Denník N

Smola pri žrebe? Nie, súdržnosť je hlavným problémom slovenského tenisu

Ani desať rokov po vypadnutí zo svetovej skupiny Davisovho pohára nie je partia okolo kapitána Miloslava Mečířa schopná vydobyť si naspäť stratené pozície a tretia neúspešná baráž za sebou to len potvrdzuje. Viac než víkendový debakel v austrálskom Sydney však mrzia okolnosti, za akých k nemu došlo.

Kontakt s najlepšími stratili Slováci už dávno, po odchode Karola Kučeru a Dominika Hrbatého, dvoch výnimočných osobností nielen na tuzemskej scéne. Tenisové veľmoci sa už pred nami netrasú. Jednak sa s krajinami, ktoré si podobné označenie zaslúžia, obvykle nestretávame, keďže fakticky hráme až v „druhej lige“, jednak v tých niekoľkých meraniach síl obvykle dostávame veľmi zlé, no spravodlivé vysvedčenie.

Na postup medzi šestnásť najlepších družstiev sveta treba spravidla zdolať dve alebo tri prekážky. Jednu alebo dve, obvykle tie ľahšie, v regionálnej zóne a potom ešte poslednú v baráži. Tu už významným spôsobom do hry vstupuje i šťastie. Medzi šestnástimi ašpirantmi na elitnú úroveň totiž často badať priepastné rozdiely. Cez víkend napríklad o svetovú skupinu bojovali Španieli i Austrálčania, ale aj Indovia či Uzbeci.

Pri pomyselnom oddeľovaní zrna od pliev, teda určení ôsmich najsilnejších barážových účastníkov, sa mečířovci pravidelne objavujú na pomedzí oboch skupín v závislosti od zostávajúcich družstiev. Raz medzi vyvolených tesne prekĺznu, inokedy nie. Rozdiel v súperovi je ihneď zrejmý. Kým vlani sme bojovali o postup s takpovediac seberovným Poľskom, pred dvomi rokmi sa nám postavil do cesty výber USA a teraz zase Austrália, krajiny s oveľa bohatšou a kvalitnejšou členskou základňou.

Ide to aj bez hviezd

Mohlo by sa teda zdať, že topánka našu reprezentáciu tlačí najmä pri žrebe, opak je však pravdou. Stačí sa pozrieť, ako si počínajú tímy s aspoň približne porovnateľným kádrom.

Kazachstan má v prvej stovke svetového rebríčka stabilne jediného hráča, niekoľko ďalších sa pohybuje či skôr pohybovalo v jej okolí, častejšie pod ňou než naopak. Napriek tomu sa vo svetovej skupine držal úctyhodných šesť rokov a rozhodne nepatril medzi fackovacích panákov súťaže. Belgičania sa s jedným členom Top 20 a tromi hráčmi výkonnostne zhruba na úrovni nášho Lukáša Lacka vlani predrali až do finále, kde so cťou podľahli Veľkej Británii, zástupcovi svetovej extratriedy. Prečo sa Slováci dlhodobo nedokážu k podobným métam ani priblížiť?

Nedisponujeme síce toľkými hviezdami ako Američania či Francúzi, stále však máme Martina Kližana v prvej svetovej päťdesiatke a už zmieneného Lacka niekde na pomedzí druhej a tretej. Obaja sa celkom slušne dopĺňajú – jeden výborný antukár schopný zdolať aj hráčov zo širšej špičky, druhý napriek krízam stále pomerne solídny na rýchlych povrchoch. Navyše sa zdá, že sme konečne vyriešili i deblový rébus, keďže Igor Zelenay s Andrejom Martinom už predviedli niekoľko kvalitných výkonov.

Príčiny každoročného zlyhania treba hľadať vo vlastných radoch. V prvom rade sa uvedenú ideálnu kostru tímu z rôznych dôvodov podarí dať dohromady len málokedy. Proti USA všetkým chýbala forma a zväčša i bojovnosť, absencia skúseného Lacka v dueli s Poliakmi sa zase ukázala ako kľúčová v rozhodujúcej poslednej dvojhre, keď Gombos až prekvapivo hladko podľahol prijateľnému súperovi. V Syndey zase kvôli zraneniam chýbali obe hlavné opory a zdá sa, že na lepšie časy sa nám ešte neblýska.

Ešte v júli prilial olej do ohňa Kližan dlhou polemikou o reprezentácii a prioritách v tenise, do ktorej sa dokonca zapojili aj Kučera s Hrbatým. Možno naša jednotka hovorila od srdca, možno sa s jej vyjadrením dalo aspoň trochu i stotožniť, faktom však zostáva, že medzi Bratislavčanom a zvyškom tímu sa okamžite otvorila priepasť príliš hlboká na to, aby sa ju za necelé dva mesiace podarilo preklenúť.

Ak má tím ťahať za jeden povraz – a Slováci pri obmedzenej kvalite kádra nemajú na výber – musí byť kapitán schopný sa v prípade akýchkoľvek nejasností spojiť priamo s hráčom a nie len s jeho agentom ako v Kližanovom prípade. Líder reprezentácie nemôže jej význam spochybňovať, ba až degradovať. Rovnako nešťastne však vyznelo i staršie Lackovo vyjadrenie spred troch rokov, keď spochybnil dôvody Kližanovej neúčasti proti Ukrajine. Osobné prekáračky patria do šatne, nie do médií.

Tretia neúspešná baráž za sebou poukázala nielen na notoricky známu pravdu, že na najťažších súperov ani zďaleka nemáme, ale aj na naše staré boľavé miesto. Pokiaľ sa hráči konečne nezačnú správať ako sa na profesionálov patrí, na úspechy v tímovej súťaži si ešte počkáme.

Teraz najčítanejšie