Denník N

Známkovanie – nevyhnutná súčasť školy?

Zdroj: Facebook - Caroline Caerulus Photography
Zdroj: Facebook – Caroline Caerulus Photography

Je potrebné a najmä objektívne hodnotiť študentov známkami?

Význam hodnotenia a klasifikácie na školách

Na čo vlastne slúži známkovanie? Vo vyhláške písanej Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu sa v Metodickom pokyne č. 21/2011 na hodnotenie a klasifikáciu žiakov stredných škôl píše, že systematické hodnotenie žiaka je súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu. Jeho predmetom by mala byť „úroveň dosiahnutých vedomostí a zručností podľa platných učebných osnov a vzdelávacích štandardov.“ Známkovanie by teda malo formálne uvádzať, ako študent ovláda vedomosti v danom predmete v stupňoch od 1 do 5. Vyhláška ďalej uvádza, že „hodnotenie žiakov ako nevyhnutná súčasť výchovno-vzdelávacieho procesu má motivačnú, informatívnu, komparatívnu a korekčnú funkciu“. 

Správny systém?

Ak sa bližšie pozrieme na časti ministerskej vyhlášky, núti nás to k zamysleniu. V prípade, že je hodnotenie žiakov na školách skutočne nevyhnutné, spĺňa svoje funkcie?

Motivácia

Motivačná funkcia známkovania je zrejme založená na predstave ľudského odhodlania – keď dostanem zlú známku, spravím všetko preto, aby som sa na nasledujúci test poriadne pripravila a získala lepšiu. Odhodlanie však záleží od jednotlivca. Niektorí na zlú známku reagujú pasívne a nepociťujú potrebu vylepšiť ju, zatiaľ čo iní strčia nos do kníh a budú sa učiť od svitu do mrku. Treba ale vziať do úvahy niekoľko vecí, napríklad aj to, že keď študent dostane zlú známku a chce si ju opraviť, naučí sa na ďalšiu písomku. Lenže nasledujúca písomka je už z iného učiva, čo znamená, že vedomosti z predchádzajúcej jednoducho zostali na rovnakej úrovni. Tento problém by riešili opravné testy, no stáva sa, že učiteľ opravný test nedá, a to v rôznych prípadoch: väčšina triedy napísala test dobre, učiteľ opravné testy nedáva… Ak teda ide o vedomosti a nie o známky, niekde nastala chyba. Problémom je tiež celkové nastavenie. Študenti sa snažia o čo najlepšie hodnotenie, nie o čo najlepšie pochopené vedomosti. Nemalo by to byť práve naopak?

Informatívnosť

Známka hodnotí vedomosti, či už pri odpovedi, písomke, bleskovke, projekte. Mala by slúžiť ako zrkadlo a podnietiť v študentoch schopnosť sebareflexie. A taktiež upovedomiť rodičov o tom, ako si ich dieťa v škole počína. Otázne zostáva, či je známka skutočne objektívnym hodnotením. Je náročné niekoho presne zaškatuľkovať“ do jedného stupňa, hlavne ak sa nachádza kdesi na rozmedzí. V tom prípade učiteľ stojí pred ťažkým rozhodnutím – prilepšiť či prihoršiť? Známka 1/2 sa zapisovať nesmie a na vysvedčení ju ešte nikto nevidel. Nebolo by preto lepšie zaviesť inú formu známkovania? Na množstve zahraničných škôl funguje hodnotenie v podobe písmen aj s medzistupňami (A+; A; A-) ako plnohodnotnými známkami. Medzistupne dokážu študenta presnejšie oznámkovať.

Napriek tomu si myslím, že známkovanie je neobjektívne a mnohokrát aj nespravodlivé. Každá známka musí obsiahnuť veľké sprektrum žiakov. Jednotka zahŕňa najlepších, cez výborných až po niečo medzi jedna-dva“. Dá sa spoľahlivo oznámkovať toľko žiakov jednou známkou? Každý je iný a jedinečný – a tak by sa k nemu malo aj pristupovať. Najlepšou voľbou hodnotenia je podľa môjho názoru to slovné. Učiteľ žiaka hodnotí spravodlivo, môže ho pochváliť, poukázať na nedostatky, ktoré má zlepšiť, ale čo je najdôležitejšie, hodnotí ho individuálne, v závislosti od žiaka samotného, nie od ostatných.

