Denník N

Robert Nagypál: Nad Afrikou je to isté slnko, čo svieti aj na nás.

Robert Nagypál je mladý slovenský lekár, ktorého očividne oslovila humanitárna medicína. Narodil sa v roku 1990 v Třebíči, študoval na 3. lekárskej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe a so svojou manželkou momentálne žije v Revúckej Lehote. Napriek tomu sú väčšinu spoločného času na cestách a misiách. Medzi nimi má špeciálne miesto Rwanda, kde strávili päť mesiacov vďaka projektu profesora Krčméryho a Vysokej škole svätej Alžbety.

Mohol by si na úvod prezradiť, koľko máš za sebou medicínskej praxe? Lebo treba povedať, že pomerne málo a napriek tomu si bol hneď postavený do veľmi dobrodružných scenárov a pred zásadne iné podmienky, než aké možno očakávať u nás na Slovensku.

Svoje štúdium medicíny som o rok predlžoval, aby som mohol vidieť medicínu v rôznych častiach sveta. Mal som príležitosť stážovať niekoľko mesiacov v Kanade a potom v Ohiu. Tam som videl medicínu z rôznych hľadísk, pričom tým vôbec nemyslím len technickú stránku. Po absolvovaní fakulty som nastúpil na II. Internú kliniku SZU v Rooseveltovej nemocnici, kde som to po troch mesiacoch zabalil.

Prečo?

Nevidel som cieľ a dôvod robiť to, čo tam bolo odo mňa vyžadované. Cítil som, že napriek mojim očakávaniam tam nie je moje miesto.

Takže to bola Kanada, Amerika a top medicína, potom zas II. Interná klinika SZU, prečo odrazu Rwanda?

Už ako študent som pravidelne navštevoval Tropic teamy, čo sú pravidelné stretnutia lekárov okolo profesora Krčméryho. Päť hodín som cestoval z Prahy, aby som bol dve hodinky v Bratislave, a potom som cestoval späť. To ma vždy zaujímalo. Ja som im tam vravel, že by som chcel ísť do Afriky, či nepotrebujú kopať záchody, alebo čokoľvek iné. A oni mi povedali, že áno áno, keď skončíte medicínu, príďte za nami a my Vás niekde vypravíme. Toto som si vždy držal niekde v pozadí v hlave a keď som ukončil spoluprácu s Rooseveltovou nemocnicou, tak sa ma pýtali, kam idem. Povedal som im, že neviem, ale neviem ani to, či ma už na druhý deň nepošlú niekam do Kene. Keď sme s mojou manželkou Aničkou prišli do Bratislavy, hneď nás povolali do utečeneckého tábora v Dobovej v Slovinsku. Dali sme si pár vecí dokopy a ostali tam niekoľko turnusov. Bolo to pred Vianocami a bol to náš prvý kontakt s humanitárnou medicínou. Vtedy sme si povedali, že strávime niekoľko mesiacov, možno rok, v dispozícii pre misie, pre ľudí ktorí to potrebujú a nebudeme si vyberať, kam pôjdeme. Ešte počas Vianoc mi zavolali z Univerzity, že potrebujú lekára do Rwandy. V januári sme opäť strávili niekoľko turnusov v lekárskom stane v Dobovej, zaočkovali sme sa a vo februári sme odlietali do Rwandy. Anička získala víza takpovediac cestou na letisko. Čakali sme pred registráciou batožín na email od imigračného oddelenia z Rwandy, že Aničke schvaľujú žiadosť o víza. Email prišiel tri hodiny pred odletom. Mali sme tam ísť na tri mesiace, čo bola akoby skúšobná doba, ktorá sa mohla perspektívne predlžovať.

A čo vás tam teda stretlo? Lebo vám plynula skúšobná doba, ale de facto ste boli v teréne…

V momente, kedy sme odleteli z Viedne, sme v zásade boli v teréne. Doleteli sme tam, privítal nás náš výborný šéflogista, oboznámil nás so základmi toho, ako to tam funguje. Mal pri tom na starosti hlavne Burundi, kde je sústredených niekoľko ďalších projektov. Tam mal základňu, ale raz do mesiaca dochádzal do Rwandy, ktorú si tiež zobral organizačne pod svoje krídla. Z hlavného mesta Kigali sme išli štyri hodiny cesty do Bigugu, kde nás čakal náš nový domov. Domov, ktorý bol 2200 metrov nad morom, nad úchvatným jazerom Kivu, neďaleko konžských hraníc. Uprostred čajovníkových plantáží, na kopcoch, kde ľudia robia, kopú a poľnohospodárčia od svitania do západu. Cesty sú tam rozbité, je tam jedna škola, kostoly a pár domčekov. Inak sú tam rozsiate domčeky po plantážach. My sme boli mimo tých domčekov, na kopčeku, kde bolo zdravotnícke centrum.

