Pátranie po černobyľskej pravde
Ukrajinský umelec Fedor Alexandrovič hľadá v oceňovanom dokumente Ruský ďateľ pravdu o Černobyli na pozadí širších vzťahov Ukrajiny a Ruska.
Černobyľ. Oblasť Ukrajiny s jadrovou stigmou v genetickom kóde. No akoby to nestačilo, v listnatých lesoch severnej Ukrajiny sa skrýva ďalšie tajomstvo. Len neďaleko od betónového sarkofágu reaktora stojí ako memento minulosti masívna konštrukcia medzikontinentálneho radaru. Popri hľadaní odpovede na otázku, či havária reaktora a činnosť radaru spolu nesúvisia, prichádza dokument s defilé vzťahov Ukrajiny a jej veľkého brata, Ruska.
Film Ruský ďateľ sleduje malý, no významný kúsok zo života ukrajinského umelca Fedora Alexandroviča. Mapuje jeho štúdium udalostí, ktoré súvisia s tým, čo sa odohralo v roku 1986 v černobyľskej atómovej elektrárni. Fedor Alexandrovič totiž prichádza s novou teóriou. Verí, že tragická havária nebola tragickou haváriou, no vopred premyslenou akciou vysokopostavených, pričom stopy k nim vedú až do centra vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Verí, že bola len akýmsi krycím manévrom, odvedením pozornosti, záplatou do zatekajúcich topánok komunistického režimu. Verí natoľko, že neváha riskovať a v ceste mu nestojí ani rádioaktívna zóna.
https://vimeo.com/ondemand/therussianwoodpecker/141235923
Debut režiséra Chada Graciu získal začiatkom roku 2015 Veľkú cenu poroty za najlepší svetový dokumentárny film na prestížnom festivale Sundance. Žeby na tej teórii (predsa len) niečo bolo?
Kto je Fedor Alexandrovič?
Detektív predsa, umelec a tragická postava z Ukrajiny, idealista. Ľudia hovoria, že génius (blázon?). On je iný, majú ho radi, boja sa o neho. Keď sa to tam stalo, mal 4 roky. Výbuch ho odlúčil od rodičov, smeroval do sirotinca. Sám o tých chvíľach hovorí, ako o určujúcich momentoch. Predurčujúcich?
Zorientovať sa v probléme nie je zložité, film poskytuje potrebné informácie, pracuje s archívom, graficky je vyriešený zdatne, teda prehľadne. Precízne narába so strihom, dokáže citlivo a bez potreby dramatizácie zvýrazniť protichodnosť výpovedí priamo zainteresovaných inžinierov, vyšetrovateľov, iných odborníkov, iných zodpovedných. Výsluch uskutočňuje, ako inak, sám Fedor Alexandrovič.
Ťarcha minulosti
Zobraziť ju, nielen o nej povedať, to sa filmu darí na mikroskopickom priestore. Ak hovoríme o zobrazení ťarchy, vo filme ju reprezentuje hlavne tá z ocele – over-the-horizon anténa Duga a jej rádiový signál pripomínajúci bubnovanie ďatľa. Hmatateľný dôvod pochybností o tom, čo sa vlastne v Černobyli stalo. Alexandrovič si myslí, že to od nej sa mala v čase havárie odkláňať pozornosť. Ona totiž nefungovala, ako mala.
Duga stojí neďaleko atómovej elektrárne a jej funkcia bola – a ako sa ukazuje, tak stále i je (akým-takým) – tajomstvom. Slúžila na sledovanie, obranu, kontrolu… Nemožno určiť na čo viac a na čo menej, o tom rozhoduje rétorika. Teraz je to ale zdá sa jasné, veď čo iné by mohla byť okrem chátrajúceho symbolu traumy?
Film dokáže celkom jasne sprítomniť celú škálu F. Alexandrovičových emócií. Aj preto je cenný. Máme možnosť vidieť trochu z histórie jedného človeka. Jeho hnev, bolesť i strach chápeme. Nech už je to s tým tam akokoľvek.
Film však kulminuje v čomsi, čo sa nestane. V nerealizovanej ceste Fedora Alexandroviča do Moskvy. Práve tam, kam viedli všetky jeho indície, malo jeho vyšetrovanie vyvrcholiť. Namiesto toho prechádza nútene do defenzívneho módu a v nejasne definovanom strachu na čas uteká z Ukrajiny.
Má rodinu a realita hovorí, že treba byť opatrný. Paradoxne (a možno vôbec) práve táto situácia najviac sprítomňuje to, že sa niečo deje. Je tu akési nebezpečenstvo, ktoré priamo nebadáme, no číha a pomáha urobiť film vážnejším a naliehavejším. Nechcene, no autenticky. Ruský ďateľ spoľahlivo znervózňuje. Priame dôkazy o sprisahaní chýbajú, no tie temné myšlienky, ktoré Fedor Alexandrovič prezentuje, nebudú mať už len pre svoju temnú povahu, problém v hľadaní si miesta v súčasnom svete.
Filmu však našťastie ide o viac než len o prezentáciu konšpiračnej teórie o krytí aktivít ruského datľa a odpútavaní pozornosti od upadajúceho režimu výbuchom reaktora. Je to snaha o všeobecné zostrenie zmyslov u iných a ďalších, výzva ku konštruktívnejšiemu uvažovaniu. Nebudem priveľmi zveličovať, ak poviem, že film tlmočí i výzvu na boj so strachom. „Strach je vírus,“ odznieva v Kyjeve od Fedora Alexandroviča. Alexandrovič je malý človek. Uteká, no vracia sa. Tak to je. Hľadajúc hlavu hada to znamená pripustiť si, že had existuje. A cesta za pravdou, tá pokračuje.
Oceňovanú snímku uvidíte už čoskoro na filmovom festivale Jeden svet.
Autor: Jakub Lenčéš
