Kto dĺži Talianom ich prítomnosť a prečo ľudia cestujú do Toskánska

Po nádvorí z hlinených dlaždíc nadskakuje vysušený lístok zo stromu. Dotyk každej dlaždice znie inak a táto pokojná zvonkohra nápadne pripomína scénu z filmu Americká krása. Plastové vrecko plachtiace vo vetre a myšlienka, že krása je nedefinovateľná a že všetko v živote, aj my, je unášané determinovanými silami.

Abbazia je kláštor a jeho okolie v Toskánsku, neďaleko mesta Asciano. Benediktíni tu zasvätili svoje dni knihám a práci, obrábajú priľahlé polia, predávajú svoje produkty, oleje a víno a stávajú sa duchovnými. Je teplo, počuť cikády a deti, ktoré nerešpektujú ticho a všetko je epické, až musíte rozmýšľať o živote. To vás v kláštore dobehne. Mnohí tu prídu a s očami  zapichnutými v šírych poliach rozmýšľajú, čoho by sa v živote vedeli zriecť; a či všetkého, ako títo muži za hradbami.

Na drahých obrazoch, ale aj päťdesiatcentových pohľadniciach v Siene je symbol Toskánska zobrazený zelenými poľami, kamenným domom s okenicami a zvyčajne troma stromami vysokého a úzkeho cyprusu v jeho okolí. Goethe povedal, že vidieť Neapol a umrieť a Taliani, že raz za život povinne do Toskánska. Prechádzala som Abbaziu so sprievodcom a na toto som sa ho pýtala. Ako je možné, že všetky tie kameninové domy s okenicami,  agroturistické rodinné podniky s vlastnými kuchyňami, sú také navštevované? Čo ľudia hľadajú vo svete nekonečných zemitých dún, úzkych prašných ciest v kopcoch?

-,,Chodia tu jesť. A piť.“ Bola jeho odpoveď.

No ale potom; Toskánsko je kolískou renesancie.

Oficiálna taliančina vznikla z dialektu, ktorý sa používal vo Florencii a Dante v ňom napísal Božskú komédiu a od 14. storočia tu nepretržite prúdia historici, architekti a umelci aby videli, počuli, zažili a ochutnali. (A nafotili a okopírovali a plagiovali.) Aby umenie, ktoré je monumentálne a večné a presahuje rozum aj všetkých päť zmyslov, sa stalo súčasťou ich smrteľnosti. A oni prichádzajú vždy noví a chcú vždy to isté. Chcú stĺpy. Veľa stĺpov. Chrámy. Kupoly. Výhľady. Maľby. Rámy. Ruiny. Nadchnúť sa tým, čo bolo a zas si ísť po svojom. A niekde v týchto posledných riadkoch sa Taliani uväznili. A s tým tak trochu ostali uväznené aj naše očakávania a nejdú ďalej, ako za Chrám Sv. Petra vo Vatikáne. Poznáme stavby, sochy a maľby, ktoré vznikli v Taliansku po renesancii?

Fabrizio De Andrè je talianska pesničkárska legenda. Keď zomrel, muži a ženy Itálie, narodení po 1940 plakali. Jeho piesne sú zhudobnené básne. Cristiano De Andrè, syn, chcel ísť v otcových šľapajách, ale vlastne nejsť. Začal tvoriť svoju hudbu, ale dobrý  ľud ho toľko prirovnávali k otcovi, že dnes prehráva otcove skladby a vo wikipédii o ňom píšu len v dvoch jazykoch.

Itália je Cristiano De André.

Niekedy po minulosti hodiť kameňom nestačí, aby nás už nedobiehala. Inokedy to začne byť pohodlné. Či bez rezignácie alebo s ňou.

-„Možno Taliani potrebujú novú renesanciu.“ Alebo renesanciu v myslení o tej zo štrnásteho storočia.

O čom všetkom sa chce človeku myslieť, keď je jednou nohou v kláštore…

Prešla som Abbaziu so sprievodcom. Zvyšok cesty medzi cyprusmi

sme mlčali.