To je zaujímavé. Prečo je zdravotné stredisko práve tam?

Asi pred piatimi rokmi stážoval v provinčnej nemocnici v Kibuye jeden český lekár. Tam sme aj zvážali pacientov, ktorí boli veľmi nároční na riešenie v našich obmedzených podmienkach hore. Dopravovali sme ich tam pickupom. No a pred tými piatimi rokmi zistili, že čo sa týka pokrytia zdravotníckej starostlivosti, Bigugu je na tom dosť zle. Skontaktovali sa s ľuďmi z Univerzity, a tí schválili a odsúhlasili stavbu maličkej budovy. Za päť rokov sa malo centrum rozbehnúť a potom sa malo odovzdať vláde, ktorá by ho ďalej rozvíjala.

Ako je tam vlastne organizovaná zdravotná starostlivosť?

Pomerne hierarchicky. Najnižšie je Health Post, teda zdravotná stanica, nad ňou je Health Center a napokon najvyššie je Hospital, pričom každá z týchto inštitúcií má svoje kompetencie veľmi striktne vymedzené. Centrum má o niečo širšie možnosti a v nemocnici sa už operuje, podávajú sa transfúzie a tak podobne.

Na našej stanici sa to začalo so štyrmi pracovníkmi, ktorí boli platení univerzitou. Teraz tam pracuje asi štrnásť zamestnancov, o väčšinu sa už však platovo stará rwandská vláda. My sme tam boli sami bieli, pričom som bol jediný lekár. Aničkinou úlohou bolo riešiť manažment strediska, odvozy, dovozy pacientov, antimalnutričný program a podobne.

A Anička je profesne čo?

Sociálna pracovníčka. Vyštudovala liečebnú pedagogiku a po predčasnom uzavretí študijného programu dokončila sociálnu prácu.

do-clanku1

Aký bol tvoj prvý rwandský prípad?

Prvý prípad som mal hodinu po príchode do Bigugu, keď sme si natierali chleby na večeru. Odrazu zaklopala lokálna sestrička Sophie, ktorú som vtedy videl prvý krát, že doctor, doctor, please come. Zobral som si do ruky fonendoskop, lebo to bolo prvé čo ma napadlo, a šiel som. Pýtal som sa, že what´s the problem a ona mi povedala, že rodíme a že máme asi prolaps pupočníka (pozn: medicínsky závažný stav, kedy je plod priamo ohrozený na živote; pupočník sa dostane medzi hlavičku plodu a panvový vchod). V hlave som si prechádzal všetky veci, ktoré sme sa o tom učili na gynekológii a pôrodníctve, a vedel som, že prolaps pupočníka je urgentná situácia, ktorá sa rieši cisárskym rezom. Bodka. To bolo všetko, čo bolo písané v základných pregraduálnych európskych učebniciach. V našich nemocniciach sa to tak aj rieši. Pôrodnica, malá miestnosť s dvoma posteľami, bola plná. Ležali tam práve dve ženy, ktoré rodili a o ktoré sa starala Sophie. Sophie mi o žene povedala toľko, že prišla na tradičných nosidlách, čo sú dve tyče, medzi ktorými je látka. Už pri prvom vyšetrení zistila, že má prolaps, tak ju uložila do zákrokovej miestnosti, lebo v pôrodnici už nebolo miesto. Predstavila mi ju a spýtala sa, či jej s ňou môžem pomôcť, lebo ona musí ísť k tým ďalším dvom.

Bola to zvláštna situácia, lebo som vôbec nevedel, kde sa nachádzam a keby som niečo potreboval, kde to mám zobrať, a navyše, ostal som tam sám so ženou, ktorej som nerozumel. Pri vyšetrení som pocítil pulzovanie pupočníka pri hlavičke. Vedľa postele ležalo niečo, čo sa mi podobalo na telefón a bol na tom gél a domyslel som si, že je to asi monitor frekvencie srdca plodu. Ovládanie malo našťastie intuitívne. V tej chvíli bola frekvencia veľmi nízka. Medzitým som niekoho poprosil: Please, call the ambulance – pretože sanitky tam fungujú. Najbližšiu však mohli poslať za tri hodiny, pričom cesta do nemocnice trvala dve hodiny, čo je spolu päť hodín a na to, pri rozbehnutom pôrode, nebol čas.

