Snobi, mudrlanti a protesty proti ficílskej mafii

Deštrukcia parlamentu

Vnútroparlamentné procedúry sú deformované tak, že vládna väčšina znemožňuje kontrolné aktivity opozície. Zákonodarné iniciatívy opozičných poslancov sú blokované aj vtedy, keď sa zhodujú s agendou koaličnej strany. Mikuláš Huba
publikoval dôležitý rozbor praktík predsedu vlády a ministrov, ktorí fakticky likvidujú zmysel interpelácií.
Obvykle s aroganciou vládnej moci. Huba: „premiér ma takmer nikdy nezabudol poučiť, čo by som mal a čo by som nemal robiť, na čo sa je vhodné pýtať a na čo nie“. Nič prekvapujúceho – hrubé výpady preméra voči novinárom, ktorí kladú „opozičné otázky“ sú známe.

Predstavitelia vládnúcej moci nehanebne taraju (nielen v odpovediach na interpelácie poslancov). Nenamáhajú sa argumentoavť. Vedia, ze ich voličom to nevadí, ani zem sa pod nimi neprepadne.

Vládna moc nedopustí, aby sa jej niekto pozeral na prsty. Monika Beňová-Flašíková dôverne pozná príčinu: „Vo všeobecnosti možno povedať, že sú východoeurópske štáty stále vnímané ako korupčné prostredie, kde sa neriešia veci a kde sú ministri viac obchodníci ako politici.“ Samozrejme, vieme to už dávno.

V takto fungujúcom systéme vládnutia neprekvapuje, že špičky Smeru sú zapletené v škandalóznej korupčnej afére.

V iných zemepisných súradniciach by sa už búrila celá krajina.

Slovensko a protesty

Slovensko sa iba ťažko prebúdza k protestom proti javom, s ktorými sa nemožno zmieriť. Napríklad ani dnes nevidno protesty verejnosti proti novým zmluvám s tetou Ankou, ktorá je symbolom mafiánskeho prepojenia politiky a špinavého obchodu. Ani protesty proti spôsobom veľmi slušného predsedu parlamentu Danku. Atď.

Kupodivu, na tom istom Slovensku sa ozýva množstvo teoretikov a prorokov, ktorí si berú na mušku práve tých (opozičných politikov), čo protesty organizujú.

Po poslednom letnom proteste pred komplexom Bonaparte možno bude užitočné obzrieť sa dozadu a zamysslieť sa nad tým, ako teoretici masírovali verejnú mienku a čo to hovorí o Slovensku.

Spomeňme si najprv na niektorých predstaviteľov opozičnej politiky v predchádzajúcom volebnom období. Dostatočne ich charakterizuje toto: mdlí komparzisti Bugár a Fígeľ pri Ficových propagandistických televíznych reláciách.

Protesty politikov, politizácia

Viacerí píšu a hovoria – protesty fajn, len keby ich neorganizovali politici. Fakty sú však také, že tu je iba séria protestov, organiztovaných politikmi. Nik im to nemôže zakázať, ani mudrlanti.

Každý z nás môže organizovať iné protesty. Keď mečiarovský fan klub inzultoval niekoľko ľudí, zorganizovali sme s kamarátmi na Hviezdoslavovom námestí protestné zhromaždenie. Prišlo pár desiatok ľudí, možno nejaká stovka, ale sme sa ozvali. To isté môžu urobiť tí, ktorí by protestovali, keby protesty neorganizovali politici.

No, a motať niečo o politizácii protestov je nadpriemerná hlúposť. Veď tu ide o jeden z kľúčových politických problémov Slovenska.

Teoretici desaťročia odsudzujú protesty na ulici, radia „pracovať“ v parlamente, deštruovanom chobotnicou presieťovaných politikov a obchodníkov.

Protesty protimečiarovskej opozície

Pád mečiarizmu a aktivizáciu voličov dosiahla opozícia v roku 1998 aj (možno hlavne) vďaka tomu, že dokázala osloviť „ulicu“. Spomínam si na riedko zaplnený priestor na Námestí SNP v počiatkoch tých protestov. Ten priestor sa postupne zapĺňal stále viac.

Teoretici desaťročia sa tvária, že zabudli na protimečiarovské protesty parlamentnej opozície a „ulice“. Jeden z fajnových mudrlantov napísal: „Áno, robí sa (politika) aj na ulici, robili sme ju tam v 68. a v 89., ale práve preto, aby sme ju tam už robiť nemuseli“.

Len tak mimochdom, demokratickí európski politici idú do ulíc, keď treba.

