Denník N

Vážení politici, čo sa to deje?

Zdroj: http://www.informationplanet.sk/faq-casto-kladene-otazky
Zdroj: http://www.informationplanet.sk/faq-casto-kladene-otazky

Áno, mám len šestnásť. Napriek tomu sa zaujímam o dianie vôkol seba. Vo chvíľach, ktoré venujem slovenskej politike, som zmätená. Toto je môj názor.

Skúmam svet 16-ročnými očami. Pozorujem okolitý svet, krásy prírody, ale aj niečo menej pekné – politiku. Som mladá, utváram si názory. Keď zablúdim k politike, snažím sa byť obozretná, hodnotiť s nadhľadom a rozmýšľať o každom výroku. Rozlišovať medzi pravdou a lžou je však niekedy naozaj ťažké. Pretože v politike, konkrétne slovenskej, je lží a zavádzaní až priveľa.

Politická (ne)dôvera

Slovensko, ako každá iná krajina, má svoje problémy. Čítam o nich v rôznych novinách, počujem ich v rádiu, vidím ich v televízii – a taktiež na vlastné oči, vo svojom živote. Lebo problémy krajiny sa určitým spôsobom dotýkajú všetkých jej obyvateľov.

Jedným z problémov našej malej, ale malebnej krajiny, sú práve politici. Dôvera v politikov medzi ľuďmi prudko klesla. Bolo to vidieť dokonca aj na samotnej predvolebnej kampani Borisa Kollára. Uchádzať sa o post poslanca a o priestor na politickej scéne s tým, že politikom sa nedá veriť, mi so všetkou vážnosťou pripadá trochu pritiahnuté za vlasy. Marcové voľby sú však za nami a z pozliepanej štvorkoalície zostala už iba trojkoalícia. A ak to bolo vôbec možné, dôvera v politikov ešte klesla.

Kradnem – lebo môžem

Rozhliadam sa po politickej scéne a čo ako sa snažím, jednoducho nerozumiem. Nerozumiem tomu, koľko oligarchov, podvodníkov a zlodejov sa dostalo k moci. A čo je pre mňa ešte nepochopiteľnejšie, vieme, kto stojí za kauzou Bašternák, vieme, že sa preliali veľké peniaze a vieme tiež, aspoň čiastočne, kto v tom bol namočený – ale nech robíme, čo robíme, niektorí politici sa nám dokážu smiať do očí. Či protestujeme alebo inou formou dávame verejne najavo svoje názory a nesúhlas, oni vládnu naďalej. Dokonca bez väčšej ujmy. Pretože môžu. Mám pocit, akoby politikom už nezáležalo na voličoch, ktorí im dávajú vo voľbách svoje hlasy; veď čokoľvek, čo urobia, sa im už nejako prepečie. Rok pred voľbami sa postaví pár kilometrov nových diaľníc, odobrí sa zopár projektov a ľudia sa ľahko nechajú opiť rožkom.

Minister vnútra by mal byť síce kdesi vnútri, ale určite nie vnútri politického úradu a premiér, ktorého kauzy spomínaného ministra pomaly potápajú, sa ho napriek tomu snaží držať nad vodou. Ťažké veci ale padajú ku dnu a Kaliňákove vrecká sťahujú nižšie oboch Robertov. Samotné ministerstvo, ktoré vedie, odrazu odkrýva svoje tajné chodníčky. A k nedôvere v politikov sa pridáva aj nedôvera k polícii.

Pomáhať a chrániť?

Motto polície si určite zapamätajú aj znásilnené dievčatá z resocializačného centra v Galante. Ako je možné, že trestné stíhanie vo veci znásilnenia a ublíženia na zdraví maloletej, štrnásťročnej dievčiny, bolo zastavené? Slovenské súdnictvo je taktiež kapitolou samou o sebe. Ja sama by som sedliackym rozumom dokázala rozsúdiť, že to bol zlý, nechutný čin a akákoľvek protiargumentácia typu „nebol som informovaný o veku“ by ma nepresvedčila – je snáď znásilnenie 15-ročného dievčaťa menej závažné? Priznám sa, že naozaj otváram ústa dokorán nad ľahostajnosťou kompetentných osôb, ktoré mávajú rukou nad mladým dievčaťom s budúcnosťou, čo prežilo čosi také príšerné.

Nedôvera… k ľuďom

Tým, že ľudia prestávajú veriť politikom, polícii i súdom, zdá sa, akoby prestávali veriť aj sebe navzájom. Nad ľudskosťou prevládajú predsudky. V čase krízy sme neboli ochotní pomôcť. Kríza pretrváva a my sa bojíme… čoho? Stovky ľudí utekajúcich pred vojnou, ktorí u nás aj tak nechcú natrvalo žiť? A prečo by aj chceli? Až príliš otvorene dávame najavo svoju nenávisť. Ešte čudnejšie mi príde to, že táto nenávisť je podporovaná samotnými politikmi. Využitie strachu, zavádzanie… Nemalo by mať všetko svoju hranicu?

Túto myšlienku očividne zdieľa aj pán Zajd Husajn, Vysoký komisár OSN pre ľudské práva, ktorý vyjadril názor o podobe nacionalistických demagógov s Dáišom v spôsobe komunikácie, zjednodušovaní a využívaní poloprávd, medzi ktorých okrem Trumpa, Le Penovej či Orbána zaradil aj Roberta Fica. To, ako politici zavádzajú a neboja sa klamať (poniektorí sa tým už ani netaja), ma zaráža. Tieto fakty iba utvrdzujú dojem, akoby politici dávali najavo pohŕdanie nad svojimi voličmi.