Ako si to zvládol?

Sekciu som nemohol robiť, ani som nevedel. Snažil som sa ešte udržať hlavičku dieťatka proti tlaku, ale kontrakcie boli také veľké, že som neudržal a hlavička sa začala prerezávať. Rozhodol som sa pre immediate delivery (okamžitý pôrod), aby sa dieťatko čím skôr porodilo a tým sa uvoľnil aj pupočník. To bolo jediné, čo ma z ďalších možností ako riešiť takúto situáciu napadlo.

Podarilo sa to?

Dieťatko sa narodilo, no neplakalo, nehýbalo sa, nedýchalo. Skúšal som ho resuscitovať. V tej chvíli som nejako precitol a tak trošku si uvedomil, kde sa vlastne nachádzam. Ďaleko od ľudí, čo mi želali veľa šťastia, veľa naplnenia. Ďaleko mojich z našej alma mater a ďaleko od nemocnice. Nevedel som ani, ako sa kultúrne stavajú k situáciám, v ktorej teraz tá žena bola, pričom som práve vytiahol dieťatko, ktoré nebolo pri živote a ktoré som resuscitoval. Držal som ho za nožičky a búchal po chrbátiku a bál som sa, že sa mi vyšmykne, pretože som to nikdy predtým nerobil. Pozeral som sa na ženu, ona sa pozerala na mňa a nevedel som, čo povedať. Medzitým prišla vysmiata Sophie, ktorá porodila tri dieťatká, lebo jedna žena porodila dvojičky. Videla ale, že to nie je dobré. Pomohla mi odstrihnúť pupočník a vytiahli sme placentu. Nevedel som, čo urobiť, pretože som naozaj nevedel nič o ich kultúrnych pomeroch. Nakoniec sme dieťa zabalili do oblečenia, ktoré priniesla Anička, a položili ho do krabice. Matka ho v nej mala celý čas pri sebe, pričom u nás bola dva dni, keďže sme kontrolovali, či ešte nebude mať nejaké popôrodné krvácanie.

Aj ti niečo povedala? Ako reagovala?

Keď sme boli ešte sami, matka niečo hovorila, ale ničomu som nerozumel. Sophie ma neskôr utešovala, že sa už nedalo nič iné robiť, že sme urobili všetko, čo sme mohli. Bolo to jej štvrté dieťatko. Vôbec neplakala, bola úplne ticho, ale z jej tváre bolo poznať, že bola veľmi smutná.

To sa niekedy stáva pri vypätých alebo šokových situáciách. Človek zamĺkne. Zdá sa teda, a myslím to dobre, že utešenie nepotrebovala len ona, ale aj doktor, ktorého prvý prípad dopadol tak, ako dopadol.

Hovoríš úplnú pravdu.

Nenapadlo ti potom, niečo v štýle: odchádzam, balím kufre, alebo nejaká iná reakcia tohto typu? Nespanikáril si?

Nespanikáril som, ale keď som odchádzal do našej izby, vonku už bola tma a fúkal studený vietor. Pýtal som sa sám seba, či som to predsa len neprehnal s tou svojou odvahou. Prísť po troch mesiacoch praxe do takýchto situácií..! Predsa len, boli to iba tri mesiace, nie tri roky… Mal som však taký pocit, že som na správnom mieste. Veľa sme sa za našu cestu do Afriky aj s Aničkou modlili. Modlil som sa k Bohu, aby mi dal silu prekonať tento počiatočný stav. Ak ma tým všetkým na tomto mieste, kam ma priviedol, chcel niečo naučiť, aby som sa to aj naučil. A ako som už povedal, nejde tu len o tú technickú medicínu.

Vnímal si to teda aj rozmerom viery?

Pre mňa to malo určite aj takýto zmysel. Nebolo to žiadne frajerstvo, že teraz som v Afrike, som tu biely doktor, ktorý vám tu ide niečo všetkým ukázať alebo niečo podobné. Skôr to bol pocit pokory. Neviem, či sa to k sebe hodí, alebo či je to zrozumiteľné, ale prežíval som akúsi brutálnu pokoru.

do-clanku3

Aké boli tvoje ďalšie dni?

