípad juhoafričanky Caster Semenayovej z MS v roku 2009, kde rozhodcovia lavírovali, k akému pohlaviu ju priradiť. Najprv jej so ženami zakázali súťažiť, ale potom to prehodnotili.

Pozrime sa ale aj chlapom na zúbok (teda skôr chromozóm). Niekedy v bunkách nosia typickú ženskú sadu XX, pričom mužov z nich robí len nesprávne rekombinovaný fragment chromozómu Y na jednom z X s kritickým génom SRY (niekedy nemajú ani ten).

Jeden z 500 mužov má sadu XXY (medicína to označuje ako Kleinfelterov syndróm). Títo muži sa paradoxne na súťažiach pre dva X chromozómy mohli kvalifikovať ako ženy. Viac o celom spektre rôznych „nenormálnych“  kombinácií X a Y som písal v inom článku.

Pre olympijské hry v Londýne zodpovední celkom rezignovali na určovanie pohlavia a testy zmenili z genetických analýz na určovanie hormonálnych hladín (hlavne testosterónu), lebo neustále dochádzalo k neúmyselným nepravodlivostiam.

Olympijský výbor mal z toho určovania mužov a žien hotovú vrtuľu, lebo v roku 2004 musel pridať ešte iné pravidlo, ktoré hovorilo, že ani transsexualita nedáva danému jedincovi žiadnu (napr. hormonálnu) výhodu v súťaži. Súťaže žien sa teda môže zúčastniť osoba s telom ženy a mysľou muža a naopak. To nás privádza na ďalšiu úroveň kedy sa delenie muž/žena rozostruje. Je to úroveň chúlostivá, osobná, psychologická, lebo v jedincovi sa stretávajú obe pohlavia, no nie fyzicky ako u hermafroditov, ale delia si telo a psyché. Nedávny rozhovor K. Sudora povie o tom mnohé.

Pre bežný život je určite vhodné a praktické stanoviť si, čo je „normálne“, teda zväčša štatisticky najpravdepodobnejšie. V bežnom živote takmer vždy vieme mužov a ženy spoznať spoľahlivo. Problémy nastávajú, keď sa normálnosť kodifikuje a keď je odchýlka zatracovaná. Keď ide väčšina „normálnych“ nasilu meniť práva a životy tých menšinových, no zároveň aj keď menšinoví „nenormálni“ chcú pôsobiť za každú cenu dojmom väčšiny. Prečo sa namiesto snahy o ovládnutie „normálnosti“ jednoducho neuspokojíme s tolerantnosťou a slobodou, alebo najlepšie s tým Ježišovým „nerobte iným, čo nechcete aby robili vám“.

Ak sa vám určovanie pohlavia u ľudí zdá po prečítaní tohto článku zamotané, som zvedavý, čo poviete na rádovo väčšie úlety, aké nachádzame u živočíchov, húb a rastlín. Určite ste si napríklad doteraz mysleli, že existujú maximálne 2 pohlavia. Omyl, známy rekord je 28.000. O tom ale pohovoríme nabudúce.

Článok bol inšpirovaný (okrem blbých bilbordov) veľmi dobrou a hustu knihou N.Lane – Síla sexualita, sebevražda: Mitochondrie a zmysel života, Academia 2012.

Doplnené 23.2.2015: Čitateľ Matushiq ma v diskusii pod týmto článkom upozornil na článok v Nature spred pár dní venujúci sa tejto téme – ozaj hodnotné čítanie pre záujemcov o ďalšie detaily.