Denník N

Školská komédia

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

Alebo zopár úsmevných spomienok spod školského prachu…

„Viete čo je na Dostojevského Idiotovi najsmutnejšie?“ opýtal som sa, tajne dúfajúc v nejaký náznak reakcie. Ale ako vždy, ruky zostali dole. Mám pocit, že na študentov akosi silnejšie pôsobí gravitačné pole a som si istý, že akýkoľvek malý náznak pohybu ruky smerom nahor by spôsobil… nuž, zrejme implóziu našej galaxie.

„Fakt, že okamžite viete, ako to dopadne.“ V triede som zachytil zopár potenciálne zaujatých pohľadov, čo ma trošku uspokojilo. Kiežby som ich dokázal presvedčiť, aby si niečo prečítali, ale zostávam skeptický. Viete, presvedčiť mladého človeka, že čítanie knihy môže byť o niečo zaujímavejšie, ako komunikácia cez sociálne siete za použitia obrázkov so sotva piatimi slovami (a s tromi pravopisnými chybami) je ako snažiť sa vysvetliť starovekým Egypťanom, že nie všetky portréty sa v budúcnosti budú maľovať z profilu.

Nesťažujem sa, nechápte ma zle. Už odmalička som chcel byť učiteľom. Samozrejme, jedným z tých dobrých. Jedným z tých, o ktorom po štyroch rokoch hromženia študenti povedia: „Ten celkom ušiel.“ Bol som si vedomý, že sa nevyhnutne stanem terčom vraždiacich snov a fantázii istých jedincov, ale viete ako, práve to je krásou učiteľského povolania. Stanete sa sprostredkovateľom najväčších myslí, aké kedy Zem vyprodukovala, a zároveň si odskúšate útek pred vraždiacimi maniakmi. Tomu hovorím práca snov.

„Na domácu úlohu sa vžijete do spisovateľovej kože. Načrtnem vám situáciu a posnažíte sa odhadnúť správanie jednej z postáv.“

Slovné spojenie domáca úloha vyvoláva u študentov bolesť, ktorá by sa dala porovnať s agóniou pri kolonoskopii. Nebol som iný.

Zaznelo nespokojné šumenie a stláčanie gombíkov pier. Rezignovane a tragicky si zapísali situáciu, ktorú som im naznačil a s napätím očakávali zvonenie, dúfajúc, že im dovtedy nestihnem ešte viac znepríjemniť život. Ani som sa neunúval položiť magickú otázku „Nejaké otázky?“, ktorú raz budem používať na svoje deti, keď budem chcieť, aby zavládlo hrobové ticho.

Vždy ma zaujímalo, či by som sa správal a konal inak, ak by som nejakou zázračnou rukou osudu mal schopnosť vidieť budúcnosť svojich žiakov. Dokážem ju zmeniť k lepšiemu? Ako veľmi ich ovplyvním? Nerobím niečo zle? Robím všetko, čo je v mojich silách?

Zazvonilo, stoličky zavŕzgali ako pri tatárskych nájazdoch Kublaj-chána a celá trieda sa evakuovala. Mám tých pankhartov rád.

Teraz najčítanejšie