Éra bengoro bozk na rozlúčku, alebo ako Slováci zabili múdrosť
Pred niekoľkými dňami sa na sociálnych sieťach objavila fotka, vďaka ktorej sa otvorila diskusia na tému kvalita školstva. Rozpútala sa virtuálna vojna, predmetom ktorej sa stala bakalárska práca. Študentka masmediálnej komunikácie v Trnave si ako objekt skúmania zvolila tvorbu Patrika Rytmusa Vrbovského, ktorého v nadpise označila za fenomén. Pobúrenie vyvolal podnadpis práce, ktorý zaplavil internetové stránky a dal tak ľuďom možnosť prejaviť sa:
,,Era Bengoro bozk na rozlúčku kráľ za*ebal”!
Napriek tomu, že by sa problematika bakalárskej práce dala rozoberať z niekoľkých pohľadov, chcela by som v súvislosti s tlak dvíhajúcou témou poukázať na pre mňa neodškriepiteľné pravdy.
Inakosť sa neodpúšťa
Kým žijeme, máme možnosť meniť svet. Kým dýchame dokážeme vytvárať veci, pretrvávajúce po generácie. Kým sme schopní komunikovať, jediné slovo stačí na to, aby sme sa stali nesmrteľnými a zapísali sa do povedomia. Prečo si ale namiesto zmeny volíme nezmyseľné zotrvávanié na známych chodníčkoch, prečo, keď vidíme, ako niekto iný pozerá na doposiaľ neprebádanú cestu, odsudzujeme ho a kritizujeme to, o čom v skutočnosti nič nevieme?
Podnadpis s vulgarizmom nebol súčasťou originálnej práce, ktorú je možné nájsť aj v registri bakalárskych prác. Vznikol pre súkromné účely a z vďaky k Rytmusovi, ktorý sa na práci aktívne podieľal svojimi odpoveďami. Bol to práve on, kto fotku zverejnil. I keď diskutujúci o vzniku nadpisu a samotnom obsahu práce nevedeli celkom nič, písali nenávistné komentáre na adresu autorky, univerzity a napokon i samotného Rytmusa. Väčšina z nich si ani len neuvedomila, že i napriek snahe podceňovať a zhadzovať iných, zhodili a podcenili samých seba. Oni si totiž namiesto funkčnej a silnej zbrane, ktorou disponuje každý človek, zvolilili pravý opak. Povedali nie človečine a áno syndrómu stáda, ktorý velí nasledovať súkmeňovcov. Zistenia si toho, za akých okolností bol podnadpis vytvorený so sebou totiž prináša vyčlenenie sa zo stáda a vyjadrenie názoru, ktorý nekorešponduje s väčšinou. Prezentovať na internete myšlienky, z ktorých cítiť zaujatosť je ľahké. Oveľa náročnejšie sa ukazuje pozícia, z ktorej človek nevyužíva slová na podporu jednotvárnej a inakosť nepripúšťajúcej spoločnosti, ale činmi vytvára také prostredie, v ktorom kritika ustupuje pravým hodnotám. Diskutujúci farbisto opisovali vhodnosť témy a nulový prínos pre spoločnosť, pričom oni sami buď žiadnu prácu nenapísali, alebo ak aj napísali, nenechali v nej priestor na akúkoľvek originalitu. Koľkí z vysokoškolských študentov vytvorili vrámci štúdia prácu, ktorou by sa inšpirovali aj odborníci? Koľké z tých neustále opakujúcich sa prác boli skutočne prínosné? Stádo ale jasne velí nadávať a urážať.
