Ako trpí dieťa

Je tomu iba pár týždňov, čo v Českej republike vyhral prestížnu cenu Muriel slovensky autor Branko Jelínek so svojim dekádu pripravovaným pokračovaním kultového komixu Oskar Ed. Narozdiel od trilógie, ktorá vychádzala medzi rokmi 2002 až 2006, sa tentokrát jedna o samostatný a obsiahly graficky román, ktorý po stránke obsahu, ako aj grafického spracovania prekonáva predchádzajúce diely, ale aj súdobé diela slovenských a českých komixových autorov.

Oskar Ed: Môj najväčší sen prichádza na veľkom formáte A4, kde príbeh získava dramatickú hĺbku a čiernobiela kresba ťahá diváka priamo do sureálneho sveta, kde Oskar prežíva svoje vnútorne trápenie, ktoré sú pre dospelého diváka ojedinelým nahliadnutím do sveta, kde je beznádej a trpkosť bytia dennodennou realitou.

Príbeh sa odohráva v dvoch rovinách, v prvej po cely čas sledujeme Oskara na rodinnom výlete s rodičmi, ktorí si dlhú cestu za nejasným cieľom vypĺňajú nekončiacim a vyčerpávajúcim manželským súperením a vzájomným obviňovaním, pričom Oskar je rukojemník situácie. Rodičovská láska a opatera tu nefunguje ako spontánna a autentická emócia, ktorá vyžaruje z rodičov ale ako chyba v programe, zvláštna vysadá, ktorej sa Oskarovi dostane, iba ak svojou pasívnou rolou pomôže získať dominantnosť manipulatívneho otca alebo sympatie zatrpknutej a chladnej matky.

Druhou líniou je náhľad do vnútorného sveta Oskara, ktorý v najkritickejších situáciach nezvláda konfrontáciu s realitou a presúva svoj boj so svetom do svojho vnútra, kde v temných obrazoch svojej fantázie zvádza súboje so svojimi zhmotnenými nočnými morami a strachmi.

Oskar tu vystupuje ako mimoriadne inteligentné a citlivé dieťa. No situácie, v ktorých sa ocitá bez vlastného zavinenia ho menia a zanechávajú v ňom traumatické skúsenosti. To vysvetľuje prečo má Oskar namiesto detskej tváre iba akúsi mdlú masku človeka. Osobne toto vyobrazenie považujem za opis duševného rozpoloženia človeka/dieťaťa, ktoré už na začiatku svojho života prijalo so stoickým pokojom ortieľ vlastného osudu. Pre Oskara sa táto skutočnosť stáva najväčšou prekážkou žiť slobodne a dozrievať na zdravého psychicky vyzretého človeka. Namiesto toho sa uzatvára hlbšie do seba, len aby nachádzal ďalšie a ďalšie skúsenosti s vonkajším svetom, ktoré mu prinášajú bolesť, hanbu a čoraz väčšie odcudzenie od všetkého, čo sa práve neodohráva v jeho osamotenej mysli.

Branko Jelínek svojim dielom podáva frustrujúcu sondu do reality detstva, od ktorého už mame mnohí odstup a vracia čitateľovi schopnosť empaticky pochopiť utrpenie a bezmocnosť, ktorému môže byť človek vystavený počas detstva. Slovo dieťaťa často nemá potrebnú váhu, tak ako sa Oskar snaží presvedčiť rodičov o zbytočnosti ich hádok. Ale jeho snaha je márna, ako aj v prípadoch, kedy stretáva ďalšie dospelé postavy, ktoré ho ďalej frustrujú svojimi neprimeranými až hrubými reakciami na jeho nevinné skutky a činy, ktoré končia pochopené nesprávne a aj ta najnevinnejšia situácia, sa pre Oskara končí traumatickou katarziou.