O pár hodín, v pondelok ráno, to všetko oficiálne začalo. Sedeli sme od siedmej do piatej v konzultačnej miestnosti. To bola moja pracovná doba, ale k dispozícii sme boli nonstop, pretože sme bývali priamo v zdravotnom centre. Keď klopal nejaký pacient na dvere, vždy sme mu otvorili. Diagnostikovali a liečili sme s tým, čo sme mali. Potom to už bolo dobré. Cítil som radosť z toho, že tým ľuďom dokážem pomôcť. Možno som aj lokálnemu zdravotníckemu personálu pomáhal robiť niečo, čo by bezo mňa neurobili.

Takže si nebol len pôrodník. Čo si tam vlastne robil za odbor? Dá sa to takto určiť, pomenovať?

Nedá sa to. Mohli by sme to nazvať praktickým lekárom, ale robil som aj malé zákroky. Napríklad k nám prišla žena so sečnou ranou po mačete a tú sme museli ošetriť a zašiť. Alebo prišiel človek, ktorému v hneve a v bitke iný človek odhryzol z prsta. Človek človeku. Alebo dieťa, ktoré na seba vylialo horúcu kašu, čo si tam varia, a malo popáleniny na tvári a rukách. Trhali sme tam aj zuby. Raz do mesiaca prišiel výborný zubár z Ukrajiny, ktorý pracuje v Burundi. Volali sme to extraction day (deň trhania zubov). Neriešili sa žiadne plomby alebo úpravy, každý mal nárok na vytrhnutie jedného zubu. Ľudia na to čakali v rade od rána do večera a za deň sme vytrhli aj osemdesiat zubov.

Bolo to zadarmo?

Zadarmo. Teda, za projektové peniaze. Ľudia boli veľmi vďační. Týždeň predtým sme to vyhlasovali v kostoloch, v škole, všade možne, aby sa o tom vedelo. Pacientov bolo vždy dosť.

Viackrát si už spomenul kostoly a vieru. Ako vyzeralo náboženstvo v Rwande?

Väčšina Rwanďanov sú rímski katolíci. Druhé najčastejšie vierovyznanie boli adventisti siedmeho dňa a tretí boli baptisti. Religiozita je niečo, čo ma na Afrike fascinovalo.

V akom zmysle?

Oni sú v niečom veľmi, veľmi jednoduchí. My, európski veriaci, sme to presne nevedeli definovať, avšak o to ani nejde. Vnímali sme prelínanie animizmu, ktorý tam bol pôvodne, s vierami, ktoré im postupne prinášali európski misionári. Vierovyznania tam nie sú také rigorózne ako u nás. Nie sú v tom tak vzdelaní, nevedia tak dobre ako my tu, aký je rozdiel medzi jedným a druhým vierovyznaním, alebo to, čo majú spoločné.

Ani to neriešia?

Nie, veľmi to neriešia. Ale v nedeľu si dajú najlepšie šaty aké majú a vyrazia na púť do kostola. Vedľa nás bol katolícky kostol, kde boli v nedeľu štyri omše, aby sa tam ľudia zmestili, a to bol veľký kostol! Opodiaľ bol adventistický a hneď vedľa baptistický kostol. Katolíci majú dvojhodinové obrady a keď nám bolo dlho, vybrali sme sa k adventistom. Tí oslavovali celý deň!

Tak to je naozaj dosť dlho, na naše pomery!

Adventisti majú zhromaždenie v sobotu. Jeden lokálny brat, ktorý bol hlavný zdravotný brat chirurgického oddelenia dole v nemocnici, predtým než začal pomáhať hore, mi raz povedal, že keby sa mu aj brat v sobotu ženil, tak na tú svadbu nepríde, pretože pôjde do kostola. Také je to pre nich významné. Veľmi veľa tam tancujú.

59cc9264f24049c6ac7a9aa5230867b4

Žiadny islam? Lebo možno ľudia čakajú, že v Afrike bude mať človek ako ty problémy s islamom, že bude zažívať nejaké kultúrne konflikty, alebo že prinajmenšom nejaké zaregistruje…

Bolo zaujímavé, že sme videli veľmi veľa ľudí v burkách. U nás nie, ale v severnejšom mestečku, alebo v hlavnom meste je bežné, že sa pri úsvite budíš na to, že hlásia, že sa treba ísť modliť. Najmä v Burundi, kde sme strávili jeden mesiac, je mešít veľa. Muezínov však nahradili reproduktory. Konflikty sme nezaregistrovali žiadne, ani som žiadne nemal ja osobne. Pýtal som sa kresťanov na to, či sú nejaké spory medzi nimi a moslimami, ale nemali s nimi žiadne problémy. Len hovorili, že moslimovia sú v noci niekedy hlučnejší. To bolo všetko.

