Denník N

Nevera 2

Obrázok prevzatý zo stránky http://infidelitysurvivalplan.com
Obrázok prevzatý zo stránky http://infidelitysurvivalplan.com

Blondína si sadla vedľa mňa v autobuse. Do Nitry prešla snáď všetkými možnosťami na monitore v opierke sedadla pred sebou. Prepla všetky televízne stanice, pozrela noviny, pustila si nejaký film, no po pár minútach ho zastavila, započúvala sa do viacerých jazzových skladieb, potom skúsila klasiku a rock a znova sa vrátila k filmom. Dala si kávu, kúpila vodu, dáke čipsy, prelistovala hospodárske noviny … Evidentne ju nič nezaujalo.

Keď sme vychádzali z Nitry, spýtala sa: „Vy ste z Bystrice?“

„Prisťahoval som sa tam pred vyše dvadsiatimi rokmi.“ povedal som.

„Tak to mi určite viete poradiť, ako sa dostanem na železničnú stanicu. Voľakedy stačilo prejsť pár krokov, no teraz tam vraj prerábajú autobusovú stanicu a autobusy stoja kdesi na Uhlisku.“

„To máte pravdu. Treba to dosť obchádzať. Alebo si zobrať taxík.“

„Stihnem to za 20 minút?“

„S taxíkom určite a aj pešo sa to dá prejsť.“

„Lebo o 20 minút mi ide stade vlak do Medzibrodu.“

„Pešo treba prejsť k leninovi a potom okolo sporiteľne na stanicu.“

„To až tak?“

„Môžete iste aj okolo šelky, tej pumpy, čo je pri bývalej stanici a ďalej popri hlavnej ceste, ale tam je to teraz kvôli tej prerábke zúžené. A trochu nebezpečné.“

„Aha.“

„No tento autobus zvykne prísť aj o pätnásť minút skôr, ako ma písané, tak sa nemusíte báť. Určite to stihnete.“

„Vďaka.“

„Dlho ste nebola v Bystrici?“

„Iba čosi vyše roka. Každý rok sem chodíme. Ja som vlastne stadeto. Chodila som tu na strednú zdravotnícku. Potom som robila v Rooseveltke takmer päť rokov a potom som odišla do Anglicka.“

„Za lepším zárobkom?“

„No! Ako obyčajná operka som tam zarábala dvakrát viac. A potom som si tam našla frajera, lebo tento tu na mňa nechcel čakať. A to som sa skoro zaňho vydala. Debil!“

„Ako to?“

„Štyri roky sme spolu chodili. Už sme spolu aj bývali. V podnájme. Keď ma vyhodili z Rooseveltky, kamoška mi ukázala inzerát … Že operka kdesi pri Londýne. Len tak zo srandy som tam napísala. A oni, že nech prídem a ak viem anglicky, tak že ma berú.“

„Vedela ste zrejme dobre …“

„Jana. Kľudne mi tykajte.“

„Tak potom obojstranne. Jano“

„OK. Aká zhoda!“

„Takže s angličtinou si nemala žiadne problémy?“

„Žiadne. Už ako decko som si začala prekladať pesničky a čumela som veľa na všelijaké seriály a tak akosi popri škole som sa naučila rozumieť. Väčší problém bol, že som zrazu ostala sama v cudzom svete. A ten debil mi po mesiaci napísal, že takto na diaľku to nemá zmysel a že nech sa cítim slobodná.“

„To muselo byť nepríjemné … Ale slušné … Aspoň z tvojich úst to tak znie!“

„Zvládla som. Našťastie ta stará pani, čo som sa o ňu starala, bola celkom milá. Hľadali sestričku, lebo bola chorá a potrebovala pichať injekcie, preväzovať denno-denne a tak.“

„Rodičia, čo na to hovorili, že si takto odišla?“

„Neboli nadšení, ale nakoniec to zobrali celkom dobre. Zvykli si. Vidím na nich, že im je ľúto, že tu nemajú vnúčence, ale snažia sa to skryť, aby som nemala výčitky. Občas prídeme my sem a občas oni k nám. Viac krát do roka sa vidíme minimálne na celý týždeň, niekedy aj na dva.“

„Stačí to?“

„Čo ja viem? Na viac to zatiaľ nevydá, tak musí. Možno sa v budúcnosti niečo zmení. Uvidíme.“

„Myslíš, že by sa ten tvoj angličan presťahoval sem?“

„Ó, to určite nie! Na ten bordel by si nezvykol. Už keď je tu týždeň, má dosť.“

„Bordel?“

„Bol si niekedy tam? Lebo ak nie, ťažko to pochopíš.“

„No, bol. V Londýne.“

„Vieš, tam veci fungujú. A dá sa tam poctivo zarobiť. U nás musíš len podvádzať a kradnúť, inak máš holú riť.“

„Až tak zlé to hádam nie je.“

„Čo ja viem? Už dlho tu nežijem. Možno sa to mení.“

„Máš pravdu. Ak ti je tam dobre, ostaň tam.“

„Dobre … Kde je dobre?“ Vzdychla si skôr pre seba a sklopila oči.

