Pomalá smrť kresťanstva

Jedným z kľúčových poslaní Kristovej cirkvi je hlásanie evanjelia. Bol to sám Ježiš, ktorý svojím učeníkom prikázal: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16,15). Vďaka zachovávaniu tohto príkazu sa kresťanstvo stalo jedným z najrozšírenejších náboženstiev na svete a pilierom našej civilizácie. V posledných storočiach sme však svedkami postupného vytrácania sa viery v Ježiša Krista z Európy. Tento kontinent, kedysi prakticky úplne kresťanský je dnes do veľkej miery odkresťančený a stáva sa znova misijným územím.

Zaujímavé je, že naša civilizácia pritom vytvára priam ideálne vonkajšie podmienky na ohlasovanie Božieho kráľovstva, o akých misionári v minulosti ani len nesnívali:
– Je tu obrovská sloboda prejavu. Každý, kto chce, môže ohlasovať Kristovu zvesť a nemusí sa pri tom ničoho báť.
– Zažívame obdobie nevídaného pokoja a prosperity (na oveľa vyššej úrovni ako Pax Romana, ktorý sa považuje za jeden z dôležitých faktorov rozšírenia kresťanstva v prvých storočiach).
– Cestovanie po celom kontinente je, oproti minulosti, neuveriteľne lacné, rýchle, bezpečné a pohodlné.
– Máme k dispozícii úžasné komunikačné nástroje a možnosti osloviť nevídane široké masy silným posolstvom pri minimálnych nákladoch.
– Mnohé cirkvi majú obrovské finančné prostriedky, ktorými môžu podporiť evanjelizačné úsilie.

Napriek tomu sa cirkvám prakticky vôbec nedarí šíriť kresťanskú vieru medzi neveriacimi, naopak, podiel veriacich sa neustále znižuje.

Dá sa to vysvetliť v zásade dvomi príčinami:
– buď kresťanstvo, ako také, nie je vhodným náboženstvom pre dnešného Európana
– alebo kresťania nie sú schopní odkomunikovať Kristovo posolstvo

Ako kresťania samozrejme nemôžeme pripustiť prvú možnosť, lebo by to vlastne znamenalo, že naše náboženstvo nie je univerzálne, teda nie je od Boha, čiže je falošné. Nezostáva nám teda iné, než priznať si, že sme v posledných desaťročiach, či skôr storočiach totálne zlyhali v našom základnom poslaní – rozširovaní Kristovej Dobrej zvesti. Napriek tomu, že je to úplne zjavné, vôbec sa o tom nehovorí a som presvedčený, že mnohí sa to aj tu budú snažiť poprieť.

Nepochybne je to aj preto, že hlavnú vinu za to nesie vedenie cirkví, ktoré sa to však stále (vedome, či podvedome) snaží maskovať. Pápeži, biskupi, kňazi, kazatelia*. Áno, čítate dobre. Za také dlhodobé a rozsiahle zlyhávanie organizácie v jej základnom poslaní nesie hlavnú zodpovednosť jednoznačne najvyššie vedenie. Platí to nielen pre silne centralizovanú a hierarchizovanú Katolícku cirkev** ale aj pre všetky ostatné.***

Nezatracujte ma! Prvým krokom k náprave, musí byť priznanie zodpovednosti. Nie kvôli trestaniu vinníkov, ale preto, aby sme zistili, kde treba začať s riešením. Nemá zmysel maľovať izbu, ak najprv neopravíme strechu, cez ktorú zateká.

Pozrime sa konkrétne na situáciu na Slovensku:
– Posledné neúspešné referendum je len vrcholom ľadovca ale je príznačné pre zlyhávanie vedenia cirkví (najmä troch najväčších). Tie nielenže úplne nesprávne odhadli svoju silu skôr, než sa rozhodli ísť do mocensko-politickej konfrontácie; zlyhali najmä tým, že sa rozhodli pre konfrontáciu namiesto dialógu a ohlasovania.
– Ak sa nad tým zamyslíte, uvedomíte si, že vedenie najväčších slovenských cirkví Katolíckej a Evanjelickej v podstate úplne rezignovalo na evanjelizáciu. Katolícki biskupi síce po referende opatrne priznali, že nerozumejú celkom, čo sa deje („je potrebné analyzovať situáciu“) no na druhej strane zabrzdili novú evanjelizáciu na desaťročia tým, že pred dvomi rokmi odstavili jediného s pomedzi nich, ktorý mal skutočný evanjelizačný potenciál.
– Najdiskutovanejšími témami v týchto cirkvách sú peniaze (financovanie cirkví) a moc (vnútro-cirkevná disciplína a politický vplyv).
– Drvivá väčšina slovenských biskupov,kňazov a kazateľov jednoducho nemá mentálne vybavenie na to, aby mohli cirkvi priviesť do evanjelizačnej ofenzívy. Ledva sú schopní uvedomiť si, že majú dlhodobý a vážny problém s úbytkom veriacich ale ani s tým nie sú schopní nič robiť. Výsledky referenda iba potvrdili to, čo už mali dávno vedieť, že drvivá väčšina katolíkov a evanjelikov nedôveruje úsudku svojich biskupov a nevníma ich ako prirodzenú morálnu autoritu. V každej zdravej organizácii by to bol dôvod na rozsiahlu reformu a masívne vzdávanie sa funkcií, dobrovoľné, či vynútené. Tieto cirkvi evidentne zdravé nie sú.