Čo najstrašnejšie si tam zažil, okrem tej prvej noci, ktorá pre teba zrejme bola ako krst ohňom?

V roku 1994 tam vypukla genocída. Najstrašnejšie bolo pre mňa uvedomiť si, že sme na mieste, kde sa prednedávnom ľudia navzájom sekali mačetami. Do pár hodín po zostrelení prezidentského lietadla boli v hlavnom meste barikády a tak začalo strašných 100 dní.

Aby sme to jednoducho vysvetlili, bola to nejaká kmeňová záležitosť?

Jednoducho sa to vysvetliť asi nedá, ale áno, kmeňová, ktorej história siaha do obdobia belgického kolonializmu po prvej svetovej vojne. Belgičania potrebovali nejakých zástupcov, a keď sa na to pozreli kvázi antropologicky, videli tam dva kmene. Hutuovia, pôvodom z oblastí centrálnej Afriky a Tutsiovia, blízki kmeňu Bantu. Tutsiovia vraj prichádzali do Rwandy zo severu, boli vyšší, chudší, ale to, čo tie kmene najviac odlišovalo, bola vraj pôvodne šírka koreňa nosa. Ak bola nad niekoľko milimetrov, dostali nálepku Hutu. Neskôr ich začali zadeľovať aj podľa iných kritérií.

Pôvodne rozhodovali morfologické parametre lebky?

Áno.

Takže frenológia?

Frenológia. To bola však iba jedna vec. Keď získala Rwanda v roku 1962 nezávislosť, k moci prišli Hutuovia a začali sa v spomienkach na predchádzajúcu dominanciu Tutsiov mstiť. Tak sa to celé začalo. Z času na čas sa udialo nejaké vzájomné vraždenie, ale nikdy to nebol masaker ako v roku 1994. Napokon to ani nebolo o morfologických parametroch, pretože vznikali manželstvá medzi príslušníkmi oboch kmeňov, takže pseudorigorózne rozdiely medzi kmeňmi sa stierali. Obyvatelia Rwandy nosili kartičky, kde mali okrem mena a priezviska uvedenú aj etnickú príslušnosť. Neskôr sa upustilo od merania šírky nosa a novým diferenciačným pravidlom bol počet kráv. Viac ako desať – Tutsi, menej ako desať – Hutu. Už z toho je dosť zrejmé, že toto rozdelenie bolo – a to chcem napriek všetkému povedať opatrne – účelové.

Už sa nezohľadňoval nos, ale bohatstvo. Tomu hovorím posun!

V tom deväťdesiatom-štvrtom zomrelo podľa odhadov za tri mesiace 800 000 – 1 200 000 ľudí! Pritom sa nestrieľali, väčšinou sa sekali mačetami! Pre detailnejšiu a veľmi dobre napísanú históriu tohto pohnutého obdobia odkazujem čitateľov na dostupné články pána Igora Barilika. Štatisticky bolo Hutuov bolo oveľa viac než Tutsiov a tých omnoho viac, než Twa people, ktorých by sme mohli označiť ako Pygmejov. Pre nich je to však hanlivé označenie. Sú to maličkí ľudia, ktorí žijú takpovediac tradičným životom na okraji spoločnosti. Štatistiky pred genocídou hovorili nasledovne: Zo 7.3 milióna Rwanďanov bolo 84% Hutuov, 15% Tutsiov a 1% Twa. V  našej oblasti ale bolo pred genocídou trochu iné rozloženie. Každý tretí obyvateľ oblasti Karongi mal na kartičke napísané Tutsi. Neďaleko leží prekrásne jazero Kivu, kde vraj neskôr nahádzali mnoho mŕtvol. To vraždenie si nevieme predstaviť, pretože tam sused zabíjal suseda, lekár zabíjal pacienta, rodina rodinu, proste, nehľadelo sa tam na nič, a to bolo pre mňa naozaj desivé. Útočisko nenachádzali veriaci ani v kostoloch. Vraždilo sa aj tam.