Mládež v stáde nemá nádej
uniknúť z pasce, uniknúť z tade
kde si komerčný priemysel zuby brúsi
a má jasný úmysel, aby mladí boli hlúpi. (Suvereno, Osprostená mládež)
Masmediálna fakulta=škola, vhodná na zrušenie
Fakulta masmediálnej komunikácie sa zaoberá médiami a obsahom, ktorý sa v nich premieňa na masový produkt. Je to škola, ktorá v študentoch kriesi nielen základné vedomosti o médiách, ale aj schopnosť kritického myslenia a individuálneho prejavu. Často si kladiem otázku, odkiaľ sa berie toľká kritika o škole, ktorú kritici poznajú zväčša len zvonku, keďže nemali možnosť nahliadnuť do každodenného života univerzity. Otázka, či bola práca pre odbor vhodná musí byť jednoznačne kladne zodpovedaná každému, kto rozumie slovnému spojeniu masové médiá. Je až zarážajúce, s akou nenávisťou píšu internetoví užívatelia o fakulte, ako dehonestujú jej študentov. Iste, žiadna škola sa nemôže pýšiť prívlastkom dokonalá. Je však potrebné zamýšľať sa nad kvalitou školstva ako takého a nie úpadok spájať s konkrétnou fakultou. Je možné získať titul. Je možné naučiť sa nepoznané. Je dokonca možné predstierať čokoľvek. Skutočná múdrosť sa však nedá predstierať, nedá sa jej naučiť, nedá sa demonštrovať titulmi. Pravá inteligencia sa spozná na základe správania. Je ukrytá v slovách. Nachádza sa v schopnosti mlčať a hovoriť vtedy, keď je ten správny čas. Inteligencia neuráža, ani sa nevysmieva. Takejto múdrosti sa človek nenaučí, k takejto musí byť vedený rodičmi. Je teda skutočný problém FMK a úroveň jej vzdelania, alebo sú to jej protivníci, ktorých rodičia akosi pozabudli naučiť úcte a rešpektu? Rovnako tu vyvstáva otázka, či sú skutočne médiá zodpovedné za programový odpad, alebo sú to naopak, sledovatelia, ktorí účasťou pri obrazovkách tento stav podporujú? Hlavným cieľom komerčných médií je zisk. Je preto pochopiteľné, že vrámci programovej štruktúry budú ponúkať to, čo si diváci sami vyžiadajú, čo túžia vidieť. Poukazuje sa na hlúposť novodobých celebrít, ale už tým, že sa na Slovensku sleduje ich činnosť, sa Slovensko stáva krajinou bulváru. Ak chceš zastaviť hlúposť, nprestaň byť hlúpy v prvom rade ty sám. Ak chceme zastaviť bulvárnu produkciu, nepodporujme ju vysmievaním sa z ostatných.
Moc a peniaze, peniaze a moc
Minúta po minúte
Každý sa ponáhľa, ale nikto nehľadí kam
Každý vie o čo ide v kuchyni, ani nikto nevie čo sa tam varí
Vravia, musíš sa ešte učiť, ale nikto ma učiť nechce
Keď ani oni tomu nerozumejú, ako to chcú vysvetliť mne? (Coolio, Gangster’s paradise)
Rytmus ako fenomén?
Patrik Rytmus Vrbovský. Cigán. Rapper. Arogantný. Nevzdelaný. Nevychovaný. Odpad hudby. Aj takto je v spoločnosti vnímaný. Vedia však antifanúšikovia, aký v skutočnosti je?
Hudba má nekonečné možnosti a toľko žánrov, že si každý môže vybrať ten, ktorý ho najviac osloví. Nie každý má rád rap. Pravdou však je, že je to práve rap, ktorý má najväčší vplyv na verejnosť. Nijaký iný žáner nedokáže osloviť poslucháčov natoľko, ako rap. Je si toho vedomý aj Rytmus, ktorý na Slovenskej scéne zožal nejeden úspech. Nikto ho nepočúva, ale každý pozná jeho texty. Nikto ho nechce vidieť, no napriek tomu majú jeho videoklipy najväčšiu návštevnosť. Nikto sa s ním nechce stotožňovať, no napriek tomu i škôlkari používajú jeho si zabil. Všetci ho kritizujú, pretože používa vulgarizmy, hoci slovná zásoba väčšiny Slovákov je rovnaká, ako návštevníkov najpodradnejších krčiem. Nikto mu vulgarizmy tolerovať nebude, hoci práve tými istými ho častujú, aby ho čo najviac urazili. Nikto nechce žiť ako on, no pri premietaní dokumentárneho filmu o jeho živote sa kiná naplnili divákmi, pretože sa chceli o jeho živote dozvedieť čo najviac. S ním nechce mať nikto nič spoločné, no po mesačnej výplate robotníci nadávajú a poukazuujú na to, koľko peňazí má on. Slováci samozrejme, závistliví nie sú. Len občas vedú filozofické debaty na tému, prečo on áno a ja nie, pričom zatínajú päste pri stretnutí s každým, kto ich v niečom predbehne. Si viac chorý, ako ja? Máš viac peňazí, ako ja? Si úspešnejší, ako ja? V takom prípade ťa budem nenávidieť, hoci ani neviem, aký si človek. Neviem, koľko námahy si musel vynaložiť na to, aby si mal všetko, čo máš. A neopovažuj sa počúvať ho a ešte sa k tomu aj verejne priznávať, pretože pri všetkej úctek tebe, takú hudbu počúva len hlupák! Ja si svoj názor vyjadriť môžem, ale ty nie. Takto totiž funguje demokracia z pohľadu Slováka. Nenávidím, lebo je to moja slobodná vôľa a prejav demokratického rozhodnutia. Tvoj nesúhlas je však prejavom fašizmu a šliapania po mojich prirodzených ľudských právach.
Typická vlastnosť Slovákov je ohovárať druhých. Majú komplexy menejcennosti z úspechu druhých. Chcete ma súdiť, zrkadlo vám asi netreba. Pritom ste sa zabudli sami pozrieť na seba. (Rytmus, Verejný nepriateľ)
