Denník N

Náš parlament potrebuje veľké zmeny, no nový rokovací poriadok ich neprinesie

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Od nášho parlamentu by sme mali chcieť viac.

V Národnej rade som sa pohyboval od roku 2007. Zažil som v nej z rôznych zamestnaneckých funkcií tri volebné obdobia . Ak aj človek nebol priamym účastníkom diania, mohol sa na politiku dívať z prvej rady.

Veci, ktoré by ste tak uvideli, sú často neuveriteľné. Poslanec, ktorý si necháva vypracovávať diplomovú prácu na analytickom útvare NR SR. Zástupcovia, ktorí na rokovaní výboru nepovedia jediné slovo, ako je rok dlhý. Minister, ktorý klame pri interpelácii poslancovi do očí a nestane sa vôbec nič. Piatkové ponáhľanie sa preč na obedňajšie tzv. “poslanecké IC-čko”.  (Samozrejme, ako to býva toto všetko vyvažuje, žiaľ len väčšia hŕstka poslancov, ktorí brali vždy svoju robotu vážne. Vďaka za nich.)

Parlament má v demokracii svoje nezastupiteľné miesto. Je to najviditeľnejšia časť nášho politického systému. Ľudia si utvárajú názor na politiku podľa toho, čo v ňom vidia.

Ten náš nefunguje. Nie kvôli jeho veľkosti či volebnému systém a už vonkoncom nie rokovaciemu poriadku. Podstatou väčšiny problémov tejto inštitúcie je nízka kvalita našich zástupcov a absolútna rezignácia na nejaké očakávania od ich výkonu.

Robí sa málo

Som veľký odporca predstavy, že poctivá poslanecká robota je o zohrievaní čalúnenia na stoličke v rokovacej sále od deviatej ráno do siedmej večer. Ak sa poslanec v živote nevenoval environmentálnej či finančnej legislatíve, nemá zmysel, aby počúval pol dňa o veciach, ktorým nerozumie. Dokocna je to dosť strata času a peňazí.  (Lebo poslanec posprávnosti nemá rozumieť všetkému, ale mal by aspoň niečomu rozumieť veľmi dobre.)

Poslanecká robota môže mať mnoho rozmerov – štúdium a tvorba legislatívy v oblasti, ktorej sa poslanec venuje, kontrola vlády, stretávanie sa s občanmi a zástupcami záujmových skupín, riešenie podnetov od ľudí. Problém je, že valná väčšina parlamentu sa nevenuje žiadnej zo spomínaných aktivít.

Starší výskum z USA skúmal časové vyťaženie členov Kongresu. Robia 70 hodín do týždňa. Pri väčšine nášho parlamentu by sme sa k podobným číslam nedostali.

Väčšina schôdzí NR SR trvá dva-tri týždne, po ktorých nasleduje zvyčajne mesačná prestávka. Zdržovanie v ponímaní väčšiny v parlamente znamenalo väčšinou to, že kvôli opozičným návhrom či dlhým diskusiám k tým vládnym sa rokovanie začalo preťahovať do nasledujúceho týždňa. Nič nevyvolávalo väčšie prevracanie očami ako ďalšia týždňovka v Bratislave.

To by bolo v poriadku, keby týždeň navyše v hlavnom meste odtrhol poslancov od práce v regiónoch. Koľko z vás však vybavovalo svoj problém s  poslancom z vášho mesta či okresu? Koľko z nich má kanceláriu slúžiaciu na kontakt s verejnosťou (reálne, nie fiktívne ako napr. poslanec Galis)? Pre koľkých je mandát v NR SR len vedľajšia funkcia popri podnikaní či komunálnej politike?

Rozumie sa málo

Počet predkladaných návrhov taktiež o mnohom nevypovedá. V dobe jednoriadkových zákonov je naozajstných poslancov typu policymaker-zákonodarca málo. Čo však človek môže očakávať od poslanca je schopnosť vylepšovať legislatívu v aspoň niekoľkých oblastiach, dodávať do nej názory občanov či odbornej verejnosti.

Ideálnym priestorom na takúto činnosť sú výbory. Tie však sú v dnešnej podobe v podstate len atrapa. Rokovania o niektorých bodoch trvajú pár minút. Vypočutia expertov, ktorí by hodnotili aktuálne návrhy, trendy v sektore, (v zahraničí bežná vec ) neexistujú. Je už len pohodlným riešením, že ani v roku 2016 sa z rokovaní výborov NR SR nerobí záznam.

Schopnosti byť efektívnejším hráčom v tvorbe legislatívy by pomohol aj silnejší parlamentný analytický útvar. Obzvlášť dnes, kedy exekutíva pod vedením IFP robí v tejto oblasti veľké pokroky. Do aktivít IFP by sa pokojne mohol zapojiť aj parlament. Nato by však predsedom Národnej rady malo záležať viac na inštitúcii ako straníckej politike. Načo dávať opozícii prístup k informáciám a zázemiu?

V neposlednom rade, poslancom prináleží 2-tisíc eur na odmeny pre asistentov. Ich kvalita je mimochodom celkom presným prejavom toho, ako a nakoľko vážne berú svoju robotu.

Kontroluje sa málo

Parlament by mal byť protiváhou exekutíve. Poslancov si volíme nato, aby venovali svoju plnú pozornosť tejto robote. Majú ústavné privilégiá a pozíciu grilovať ľudí, ktorí majú moc.  Pri opozícii je to samozrejmé, no dnes v čase koaličnej vlády by to mal človek čakať aj do tých vládnych. Ísť do parlamentu by nemala byť selanka, ale vec, na ktorú sa musí politik dôkladne pripraviť.

Toto je mimochodom presne oblasť, ktorá by si vyžadovala aj zmeny pravidiel, nie len prístupu. Možnosti poslaneckých kontrol, schopnosť blokovať výbory, prístup k dokumentom či informáciám. (Infozákon je robustnejší, než ústavná poslanecká interpelácia.) Novela rokováku to nerieši.

Výsledkom je, že dnes by sme sa kľudne mohli baviť o Slovensku ako o exekutívnej, kabinetnej demokracii, kde sa všetky podstatné rozhodnutia dejú mimo brány parlamentu.

To čo dnes vidíme je obrovská strata človeko-hodín úsilia, ktoré by mohlo smerovať k normálnejšiemu fungovaniu krajiny. Straty úsilia od ľudí, ktorý majú v našom politickom systéme, nominálne zastupiteľskej demokracii, kľúčové miesto. Môžu tlačiť témy, môžu mať pozornosť médii či verejnosti. Kým to takto bude, je jedno, či má parlament 100, 200, či 35 členov, lebo to budú stále vyhodené peniaze na inštitúciu, ktorá odmieta robiť to, načo bola vytvorená.

Vinu na tom nesú politické strany, ktoré týchto ľudí nominujú a predsedovia parlamentu, pre ktorých bol rozvoj parlamentarizmu, ako vidiíme aj na výsledkoch, vždy skôr dobre znejúcim sloganom, než reálnou robotou. A asi my všetci, že si to necháme. S tým dnešná novela Rokovacieho poriadku a reči predsedu NR SR o slušnosti urobia pramálo.

Teraz najčítanejšie