Kolektívna psychóza…

Desivé je uvedomiť si, že počas nášho pobytu sme tam stretli ľudí s 26-ročnými jazvami, často po mačetách. Desivejšie je, že sme sa pravdepodobne stretli aj s ľuďmi, ktorí tieto jazvy spôsobovali. Možno najstrašnejšie však nie je to, že to bolo. Lebo ak to bolo, tak to zase môže byť. Slovami jedného môjho vzácneho učiteľa, genocídy vždy začali tým, že sme sa úspešne pokúsili presvedčiť samých seba, že our fellow human beings are less than we are. Situácia v Burundi je na tom v tomto období nestabilná, niekto zaujímavo podčiarkol, že buble. Aj my sme boli svedkami toho, ako sa tam ľudia verbovali do nejakých oddielov. A behal z toho mráz po chrbte.

Vražedné impulzy driemu v každom z nás a v určitých momentoch sa takéto peklo môže rozpútať kdekoľvek na svete. Myslíš, že naozaj kdekoľvek?

Ak urobíme rozdiel medzi nami a tými druhými, tak je to prvý krok k tomu, aby sa tak stalo. To je vec, o ktorej dlho rozmýšľam. Aj to, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny, vlastne počas akýchkoľvek vojen, je vlastne akési rôzne hlboko definované rozdelenie na my a tí druhí. Týmto rozdelením si človek mentálne urobí zelenú, uvoľní si priestor k tomu, o čom tu debatujeme a padnú mu hranice, ktoré má nejako prirodzene nastavené.

Lebo už vieš, kto je tvoj nepriateľ, už na niekoho môžeš projekčne hádzať všetko to zlé, čo sa okolo teba deje…

Trošku mám pocit, a hovorím zo skúseností, ktoré som mal v Slovinsku a Grécku, aby sa takéto niečo neudialo aj s utečencami. Nechcem to dohnať do extrému, ale ja osobne mám veľký problém s rozdelením na my a tí druhí. Všetci sme my. Ale vo vzťahu k utečencom opäť vidím, ako ľudia zdôrazňujú odlišnosti, hoci mnoho z nich, i keď ich z tohto pohľadu chápem, utečenca nikdy nevideli. Sú to tiež ľudia, majú dve uši, dve oči a na nich niektorí nosia okuliare, presne tak ako my.

Medzi nami nie je toľko odlišností, ako toho, koľko toho máme všetci spoločné. To s tebou plne zdieľam. Poďme ale naspäť k Rwande. Čo bola najkrajšia vec, ktorú si zažil?

Anička písala diplomovú prácu, keď sa jej dalo a keď bola elektrika. Vzali sme sa v lete 2015 a bolo to krásne obdobie, keď sme boli naozaj často spolu a mnoho vecí sme riešili spoločne. Boli sme tam a snažili sme sa dať ľudom seba, byť trvale k dispozícii a neriešili sme pracovnú dobu. Chceli sme urobiť to, čo bolo treba. Čokoľvek. A to človeka naplnilo dobrým pocitom. A ešte k tomu to, že sme tam dvaja a všetko to zdieľame a amplifikujeme svoj dobrý pocit ešte aj pre druhých. Počas misie tam som odrodil okolo 20 bábätiek a vždycky som mal veľkú radosť, keď som odrodil ďalšie bábätko a ono začalo plakať. Prežívali sme tam často tú skoro-frázu o tom, že život vôbec nie je nejaký samozrejmý.

Čiže tvoj prvý negatívny zážitok sa postupne prerámcoval, pozitívne integroval. Čo bolo to najsmiešnejšie, čo si zažil, niečo vtipné?

Ku koncu misie som už mal poriadne dlhú bradu. Niektoré deti na mňa tak pozerali, že mali vypúlené oči, nehýbali sa a slina im stekala z úst. Jeden chlapec sa ma tak zľakol, že sa rozutekal, čo mu nohy stačili, utekal dopredu, pričom sa stále pozeral na mňa dozadu.

Pobavilo ťa, že sa ťa boja?

Hej. Najmä to, že tí starší, uvedomelejší, sa na tom poriadne chichotali.

Aj Aničky?

No, Anička vyzerá predsa len inak ako ja. (smiech)

Áno, to je pravda.

