Denník N

Chýba slovenským mužom patriotizmus, alebo sú len zbabelci ?

Úvaha, nad tým čo sa skrýva za zámerom odmietania mimoriadnej vojenskej služby. Tisíce chlapov totiž poslali žiadosti, v ktorých odmietajú nastúpiť v prípade vojnového konfliktu do vojenskej služby. V podstate v tomto ponímaní by sme mali viac mužov v tyle ako na bojisku.

Robert Fico pravdepodobne ani netušil ako svojim vyhlásením o 70 % pravdepodobnosti veľkého vojenského konfliktu rozvíri hladinu. Tieto slová tak trochu zanikli v januárovom referendovom ošiali. Čo je však podstatné, spôsobili, že tisícky slovenských mužov sa obrátili na príslušné úrady s úmyslom odmietnutia nastúpiť do mimoriadnej služby. Je to jednoduché. Nechcú držať zbraň a zabíjať ľudí. Celkovo asi 12 tisíc mužov podalo vyhlásenie a toto číslo ešte nemusí byť konečné.

Slovenské internetové portály a sociálne siete šírili príslušné články, zdielali jeden odkaz za druhým ako sa vyhnúť odvodovej povinnosti, poprípade aké tlačivo a kam poslať. S množstvom zaujímavých komentárov.

Ich pohnútky boli rôzne. Od kresťanského presvedčenia, cez zdravotné problémy až po vyslovene neochotu položiť život za túto predajnú krajinu, plnú finančných skupín a oligarchov. Zarazil ma jeden komentujúci, ktorý vyhlásil, že ak ho pošlú bojovať proti našim východným bratom, okamžite dezertuje a otočí svoju zbraň voči zapredancom         ( bývalým spolubojovníkom ).

Pre mňa trochu silná káva, priznávam sa a trochu ma to aj zamrzelo. Nie, nie. Určite nie som typ, ktorý sa nevie dočkať, keď mu dajú zbraň a poďho. Mám svoje roky a ešte mi pár chýba aby som sa vyhol odvodu. Dokonca viem, aké je to mať opretý o čelo odistený samopal s ostrým nábojom v komore. Takú „srandu“ som zažil na ZVS pred dvadsiatimi tromi rokmi. Dodnes na to spomínam ako na jeden z najhorších zážitkov v živote.

Na rozdiel od dnešnej mládeže vychovanej na facebooku som držal v ruke zbraň, strielal som a hádzal ostré granáty. Z rozprávania môjho dedka, veterána z 2 svetovej, viem, čo vojna obnáša a som absolútne proti nej.

A teraz niečo na zamyslenie .

Čisto teoreticky a úplne fiktívne, keby Slovensko napadol iný štát , tiež by ste stiahli chvosty a čakali, že to za vás niekto vyrieši ? Nechali by ste aby vám agresor, vypálil dom, znásilnil ženu a zmlátil deti ( a to veci len zľahčujem ) bez toho aby ste zasiahli ?

Zaujímalo by ma, keby sa schyľovalo k vojne s našim susedom ( zámerne nespresňujem , viď bývalú Juhosláviu ) , ktorý má evidentný záujem o zabratie územia republiky so všetkým čo k tomu patrí, či by títo chlapi taktiež odmietli nastúpiť na obranu štátu a brániť suverenitu a svoje rodiny aj za cenu vlastného života.

Pre mňa je to čosi nepochopitelné, asi som zo starej školy. Hrdinov tu máme na rozdávanie, vychovaných PC strielačkami a ešte viac tých, čo vedia všetko, lebo sa to dočítali na facebooku..

Beriem totiž ako samozrejmosť, že keby ma štát povolal, tak okamžite idem. Netvrdím, žeby som skákal od radosti. Určite by som mal strachu za ušami dosť. Bojí sa každý aj ten čo tvrdí, že nie.

Ale to je nepodstatné.

Ďalšia vec je prísaha. My skôr narodení sme mali tú „česť “ skladať prísahu a v podstate sme vojaci v zálohe. Mladí ľudia toto nezažili. A keby aj. Ich pseudo-názory veľmi málo korešpondujú s nejakým patriotizmom. Život berú jednoducho ako hračku, ktorú môžu hocikedy odhodiť a nahradiť novou, neopozeranou a snažia sa ho využiť čo najviac pre svoje pohodlie. Je to jednostranná záležitosť. Len brať…

Akosi si niektorí neuvedomujú, že táto spoločnosť a jej vybudovanie čosi stálo. A neboli to len peniaze. Mám na mysli niečo hodnotnejšie. Napríklad životy  ľudí, ktorí dokázali zomrieť za tento lepší svet.

Teraz najčítanejšie