„Mal som pocit, že ti tam je fajn.“

Pozrela na mňa. V očiach mala taký zvláštny smútok. Poobzerala sa okolo seba. Sedeli sme v predposlednom rade sedadiel. Boli sme tam sami. Iba vpredu sedelo pár ľudí. Znova pozrela na mňa. Tentoraz skúmavo.

„Ide z teba taký pokoj.“

„ Neviem … Možno.“

„Ten môj angličan mi zahýba.“ Po líci sa jej skotúľala slza. Rýchlo si ju zotrela, akoby sa za ňu hanbila.

„Rozprávali ste sa o tom?“

„Hej. Povedala som mu, že nebude doma žiaden sex, kým to neprestane.“ Pozrela von oknom.

„Čo on na to?“

„Prečo ste vy chlapi také prasce?“

„Čo ja viem? Myslím, že nie všetci sú. A mnohí sa snažia, aby neboli.“

„Baba sa vám popretŕča v krátkej sukni a vypasovanej blúzke a vy hneď na ňu skočíte.“

„Áno. Občas to tak funguje.“ V očiach sa jej objavil náznak prekvapenia. „Kdesi som čítal a potom aj počul v jednej prednáške, že sex je mužovou dominantnou potrebou. Na rozdiel od ženy. Ženy to tak nepotrebujú. Dokonca, ak nie je aj dlhšiu dobu, fyziologicky im to nerobí žiadne problémy. Ženy potrebujú oveľa viac také to súznenie duší. No keď to chlap nemá, ide sa zblázniť. Ten psychológ hovoril, že ak by to ani chlapom nechýbalo, tak by sme vymreli.“ Zdráhala sa to prijať.

„Nič nebude, kým sa to neskončí.“ Povedala si skôr pre seba.

„Čo on na to hovorí?“

„Zapiera. A klame.“

„Aha! Takže to nepriznal.“

„Ale ja to viem. To chlap nepochopí. Jednoducho to cítim. Od začiatku to viem. A potom si ešte zmenil heslo na mobil. Že vraj tam má bankové tajomstvo! Počuješ tú somarinu?“

„Nebojíš sa, že odíde?“

„Hej. Ale radšej nech ide, než byť v jednej posteli s ňou.“

„S kým s ňou?“

„Spýtal sa, či by som nechcela do trojky. Keď som naňho zazrela, zháčil sa a otočil to na srandu.“

„Musí to ním riadne lomcovať.“

„Musí sa rozhodnúť!“

„Koľko detí máte?“

„Marko má desať a Janka šesť. Obe na ňom priam visia.“

„Aj on na nich?“

„To keby si videl! Občas ma napadne, že by som na ne mohla kľudne žiarliť!“

„Žiarliť?“

„Fakt! Keby si ho videl, keď je s nimi! Aspoň z niečoho som šťastná.“

Chvíľu bolo ticho. Autobus prudko pribrzdil. No potom pokračoval ďalej.

„To to vo vás fakt tak funguje? Tak živočíšne?“

„Tak sme stvorení. No zároveň máme rozum a slobodnú vôľu, tak to môžeme ovládať. Keď chceme. Ako všetko. Občas je to mimoriadne ťažké a nezvládneme to. Mnohí sa z toho potom vyhovárajú tak, že je to nad ich sily. Ale dá sa to.“

„Tie štetky to vedia! Ony presne vedia ako brnknúť na tú správnu strunu!“

„Môže to tak vyzerať. Lenže chlap má rozum a …“

„… v gatiach!“

„No. Ale môže ho dostať späť do hlavy, ak chce. A dobrá žena mu v tom môže pomôcť.“

„Ako?“

„Na to musí každá prísť sama. Na lásku nie sú univerzálne recepty a každý človek je iný. Ty si možno našla ten váš tým, že si ho postavila pred zásadnú voľbu. Buď ja, alebo ona! A ja ťa za to obdivujem. Musíš mať v sebe obrovskú silu toto dokázať.“ Pozrela na mňa. Chvíľu mi pozerala do očí, ako by si nebola istá, ako to myslím.

„James Dobson, americký psychológ, písal v jednej knihe, že láska musí byť neústupná. Presne tak, ako to robíš ty. Držím ti palce. Určite to dobre dopadne.“

Teraz najčítanejšie

Ján Pišta

Jednoduchá rada, alebo len trochu iný pohľad na skutočnosť, nás dokážu dostať z ťažkostí a zdanlivo neriešiteľných situácií.