Radvanská ulica

Hneď pred prvým protestom fajnovým kritikom nevyhovovala Radvanská ulica. Vraj protesty je vhodné robiť na verejných priestoroch ako Námestie SNP alebo Námestie slobody. Nikto však jasne nepovedal, prečo Radvanská ulica nie je verejný priestor.

Downing Street v Londýne je miestom častých protestov. Viem, je tam brána, zabraňujúca voľnému priechodu uicou, ale množstvo policajtov na Radvanskej sa bráne približne vyrovná.

Dramaturgia protestov

Je veľmi ľahké, ale veľmi neproduktívne kritizovať spôsob protestov. Ten, kto niečo robí, má právo zvoliť spôsob, ako to robí, pokiaľ nie je v spore so zákonom a dobrými mravmi. V komplikovanom prostredí ťažko predvídať dlhodobé efekty akcii a ťažko možno dokázať, že zvolený spôsob akcie je nevhodný.

Ak si niekto myslí, že zvolený spôsob akcie je z nejakých dôvodov nevhodný, môže to skúsiť podľa svojho gusta. Nezdá sa, že by niekto z kritkov mal chuť predviesť svoj druh protestu.

Kapely, hotdogy, pagáče

Niektorí teoretici sa obuli do kapiel, koncertujúcich na protestoch – podpriemerné kapely, kapely, ktoré sú nechceným svedectvom o zlom hudobnom vkuse politikov. Týka sa to aj Terchovskej muziky. Preto pánov teoretikov považujem za snobov.

Mnohí sa navážajú do hotdogov a pagáčov. Sedemdesiatočná pani, ktorá napečie tisíc pagáčov pre protestujúcich, si zaslúži obdiv a úctu.

Povýšenecký text pána Havrana pod fotografiou „O dva týždne budú piecť možno pred Bonaparte prasa“ nestojí za komentár.

Proroci

Objavovalo sa množstvo proroctiev. V priebehu leta sa však ukázalo, že naši proroci zväčša zlyhali.

Jeden z kritických argumentov proti protestom je, že neprinútia Kaliňíka odstúpiť. Myslím si to isté. Pád Kaliňáka by bol pádom systému. A systém (mafiánskeho prepojenia politiky a špinavého obchdu) ešte nie je zrelý na spadnutie. Ale vytrvalo bežiace protesty sú pre nás príležitosťou prejaviť odpor voči tomu systému. Preto som tam bol každý týždeň.

Ďalej padali počtarske argumenty. Veľmi pripomínajú reči Fica, Pelegriniho a Draxlera o dvoch percentách, keď sa pokúšali marginalizovať štrajky učiteľských iniciatív. Je jasné, že v lete sa tých 5000+ nedá udržať. Ale každý, kto nezaujato pozoroval na proteste svoje okolie, veril, že protesty sa nerozplynú do stratena. Je obdivuhodné, koľko ľudí tam chodilo celé leto.

Kto chce psa biť, palicu si nájde

Spoločným menovateľom kritických hlasov proti protestom je zrejme antipatia voči stranám, ktoré protesty organizovali a voči ich lídrom.

Na protestoch som stretal ľudí, ktorí nie sú nekritickí voči SaS a Oľano, ale za podstatný považovali protest proti mafii a oceňovali organizovanie protestov.

Napokon, poraďte, koho voliť.

Viacerí teoretici sa rozpísali o ideálnych stranách. Je najvyšší čas založiť a rozbehať nejakú reálnu. Rozbehať ju jasným európskym konceptom a aj účinnými protestami.

Pre mňa z povýšeneckých kritických postojov voči protestom proti mafii a za očistenie Slovenska plynie toto: ak cheme žiť v lepšej krajine, mali by sme odlišovať podstatné od nepodstatného a mali by sme byť schopní spájať sa, keď je súhra dôležitá v prospech hodnotného cieľa.

Fedor Gál

Fedorovi chcem venovať poznámku.

V deň, keď som sa dozvedel, že Fedor bol dotlačený k emigrácii, som videl na slnkom zaliatej Obchodnej ulici vykračovať bývalého dôstojníka ŠTB z úseku boja proti vnútornému nepriateľovi. Meno si už nepamätám. Rozopnutý plášť, úsmev, pohoda.Ten obraz v tom kontexte mi dodnes symbolizuje vývoj Slovenska po revolúcii.

Feddor je pre mňa stále charizmatický líder s množstvom vzácnych iniciatív a má môj rešpekt napriek uletenému pohľadu na protesty SaSky a Oľana. Nappokon, ten pohľad zodpovedá Fedorovmu temperamentu, ktorému vďačíme za mnoho.