Denník N

Píšem o tom, ako čeliť životu

18.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice
18.7.2016, Knižnica pre mládež mesta Košice

Lluís- Anton Baulenas je výnimočný katalánsky prozaik a dramatik. Je autorom šestnástich románov a trinástich divadelných hier. Za svoju tvorbu získal množstvo prestížnych literárnych cien. Jeho príbehy sa dostali aj na strieborné plátno vo filmoch Anita no pierde el tren (Anita nezmešká vlak) a Amor idiota (Hlúpa láska).

Svoje rozhodnutie stať sa spisovateľom pripisujete láske ku divadlu a nehode na motorke, ktorá sa vám prihodila vo veku 28 rokov. Mohli by ste bližšie opísať okolnosti, ktoré vás priviedli na umeleckú dráhu?

Pamätám si, že som v tých časoch sníval o inom, úplne odlišnom živote. Vďaka divadlu som zistil, že dokážem niečo vytvoriť pre širšie publikum a publiku sa to dokonca páči. Nehoda na motorke mi zase dodala silu zmeniť svoj život. Keď zistíte, že v jednej sekunde mohlo byť všetko zničené, ale nestalo sa tak, stanete sa silnejším. Odrazu dostanete odvahu spraviť ťažké rozhodnutia. V mojom prípade to bolo rozhodnutie,  že zanechám povolanie učiteľa. Samozrejme som to nemal  spočiatku ľahké, ale zvládol som to. V októbri budem oslavovať výročie. Od chvíle, keď som sa rozhodol venovať písaniu na plný úväzok, ubehlo 29 rokov.

 Počas tohto obdobia ste sa venovali úctyhodnému počtu povolaní. Písali ste divadelné hry, niektoré ste si sám režíroval. Ste scenáristom, prekladateľom, ba dokonca aj hercom.
Tieto druhy povolania prichádzali do môjho života postupne, nerobil som ich všetky naraz. Striedal som ich, záležalo od príležitosti, čomu som sa viac venoval. V súčasnosti ma zaujíma viac próza ako divadlo. Všetky moje aktivity majú súvislosť s hlavným projektom môjho života a tým je kultúra.

Zaujímalo by ma ako si vyberáte literárnu formu keď vás „kope múza“. Čo vám pomôže sa rozhodnúť – či je námet vhodný pre román alebo pre divadelnú hru?

 Napísať divadelnú hru chcem zvyčajne vtedy, keď sa ma hlboko dotkne nejaký súčasný problém v spoločnosti. Romány píšem o udalostiach, ktoré sa stali v minulosti. Neplatí to na sto percent, ale asi takto prebieha proces rozhodovania sa v mojej hlave.

Ako ste sa stali hercom?

Stalo sa to počas obdobia, keď som písal dramatické hry, niektoré z nich som režíroval. V divadle sme vytvorili  taký literárny kabaret a tam som aj hrával. Bol to satiricko – politický  kabaret, spievali sme ironické piesne o vtedajšej  spoločnosti.

Podľa španielskeho divadelného kritika Fernanda Gómeza Grande bolo divadlo v období Franka mocnou politickou zbraňou proti režimu. „V súčasnosti“, myslí si Grande, „to už neplatí. Španielov  politické divadlo nezaujíma. Návštevníkom divadla sa viac páči, keď päť herečiek na javisku rozpráva o svojich problémoch s orgazmom.“
Aký je váš názor  na politickú satiru v Španielsku?

Rozprávať na verejnosti za Franka o orgazmoch a podobných záležitostiach bolo nemožné! Minimálne by za to bola cenzúra a možno aj prísnejší trest. Ale vráťme sa späť k divadlu. V Katalánsku je mnoho divadiel, väčších i menších. Aj v súčasnosti jestvujú divadlá, ktoré kritizujú súčasný politický systém. Podľa môjho názoru je holý nezmysel porovnávať súčasnú  divadelnú scénu, ktorá je obrovská, s tou, ktorá fungovala za Franka.

Hovorí sa, že spisovatelia píšu stále o tom istom, ako je to vo vašom prípade? Ktoré témy sú typické pre vašu románovú tvorbu?

V mojim príbehoch riešim maximálne tri- štyri témy. Najčastejšie píšem o nespravodlivosti vo svete a hlavne o tom, ako ju prežiť. Z tohto dôvodu opisujem spoločenské udalosti z pohľadu obyčajného človeka. Veľmi často píšem o ľudskej spolupatričnosti, o solidarite medzi mužom a ženou, o súdržnosti medzi bratmi. Píšem o tom, ako čeliť životu. Možno naozaj píšem stále ten istý román, ale našťastie moji čitatelia si to nemyslia.