Potrvá desiatky rokov, kým sa podarí zastaviť odliv veriacich (ak vôbec) a cirkvi budú schopné začať skutočnú evanjelizáciu (v tom čase už zrejme takmer úplne odkresťančeného Slovenska). Veľmi pochybujem, že by sa naše deti mohli toho dožiť.

Nechcem demoralizovať kresťanov, ale bijem na poplach. „Prestaňte tancovať! Titanic sa potápa!“ Nie LGBT lobby ale stav cirkví (ich vedenia i veriacich) sú skutočným nebezpečenstvom pre kresťanov i kresťanské rodiny. Pokiaľ si to neuvedomíme, a sami pred sebou nepriznáme tieto problémy, bude sa náš stav len zhoršovať.

Spôsob, ako tieto problémy riešiť, je pritom dávno známy. Okrem priznania zodpovednosti je to, po prvé, návrat ku koreňom v princípoch a, po druhé, inovácie v uplatňovaní týchto princípov (pre katolíkov aggiornamento). To znamená, že ak chceme oživiť svoj kresťanský život, musíme sa vrátiť k tomu, z čoho žila prvotná cirkev: vzájomná láska, spoločenstvo, modlitba, čítanie Božieho slova a žitie podľa neho, svedectvo a ohlasovanie. V druhom rade, ak chceme Kristovo posolstvo šíriť neveriacim, alebo tým, ktorí vieru stratili, musíme hľadať nové prostriedky ohlasovania a nové spôsoby ako na život dnešných ľudí aplikovať základné kresťanské princípy. Je potrebné veľa, veľa experimentovať a musíme robiť veľa chýb, bez nich to nejde. Tomuto sa však vedenie cirkví bráni, lebo ich ideálom je návrat do situácie spred 100 – 200 rokov, kedy cirkvi mali moc a vplyv a v ich vnútri panovala disciplína a istota. To je však absolútne nerealistické.

Viem, že tieto názory budú pre mnohých neprijateľné. Pravdepodobne sa v mnohom mýlim. Ale je potrebné začať o týchto veciach vážne uvažovať a diskutovať. Referendum ukázalo, že množstvo kresťanov je presvedčené, že celá spoločnosť je v hlbokej kríze. Tú krízu však nespôsobili moslimovia, ktorí by nám vnútili ich kultúru, ani mimozemšťania, ktorí by sem priniesli liberalizmus a materializmus. Túto krízu sme si spôsobili my, kresťania, sami a táto kríza spoločnosti je len prejavom ešte hlbšej krízy kresťanov, teda cirkví (presnejšie povedané Kristovej cirkvi). Nezakrývajme si pred ňou oči ale spoločne hľadajme, ako ju prekonať, aby Kristovo svetlo mohlo žiariť všetkým ľuďom!

---

* Nemožno však hádzať vinu len na súčasné vedenia cirkví. Veriaci, kňazi, kazatelia, biskupi, pápeži majú na nohách reťaze, ktoré im tam prikúvali ich predchodcovia už od hlbokého stredoveku. Vôbec nie je jednoduché sa ich zbaviť.

** Je potrebné priznať, že II. vatikánsky koncil bol úžasným a hrdinským pokusom o nápravu. Evidentne to však nestačilo a to, aby sa Katolícka cirkev  stala evanjelizátorkou v krajinách Západnej civilizácie.

*** Ak by v Európe bola nejaká cirkev, ktorá by dlhodobo nezlyhávala v evanjelizácii, dávno by získala významné postavenie a ďalej by rástla