Naozaj sú nedôležití?

A ohrdnuté sa cítia mnohé skupiny. Od 13.9. pokračuje štrajk učiteľov, tentoraz v stupňovanej podobe. Učitelia sa od začiatku roka trápia s nedostatkom učebníc i zbytočnými papierovačkami. Ich 6-percentné zvýšenie platov je skutočne smiešna suma – v štrajku však nejde iba o platy. Učitelia bojujú za zvýšenie povedomia školstva, za trochu rešpektu. Prečo im nevyhovieť? Školstvo by malo byť jedným zo základných pilierov, o ktoré sa má krajina opierať a zveľaďovať ho. Na Slovensku je momentálne niečo také očividne nemysliteľné. Ak sa mu teda chceme obrátiť chrbtom, nemôžeme sa čudovať, že najväčšie talenty, šikovní, múdri mladí ľudia, odchádzajú do zahraničia. Vlastne im ani nemáme čo vyčítať – keď vidia lepšiu perspektívu v zahraničí, našťastie im v dnešnom svete (zatiaľ) nič nebráni zbaliť sa a odísť. Mnohí odchádzajú – a mnohí sa už nevrátia. Pretože zanedbané školstvo, zdravotníctvo… je skutočne vážna vec. Lenže ak nepomáhajú ani štrajky, aký má vôbec význam hádzať hrach o stenu?

Národná hrdosť

Sú názory, že každý by mal byť hrdý na svoju krajinu; na to, kde sa narodil. Národná hrdosť je v poriadku – ak človek má byť právom na čo hrdý. Týmto nechcem tvrdiť, že na Slovensku nie je nič, čím sa môžeme pýšiť, to určite nie. Máme veľa krásneho, ľudí, ich úspechy, výsledky, či prírodu… Ale ak sa táto hrdosť pretaví v nacionalizmus, je to na zlej ceste. V histórii môžeme vidieť veľa príkladov, kam ľudí nacionalizmus doviedol. A sklamanie z politikov, ľudí, ktorým sme verili, zlyhanie „štandardných“ politických strán v kombinácii s nacionalizmom, vedie voličov k odporu, protestu a hľadaniu jednoduchých riešení. Akonáhle sa niečo také ponúkne, bezmocne sa cítiaci človek zabudne, uverí, odvolí – a ani nevieme ako, spoločnosť hnedne a radikalizuje sa.

Keď už sa však stane, že pár ľudí, z čoho niektorí otvorene popierajú holokaust, sa dostane do parlamentu, je logické (a sčasti aj morálne), nepodporovať ich. Hlasovanie a prikláňanie sa k ich názorom im dáva iba väčšiu moc a podporu.

V NR SR sa v poslednej dobe rozoberá množstvo kontroverzných tém. Pán predseda parlamentu spisuje nový poriadok a jeho snaha o posilnenie národného cítenia vo mne vyvoláva zvláštny pocit a otázku: prijme ma oficiálne stráženie štátnych symbolov k hlbšej národnej hrdosti?

A protestujeme…

Slovo protest v poslednej dobe premieľa na Slovensku veľa úst. A má aj prečo. Protestujú učitelia, protestovali sestričky a iba nedávno skončili protesty pred Bonaparte. Zvláštne je, že zatiaľ ani jeden z nich nedosiahol nejakú viditeľnú zmenu.  Aká veľká je teda moc politikov, keď si s nimi voliči nevedia dať rady? Hovorí sa predsa, že ľudia majú kontrolovať politikov, nie politici ľudí. Toto na Slovensku, bohužiaľ, nie je realitou.

Hm, a čo ja?

Prebehnú už iba jedny voľby, na ktorých neodvolím. A ak nebudú tie parlamentné predčasné, svoj lístok by som do urny mala vhodiť aj ja. Lenže… koho voliť? Momentálna politická situácia na Slovensku mi pripadá bezvýchodisková. Môže za to aj nastavenie volebného systému – v konečnom dôsledku sa volia strany, nie ľudia.

Plánujem na Slovensku vôbec zostať a pracovať? Už teraz mám v hlave vysoké školy, na ktorých by som chcela študovať, ale slovenské medzi ne nepatria. Či sa sem však vrátim, to je už iná otázka, a zatiaľ na ňu nepoznám odpoveď. Mojím názorom je, že demokracia, v ktorej si politici robia, čo chcú, a už ich ani netrápia hlasy a názory voličov, nie je demokracia, v ktorej chcem žiť.

Mám rada Slovensko. Žijú tu úžasní ľudia, mám rada krásy tunajšej prírody. Tak ma, prosím, nenúťte stadiaľto odísť.

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Valentína Sedileková

Som 17-ročná študentka gymnázia v Banskej Bystrici. Milujem šport, prírodu a písanie a rada by som sa venovala profesionálnej žurnalistike. Baví ma história, práca s ľuďmi i dobrovoľníctvo. Zaujímam sa o súčasné dianie vo svete. Chcela by som svoje myšlienky, postrehy a názory vysloviť verejne, napriek tomu, že s nimi nemusia všetci súhlasiť.