Komparácia

Známkovanie má aj komparatívnu funkciu. Rozdeľuje študentov na výborných, chválitebných, dobrých, dostatočných nedostatočných, čo by malo podporovať ich snahu zlepšovať sa. Zároveň s tým podporuje aj súťaživosť. Vo vyhláške Ministerstva školstva sa uvádza, že „hodnotenie je motivačný a výchovný prostriedok, ako aj prostriedok pozitívneho podporovania zdravého sebavedomia žiaka.“ To však tiež závisí od konkrétnej známky. Nemyslím si, že zlá známka niekomu zdvihne sebavedomie.

Ak má byť táto veta narážkou na komparatívnu funkciu známkovania, dovolím si s ňou nesúhlasiť. Zdravá súťaživosť je pre život v niečom určite prospešná, ale v triede môže vyvolávať súperenie či nevraživosť. Žiaci i študenti sa potom porovnávajú a snažia sa navzájom zdolávať, akoby boli motivovaní prekonávať nie samého seba, ale ostatných – aby boli najlepší a mali len tie najlepšie výsledky.

Korekcia

Poslednou uvedenou funkciou je tá  korekčná. Keď ústna odpoveď nedopadne podľa predstáv, študent sa ju bude snažiť opraviť. Ale prečo? Preto, že dostal zlú známku, ktorá mu kazí priemer, alebo preto, lebo učivo poriadne nepochopil? Je predsa ľahšie niečo sa rýchlo nabifliť, vedieť to rapkať odpredu-dozadu, získať jednotku a na ďalší deň všetko zabudnúť, než zobrať si učebnicu, sadnúť si k tomu a snažiť sa učivo pochopiť. Študenti sú totiž poháňaní vidinou blížiacich sa testov, skúšaní, písomiek, rýchlo sa približujúcich termínov odovzdania prác i projektov – a tým pádom aj známok.

Predstavy známok, zlých, či dobrých, sú stresujúce. Predmetov je veľa, písomiek tiež a je tu predsa jednoduchá rovnica: dostanem výbornú (chválitebnú) = nemusím sa látkou viac zaoberať. Čo na tom záleží, že to zakrátko zabudnem? Dôvodom na opravu a získanie nových vedomostí by však nemali byť známky, ale prebudený záujem a chuť zistiť niečo nové.

Za zlú známku trest

Jednou z ďalších chýb spojených so známkovaním je aj študentský a rodičovský prístup k nemu. Študenti berú známky ako nevyhnutnú časť školy, rodičia zase za rukolapný dôkaz prospechu svojich detí. Argumentácia školského hodnotenia sa stala tiež súčasťou výchovy: …keď dostaneš päťku, máš zakázané ísť von s kamarátmi, pokiaľ si ju neopravíš…“ atď., čím sa prehlbuje stres so známok a študenta viac demotivuje k učeniu s pochopením, pričom sa obracia k rýchlemu bifľovaniu s cieľom získať čo najlepšiu známku a odčiniť si trest.

Známkovanie – jediná možnosť klasifikácie?

K záveru by som ešte spomenula citát Roberta Kiyosakiho, s ktorým sa pomerne často stretávam: „Deti trávia roky v zastaralom školskom systéme, študujú predmety, ktoré nikdy nebudú potrebovať, a pripravujú sa na svet, ktorý už dávno neexistuje.“ Mám pocit, že je to skutočne tak. Školské rozvrhy sú plné zbytočných predmetov, a predmety sú zahltené učivami, ktoré v živote nikto potrebovať nebude. Hodnotenie je nastavené aby upozorňovalo na chyby žiakov, nie na ich kvality. Diktáty sa hodnotia na počty chýb, v testoch i odpovediach sa poukazuje na nedostatky, nie na klady, k študentom sa pristupuje kolektívne, nehľadiac na rozdiely, deti nie sú motivované svojimi úspechmi a veľakrát sa zanedbáva a nepodporuje práve to, v čom sú dobré.

Myslím, že ak chceme vychovať schopných, vzdelaných mladých ľudí, ktorí majú motiváciu a chuť niečo v živote dosiahnuť, mali by sme oceniť ich klady, povzbudiť ich záujem a zvedavosť, zapájať do života už v mladom veku, vštepiť im dobré mravy“, podporiť v ich záujmoch a pristupovať k nim s úctou, láskou a spravodlivo, lebo jedine tak dosiahneme, aby bol aj samotný svet spravodlivejší.

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Valentína Sedileková

Som 17-ročná študentka gymnázia v Banskej Bystrici. Milujem šport, prírodu a písanie a rada by som sa venovala profesionálnej žurnalistike. Baví ma história, práca s ľuďmi i dobrovoľníctvo. Zaujímam sa o súčasné dianie vo svete. Chcela by som svoje myšlienky, postrehy a názory vysloviť verejne, napriek tomu, že s nimi nemusia všetci súhlasiť.