Románová fikcia s názvom Vdova by zniesla aj nálepku „skutočný príbeh“
Pri čítaní románu Vdova mi napadla paralela s Dreiserovou Americkou tragédiou, čím samozrejme netvrdím, že Vdova dosahuje literárnu veľkosť tejto americkej klasiky, ale svojou psychologickou podstatou sú si podľa mňa tieto romány celkom blízke.
Fiona Barton je síce literárna debutantka, no jej prvotina s názvom Vdova ju vystrelila do popredných priečok bestsellerov New York Times. Nedá sa však povedať, že by bola autorkou bez skúseností, pretože pracovala ako novinárka a je nositeľkou ceny National Press Award. Svoje novinárske skúsenosti zúročila aj vo svojom jedinom románe, ktorý je prirovnávaný k inému nedávno preslávenému debutu, a to trileru Dievča vo vlaku.
Obidva romány znesú porovnanie do tej miery, že ich hlavným námetom je spočiatku v podstate veľmi prostý príbeh z rodinného prostredia, ktorého tienistosť však nedovoľuje, aby bol napriek svojej jednoduchosti nazývaný banálnym, keďže do rodinného zákulisia vstupuje zločin. Okrem toho je spoločným znakom oboch próz to, že autorky vsadili na kaleidoskopický efekt, keď sa na tú istú udalosť nazerá z viacerých pohľadov.
Jedným z náhľadov objavujúcim sa v románe Vdova je aj sledovanie konkrétnej kauzy zo strany médií, pričom práve v tomto zornom uhle je najviac citeľná autorkina skúsenosť, a tým aj uveriteľnosť deja. Jedna z postáv – novinárka Kate Watersová sleduje prípad strateného dievčatka Belly Elliottovej – unesenej z dvora pred domom, ktorej zmiznutie zamestnáva aj ďalšiu hlavnú postavu príbehu, detektíva Sparkesa.
Epizódnu úlohu získava aj matka uneseného dievčatka Dawn Elliottová, no najväčší priestor dostáva Jean Taylorová, manželka hlavného podozrivého Glena Taylora, ktorý je v súvislosti s únosom malej Belly vyšetrovaný, súdený a aj oslobodený. Práve Jean Taylová otvára retrospektívny príbeh, pričom rozprávanie sa paradoxne odvíja od náhlej smrti jej manžela.
Vdova Taylorová začína svoju spoveď slovami:
„Viete, môj manžel pred troma týždňami zomrel. Rovno pred supermarketom Sainsbury´s ho zrazil autobus. Bol tam len chvíľu, nahnevane mi vyčítal, aké vločky som kúpila, a v nasledujúcom okamihu ležal mŕtvy na ceste. Zranenia hlavy, povedali. V každom prípade je mŕtvy. Ja som len stála a dívala som sa, ako tam leží. Ľudia pobiehali okolo, zháňali prikrývky a na chodníku bolo trocha krvi. Nie veľa. Potešilo by ho to. Neznášal nečistotu“.
Od tohto momentu dostáva vdova možnosť prerozprávať príbeh svojho života, ktorý bol do istého času pokojný a obyčajný. Glen Taylor bol jej vysnívaným princom. Jean spomína na prvé rande, potom prechádza k rozprávkovej svadbe a šťastnému, hoci bezdetnému manželskému životu. On robil v banke, ona v kaderníckom salóne. Glen sa neskôr rozhodol pre vlastný biznis, prestalo sa mu však dariť a to bol začiatok konca ich navonok harmonického manželstva.
Po únose malej Belly sa rozpúta kolotoč obvinení, lží, poloprávd a odhalení, ktorých stredobodom je práve Glen Taylor. Dovtedy vzorný manžel dostáva nálepku „pedofilné monštrum“, pričom v už spomínanom kaleidoskopickom efekte sa na predmetnú kauzu striedajú pohľady vdovy, detektíva, reportérky a aj matky dievčatka.
Hoci najväčšiu stratu nepochybne utrpela matka malej Belly, z hľadiska psychológie deja a postáv, je aj príbeh vdovy citovo veľmi bolestivý. Jej výpoveď je intímnou spoveďou naoko šťastnej a manželom milovanej ženy, ktorá je však v skutočnosti podceňovanou a citovo zneužívanou manželkou. Okrem toho ju zožiera pocit viny, že to ona dohnala manžela k tomu, z čoho ho bol obviňovaný.
Niežeby v literárnom svete nebola podobná téma nikdy spracovaná, veď príbeh o vine a treste sa vinie celou literatúrou. Pri čítaní románu Vdova mi dokonca napadla paralela s Dreiserovou Americkou tragédiou, čím samozrejme netvrdím, že Vdova dosahuje literárnu veľkosť tejto americkej klasiky, ale svojou psychologickou podstatou sú si tieto romány podľa mňa celkom blízke.
Tento môj úsudok posilňujú aj scény zo súdnych siení a tiež mediálne pokrývanie celého prípadu. Nedá sa však povedať, že by dej ohuroval unikátnosťou. Je to miestami až nudný prozaický text, ktorého potenciál by sa podľa mňa mohol naplno rozvinúť až filmovým spracovaním.
Má v sebe totižto určitú strihovú formu a svojím spôsobom vychádza až z veľmi realistického scenára, do ktorého v súčasnosti vstupujú aj nové súkromie ohrozujúce faktory a tiež virtuálne sociálne siete, ktoré sa môžu stať loveckým teritóriom sexuálnych predátorov.
No a takéto príbehy píše žiaľ aj skutočný život.
Fiona Barton: Vdova, Vydavateľstvo: Slovart, 2016, Preklad: Otakar Kořínek