Neviem, do akej kategórie zaradíš túto skúsenosť, ale stalo sa nám, že sme mali pacientku s podozrením na náhlu brušnú príhodu. Nemala však poistenie a to je často kľúčová vec, čo sa týka ďalšieho postupu v nemocnici. Zavolal som dole do nemocnice, či by si ju neprebrali a neurobili všetko, čo je uvážia za potrebné. Uisťoval som ich, že to zaplatíme z projektových peňazí. Vyšetril ju nielen mladý lekár, ale aj riaditeľ nemocnice – chirurg, čo mal práve službu. Povedal, že ide len o gastritídu, že jej dajú nejaké lieky a ďalší deň ju pustia domov. O týždeň na to, v soboru ráno, mi zaklopala sestrička: Doctor, I have news for you. Povedala mi, že táto pacientka pred pár dňami zomrela v nemocnici. Odtiaľ volali, že si má pre ňu prísť jej rodina. Vonku stáli štyria ľudia, medzi nimi však pán, ktorý mi utkvel v pamäti. Bol to asi sedemdesiatnik, s deravou šiltovkou na hlave, niekoľkými zubami, ťažko oholený, bosý, nechcem povedať, že neupravený a zanedbaný. Bol to manžel tej pacientky. Boli veľmi chudobní. Ich prosbou bolo, či by sme nemohli zobrať auto a nepriniesli jej telo. Pešo by to bolo predsa len ďaleko. Nevládali by ju, vonku bolo teplo, žena bola už deň mŕtva a nechceli ju zobrať tradičnými nosidlami. Povedal som im, že im pomôžeme, ale až cestou som si uvedomil, čo vlastne ideme robiť.

Bol si teda aj pohrebná služba.

Tak veru. Do plechových dverí miestnosti, kde ležali dve mŕtve telá, sme sa museli riadne oprieť, pretože sa ťažko otvárali. Betónová podlaha bola nerovná. Zabalené telá ležali na zemi, v teple, žiadna chladnička, nič. Naložili sme ju do pickupu. Bol to veľmi zvláštny moment, v ktorom som si uvedomoval, ako je blízko od života k smrti. Podľa svojich skúseností som čakal, kedy na korbu naskočí nejaké dieťa a uvidí tam zabalenú mŕtvolu. Pretože väčšinou deti skákali na auto a mali z toho veľkú srandu. Keď sme telo dopravili na miesto, nastala tichá ceremónia, kde sme len potriasli všetkým rukami. Asi stopäťdesiat metrov za zákrutou nám naskočilo na korbu asi šesť detí. V momente, kde bol pred pár minútami vyhasnutý život, sa deti s radosťou viezli na korbe. Boli to dva svety, tak blízko seba. Svet plný radosti, zábavy a hry, detského džavotu, a svet smrti.

Svet, ktorý iba spomína… Opisuješ to naozaj fascinujúco… Vedel by si povedať, aký je rozdiel medzi našou a ich medicínou?

Ja mám pocit, že sú to tiež dva svety, ktoré sa neprelínajú, alebo teda majú len veľmi málo spoločného. Človek v tom prostredí musel úplne inak myslieť. Nešlo ani tak o poistenie, ale o to, že v prípade, že ho človek nemá, sa o neho v nemocnici nepostarajú a tak to musíme risknúť my tam hore. Napriek tomu som sa vždy pacientovi snažil vysvetliť, o čo ide. Myslím, že to by mala byť conditio sine qua non (pozn: nevyhnutná podmienka) lekára, aby od neho pacient vedel, čo sa s ním deje. V Grécku som si predsavzal, že i keď sa pacient nepýta, mali by sme mu vysvetľovať jeho zdravotný stav. A tam bol vyšší obrat pacientov.

Medicína bola v Rwande úplne iná. Mali sme tam možnosť vyšetriť hemoglobín, mikroskop na baktérie a parazity, test na maláriu, CRP (pozn: C-reaktívny proteín, ukazovateľ zápalového procesu) sme mali len prvý mesiac. A bol tam ultrazvuk. Bolo treba robiť lekára, pretože som bol jediný, a nebolo treba panikáriť.

Dotýkaš sa tu zaujímavých súvislostí. Všetci sme totiž mali v začiatkoch medicíny dojem, že hráme nejakú rolu, bez toho, že by sme boli presvedčení, že má nejakú reálnu náplň. Myslím najmä na skúsenosti. Mal si pocit, že si tam hral rolu profesionála podľa ich očakávaní?

V nejakom zmysle zrejme áno. Tá rola tam ale mala iné intencie. Tam to bolo tak, že som hovoril, že som biely doktor, ktorý nemá veľa skúseností, ale Jean-Paul, ako zdravotník, ktorý robí medicínu vyše dvadsať rokov, vedel už od dverí diagnostikovať maláriu a učil ma robiť obriezky.

