Denník N

Pomáham ľuďom na úteku. A prečo?

Kaja je Živou knižkou v Živej knižnici Amnesty International. Svoj príbeh, ktorý sa najskôr volal „Kajine gaťky“ sa vám dnes rozhodla prerozprávať sama. Jej príbeh nie je len o nej a jej pomoci ľuďom na úteku, ale o tom, že každý z nás môže meniť veci k lepšiemu. Stačí len začať. Prajeme inšpiratívne čítanie!

kaja malaSom 23 ročná študentka politológie, členka Správnej rady Amnesty International Slovensko a dlhoročná dobrovoľníčka slovenskej pobočky tejto najväčšej medzinárodnej mimovládnej ľudsko-právnej organizácie na svete. Od minulého roku navštevujem viaceré miesta v Európe, kde sa nachádzajú utečenci a utečenky z rôznych kútov sveta. Veľmi často sa ma ľudia pýtajú, prečo to robím. Viac krát som premýšľala nad odpoveďou, no nakoniec som vždy moje úsilie nájsť ju vyhodnotila ako zbytočné. Stačilo mi, že verím, že to, čo robím, je jednoducho dobré a potrebné. Otázka sa však vracia pravidelne ako bumerang, a ja začínam vnímať, že toto je jedna z vecí, ktorá ľudí v rámci mojej dobrovoľníckej činnosti najviac a úprimne zaujíma. Preto sa ešte raz pokúsim nad ňou zamyslieť, veď možno odpoveď na ňu dokáže inšpirovať ďalších.

Pojem utečenec či utečenka predstavuje pre nás nálepku s istým obsahom. Pre niekoho je to človek utekajúci pred vojnou či prenasledovaním, pre druhého špekulant alebo špekulantka túžiaca po lepšom finančnom zabezpečení. Všetci ale svorne vnímame rovnako fakt, že utečenec alebo utečenka je niekto, kto dlhé mesiace putuje za každého počasia tisíce kilometrov, poprípade postupuje životu nebezpečnú niekoľko hodinovú (často niekoľko dňovú) cestu po mori. Niekto, kto ak prežije a dôjde do Európy, istú dobu žije bez dostatočnej stravy, hygienických potrieb, v stane niekde na periférii a netušiac, čo prinesie budúcnosť, čaká na rozhodnutie o udelení azylu. Jeden by povedal (a tento názor som počula už veľa krát): „A čo čakali? Dopredu vedeli, čo útek obnáša.“ Áno, aj. Lenže…

Utečenci a utečenky sú v prvom rade ĽUDIA. Bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú, prečo sa vydávajú na cestu (počas ktorej sú pravdepodobnosť úmrtia, trvalých zdravotných ťažkostí či neistota z budúcnosti tak vysoké, že osobne neverím, že by ju postupoval niekto dobrovoľne), či a akého sú vyznania alebo k akej sociálnej skupine doma patrili. Myslím si, že pokiaľ chce západná spoločnosť dokázať úprimnosť viery v myšlienky demokracie a ochrany ľudských a prirodzených práv každého jedinca, ku ktorým sa storočia hrdo hlása, musí začať chápať, že každý utečenec a utečenka je v prvom rade človek. Rodič, dieťa, partner, kamarátka. Až potom utečenec.

To, že utečenci a utečenky nútene žijú v provizórnych, nedostatočne zabezpečených táboroch v lesoch, sú neustále hladní, nie je im poskytovaná potrebná zdravotná starostlivosť je obraz, s ktorým sme sa väčšina skôr či neskôr stotožnila a dnes ho vnímame ako niečo bežné. Lenže pokiaľ z každej takejto osoby odstránime pomyselnú nálepku a zopakujeme túto vetu od základu, teda že do Európy prišli ĽUDIA, ktorí žijú v provizórnych, nedostatočne zabezpečených táboroch a politickí lídri sa do dnešných dní neboli schopní dohodnúť, ako im pomôcť (a čo s nimi vlastne robiť), možno nám príde úzko. Tento nepríjemný pocit sa hádam ešte zväčší, keď nazveme veci pravým menom a doplníme, že do Európy prišli VOJNOVÉ OBETE, ktoré žijú v provizórnych, nedostatočne zabezpečených táboroch, a Európa mlčí.

Preto pomáham utečencom a utečenkám. Pretože sa odo mňa, mojej rodiny, ľudí ktorých milujem a ktorých si vážim líšia „len“ tým, že sa im podarilo zachrániť od istej smrti počas vojny a dúfali, že toľko ospevovaná a vyspelá civilizácia ako je tá európska im pomôže opäť sa postaviť na nohy. A kým si jednotlivé štáty neuvedomia, že nastal čas na zdieľanie zodpovednosti za ľudské životy, ostáva táto práca na nás, mimovládnych organizáciách, dobrovoľníkoch a dobrovoľníčkach.

Chceš sa zapojiť?

Vďaka mimovládnej neziskovej organizácii Animus Apertus, v ktorej práve pracujem na projekte s názvom Spoločne pre ľudí na úteku, máte jedinečnú možnosť vycestovať na niekoľkodňový dobrovoľnícky výjazd do utečeneckých táborov na srbsko-maďarských hraniciach. V prípade Vášho záujmu ma prosím neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese [email protected].

Projekt Spoločne pre ľudí na úteku podporila mimovládna nezisková organizácia Nadácia pre deti Slovenska z fondu Pomoc deťom v utečeneckej kríze.

Autorka: Kaja Bernátová

Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.


amnesty-banner

Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy ľudí ako je aj ten Kajin a to všetkým tým, ktorí by sa s ňou vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:

https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/ Blogy vyjadrujú osobný názor autorov a autoriek a nutne nereprezentujú stanovisko celej organizácie.