Denník N

Konfrontácia našich emócií a pocitov s podobou Bratislavy. Je metropola na tom tak zle?

Jeden z nedávno uverejnených článkov tvrdil, že Bratislava je mesto premárnených príležitostí. Skutočne potrebuje Bratislava hrubý make up alebo priam plastickú operáciu? Veď mnohé nedokonalosti krásy tvoria krásu samotnú. A možno je to len naša prehnaná kritickosť, keďže vlastne rovnaké problémy majú aj iné mestá a miesta, ktoré paradoxne velebíme. Tiež akosi cielene prehliadame krásy našej metropoly.

 

Opäť sa končia prázdniny, vraciame sa svorne z dovoleniek a ostávame v dennodennej stereotypnej realite. Ani si neuvedomujeme, že práve vybočenie zo stereotypu duševne spojené s odchodom na dovolenku, očakávaním oddychu, netypickými zážitkami a pobyty obvykle v turisticky „ošetrených“ zónach a rezortoch vyvolávajú po návrate vlnu kritickosti. Vyvolávajú vlnu kritickosti voči mestu, v ktorom ľudia žijú, v tomto prípade Bratislavy. Je obvyklým trendom tvrdiť, že je špinavá, zaostalá, nič sa v nej nedeje, a vôbec, všetko máme akosi nedokonalejšie a horšie. Je mojou obľúbenou témou týmto tvrdeniam vzdorovať a svoje protichodné názory tomuto trendu zdôrazňujem opakovane.

Čo ma potešilo je, že nie som v týchto mojich názoroch osamotený. Po čase som stretol kamaráta, ktorý pracuje v cestovnom ruchu. Okrem iného prichádza do kontaktu so zahraničnými návštevníkmi Bratislavy a tvrdí, že sú ňou nadšení. Svorne sme usúdili, že ako Bratislavčania si najskôr neuvedomujeme aké vzácne poklady v meste máme. Príčina je pravdepodobne v nejakom pocite nárokovateľnosti, ktorý lomcuje súčasnou spoločnosťou, tiež s pocitom, že všetko, čo máme je nedostatočné. Lebo dostatočné môže byť len to, čo nemáme, hoci sami veľakrát ani nevieme, čo nám vlastne chýba a má chýbať. To všetko sa najskôr nabaľuje na akúsi bublinu negatívnych informácií, ktoré sú dnes viac v kurze a majú väčší emočný zásah ako správa o niečom pozitívnom.

Približne koncom prázdnin som si prečítal blog o autorkinom pobyte v Rakúsku. Ani si zrejme neuvedomila, ale opisovala pobyt v turisticky vychytených zónach, kde ich správa má samozrejme iný charakter ako ostatné časti, či už Viedne alebo častí s menšou turistickou návštevnosťou. Opisovala neskutočný poriadok daného mesta, až som si kládol otázku, či som bol v tom istom meste. Nie je cieľom blogu ospravedlňovať bratislavské nedostatky tým, že sú aj inde, samozrejme mali by sme sa snažiť veci zlepšovať. Chcel by som len poukázať na to, že väčšie mestá a veľkomestá majú v podstate rovnaké problémy. Mám pocit, že trvalo kritizovaný problém bezdomovectva je v Bratislave menší ako v susednej dvojičkovej metropole. Môže to však byť môj subjektívny pocit, nakoľko ma naháňali len dvaja žobráci, zhodou okolností jeden na Kärtner strasse, druhý na Naschmarkte. Je pravda, že bratislavská hlavná stanica nie je nová ako viedenská, čo píše autorka, ale aj viedenská stanica už pocítila nával dopravy a množstva cestujúcich. Ako vzor obdobnosti by som skôr použil Westbahnhof s podchodom pred ním. Krásy Semmeringu sú nepochybné, ale dovoľujem si tvrdiť, že rovnako krásny les nájdeme aj u nás. A aj rovnako neznečistený, navyše u nás budú medvede, ktoré už v Alpách v podstate vyhubili. Myslím, že mimoriadne zážitky v našich životoch, a tými v podstate dovolenky sú, by nás nemali viesť k ohováraniu slovenských krás.

Ďalším, tentoraz článkom, čo mi vyrazil dych, bol rozhovor s jednou osobnosťou. Dovolím si tvrdiť, že sa niesol v klasickom duchu, že všetko, čo bolo, je vždy lepšie ako to, čo je, prípadne bude. Zhrnutie článku spočívalo v pôvabnej vete: Špina, závisť, otrasní čašníci, mafiánske spôsoby, premrštené ceny a príšerná architektúra – aj to je Bratislava.“ Ďakujem za slovíčko „aj“. Nesie so sebou nádej, že v Bratislave sú aj dobré veci. Je dosť dobre možné, že novinár kladúci otázky na článku popracoval s víziou, že vypichnutie negatív viac upúta ako pozitívne zdelenia, čo je všeobecný jav. Zjavne len polemika s touto vetou by bolo 6 odsekov. Skúsim len k spomenutej architektúre vyjadriť pocit, že prvky bratislavskej architektrúry nájdeme v podstate vo všetkých väčších mestách, a to aj novodobé skloželezobetóny a klasické paneláky. Hoci paneláky možno nie až v takom rozsahu. K našej vnútornej konfrontácii dochádza, keď porovnávame naše sídliská s historickými centrami iných miest. Na objektivizáciu by bolo vhodné zájsť aj v iných mestách na sídliská, to však obvyklý turistický našinec nerobí.

Iskierkou nádeje však zostáva nedávne zistenie zo zahraničia: Bratislavčania sú so svojím mestom spokojnejší viac ako Parížania. Myslím, že v súčastnosti to už nebude tým, že by boli menej nároční. Práve naopak, nároční sme zdatne. Bude to najskôr tým, že sa im v meste dobre žije. A asi najskôr tým, že ľudia sa v blogoch a nielen v blogoch podelia skôr o negatívnu informáciu. Pocit zdeliť pozitívnu správu skôr nemávame. Majme sa trochu viac radi, a aj Bratislavu, iné mestá a krajinu.

Teraz najčítanejšie

Juraj Štekláč

Som lekár a moja práca mi umožnila vidieť reakcie ľudí v hraničných životných situáciách. Či už na Slovensku alebo v zahraničí, všetky svorne ukazujú, že svet je o medziľudských vzťahoch a zážitkoch. Hmotné veci v ňom nie sú akosi trváce... Aj preto sa zaujímam o spoločnosť ako takú, sociálne vzťahy, problémy a ich možné riešenia a mám pochopenie pre všetko, čo je ľudské. Mám rád knihy, šport a hudbu, ktoré nás robia lepšími. Moje otvorené pôsobenie vo verejnom priestore mi len potvrdzuje, že je dosť veľký pre všetkých.