Pýtal som sa ich, čo tu vlastne zo mňa majú, veď som im neprinášal žiadny úžitok. Ale oni mi povedali: but you are a white doctor. A my tu máme potom viacej ľudí, pretože u ľudí sa to roznesie, že je niekde biely doktor. Potom prídu aj z iných oblastí, ktorí patria do iných zdravotníckych centier, pretože chcú ísť za bielym doktorom.

V Afrike si v podstate známy už len tým, že si biely. To je celkom dobré východisko. A zároveň pozitívny rasizmus.

Jedna žena prišla do našej západnej oblasti z úplného východu krajiny, cez hlavné mesto, len aby prišla za bielym lekárom. Pritom v hlavnom meste sú nemocnice s CT a MR prístrojmi…My sme boli predsa omnoho viac obmedzení.

Nemyslíš si, že to nejako súvisí aj s tou radikálnou rozdielnosťou, s niečím ako posvätnou úctou k Inému?

To je veľmi zaujímavá myšlienka.

13dabda3884f436bb747c38fcc7f2638

Koľko si tam teda dokopy strávil?

Päť mesiacov.

Mala tvoja misia zmysel?

Určite. Už tak inherentne mám pocit, že svet sa mení len tým, že niekto niekde príde. V akomkoľvek zmysle. Má to reálny dopad na fungovanie sveta. To, že ty niekde zajtra niečo povieš alebo napíšeš, znamená, že si to niekto prečíta. Je to efekt motýlích krídel. Tak to podľa mňa funguje. A my sme sa snažili byť s miestnymi, snažili sme sa byť sociálne aktívni, varili sme im európske jedlo. Väčšinou ho síce nechceli…Oni tam jedia ryžu a avokádo, avokádo a ryžu, a ešte zemiaky. Ako lekár som tam veľa vody nenamútil, ten projekt dokáže fungovať aj bez nás. Prinášali sme tam ale ten sociálny a kultúrny aspekt. Tí ľudia sú takí dobrí a vytrénovaní, že lekár tam nie je nutný nonstop. Ale to je aj náš cieľ. To, že tam začal projekt, neznamená, že tam zostaneme navždy. Skôr sa snažíme o vytvorenie platformy, v ktorej by sme im odovzdali naše skúsenosti – medicínske, manažérske… Ak teda nie oni nám.

Z toho, čo si hovoril, to tak niekedy vyzeralo.

Ide ale o podporu, aby oni mohli fungovať.

Zrejme aj finančná pomoc je tam veľmi dôležitá.

Hej. Ak to mám teda celé zhodnotiť, náš prínos bol viac sociálny ako lekársky. Doteraz nám z Rwandy volajú známi ľudia.

Spomínali sme vieru. Malo to celé zmysel aj pre tvoj duchovný život?

Videl som tam, že človek nemusí mať svoju vieru sformulovanú do presných detailov, aby vedel čomu verí. Autentickosť prežívania viery tam bola pre mňa veľmi silná. Vieru tam naozaj žili.

Máš chuť to, o čom sme sa tu bavili, nejako uzavrieť? Dať za tým bodku?

My si myslíme, že tu žijeme život správne. Ale ľudia tam riešia úplne iné problémy. To neznamená, že tam žijú zle a my tu dobre, vôbec nie. Slnko nad Afrikou nie je až také veľké a africké, ako si ľudia myslia. Je to to isté slnko, čo svieti aj na nás. Sme síce na inom mieste, ale predsa na tomto svete. A tých rozdielov naozaj nie je veľa. Ľudia tam sa dokážu tešiť z veľmi podobných vecí, i keď možno aj vo vyšších amplitúdach. To, čo nám tu príde samozrejmé, je pre nich veľmi vzácne.

Uvedieš nejaký príklad?

Napadá mi asi osemdesiatročný človek, ktorému sme v ordinácii pomohli, lebo sa mu ťažko dýchalo, keď mu došli lieky. Potom, ako mu bolo lepšie, mi začal hovoriť báseň, ktorej som samozrejme nerozumel. Bol vďačný, lebo našiel človeka, ktorý mu pomohol. Bola to predsa moja úloha. Ja som to pokladal za samozrejmosť. Ale tí ľudia tam, hoci čakajú pomoc, keď k nej naozaj dôjde, sú ohromne vďační.

Rozhovor bol autorizovaný. Foto: Archív RN. Poznámky v texte: MP. 

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.