 

 V románe Per un sac d’ossos ( Pre vrece kostí) opisujete strašné udalosti, ktoré nasledovali po  španielskej občianskej vojne, napríklad koncentračné tábory v Španielsku, v regióne Burgos.

Per un sac d’ossos (Pre vrece kostí) je môj jediný román, ktorý bol preložený do slovanského jazyka, konkrétne do poľštiny. V románe sa venujem téme, ktorá je pre mnohých ľudí v Španielsku doteraz tabu. Píšem o koncentračných táboroch, ktoré boli hanbou Frankovho režimu. Vo väčšine európskych štátov sa po skončení druhej svetovej vojny situácia znormalizovala za dva-tri roky, ale u nás v Španielsku sa vojnový režim udržal až do roku 1975. V krajine sa sústavne porušovali ľudské práva, terorizovala nás vojenská polícia. Po druhej svetovej vojne zomrelo v Španielsku veľké množstvo nevinných ľudí za doposiaľ neobjasnených okolností. Román zachytáva aj obdobie druhej svetovej vojny. Mojím hlavným cieľom bolo dostať na svetlo témy, o ktorých sa nepatrilo hovoriť.

V románe El nas de Mussolini (Nos Mussoliniho), ste priniesli brilantný pohľad do mysle mladého človeka, ktorý sa rozhodol “vraždiť z ušľachtilých, idealistických dôvodov”. V dobe, keď v Európe pribúdajú násilné útoky jednotlivcov, by som sa rada opýtala:
Ako si hlavná hrdinka ospravedlnila sama pred sebou čin vraždy?

To je zložitá otázka, ťažko sa mi na ňu odpovedá v skratke. Je veľmi dôležité príbeh ukotviť v čase a priestore. Hlavnou hrdinkou je komunistka. V dvadsiatych rokoch minulého storočia bol komunizmus pre mnohých ľudí akýmsi druhom náboženstva. Čiže pre stúpenca komunizmu vlastný názor nebol dôležitý. Komunista sa v prvom rade snažil zistiť ako sa na vec pozerá komunistická strana. Z pohľadu  komunistickej ideológie ste boli ako malé zrnko piesku, ktoré malo svoj význam iba v súkolí celej skupiny. Navyše, v týchto kruhoch sa mimoriadne oceňovala disciplína a poslušnosť jednotlivca.

Aké máte plány do budúcnosti, čo plánujete napísať?

Môj hlavný projekt je dokončiť román Amics per sempre (Navždy priatelia). Teraz som v poslednej, pre spisovateľa najvďačnejšej časti. Román je už napísaný,  znovu si ho čítam a opravujem. Dúfam, že sa mi podarí knihu vydať na budúci rok. Vždy keď dokončím jeden román, začínam písať ďalší. Som taký typ umelca.
Príbeh sa začal  rodiť v mojej hlave v roku 1992, v tom čase sa v Barcelone konali olympijské hry. Pamätám si, ako som vtedy pociťoval hanbu ako spisovateľ, ako intelektuál, ako predstaviteľ Západu. Dráždilo ma pokrytectvo vládnych predstaviteľov, ktorí pokračovali v organizovaní olympijských hier, zatiaľ čo iba dve hodiny letu od nás, na území bývalej Juhoslávie sa konali krvavé masakry! Hovorili nám, že sa olympijské hry  jednoducho musia uskutočniť. Bol nám na to daný medzinárodný súhlas, i súhlas olympijského medzinárodného výboru. Veľa ľudí protestovalo proti vzniknutej situácii, ale, žiaľ, nestačilo to. Ja som sa rozhodol napísať o vojne v Juhoslávii román, jednoducho som to musel spraviť.

Hlavný hrdina románu sa bez vlastného pričinenia ocitá vo vojne, najprv navštívi Slovinsko, neskôr sa dejová línia presúva do Chorvátska. Slovinci sa dosť odlišujú od ostatných národov bývalej Juhoslávie.  Podaril  sa im zázrak – oddelili sa od Juhoslávie bez vojny. Sú Katalánci Slovincami Španielska?

My Katalánci bojujeme za svoju nezávislosť už dlho, organizujeme rôzne protesty, ale vždy sa snažíme dosiahnuť náš cieľ mierovým spôsobom.

 

Rozhovor sa uskutočnil v Knižnici pre mládež mesta Košice, v rámci Mesiaca autorského čítania (MAČ 2016)

Prekladateľ zo španielskeho jazyka:  Tomáš Chromčo

Foto: Mária Zentková

Rozhovor bol krátený, nebol autorizovaný

Teraz najčítanejšie