Denník N

Tento článok nie je o konšpiráciách

Jednoduchá dilema: východ alebo západ?

Ak by to nebolo smutné, bolo by to skvelé, takto sa to len nedá vyvrátiť: vďaka správam a najmä článku Radovana Bránika už vieme, že nám tu behajú chalani, ktorí spĺňajú prinajmenšom niektoré z týchto podmienok:

10 bodov moderného bojovníka

  1. spadajú do kategórie frustrovaný volič
  2. zmeny po roku 1989 vnímajú negatívne
  3. páči sa im skôr autoritárske zriadenie ako demokracia
  4. majú záľubu vo vojenskom výcviku a súvisiacich veciach
  5. na vysokej úrovni ovládajú bojové techniky
  6. sú národne orientovaní
  7. oslovuje ich idea (pan)slavizmu
  8. inklinujú k extrémnej pravici
  9. pri voľbe medzi východom a západom si vyberajú to prvé
  10. sú odporcami multikulturalizmu, prejavujú rasistické a antisemtské tendencie, veria v sprisahanie mocných.

Každý z nich môže a nemusí spĺňať niektorý z bodov, skvelé však je, že sa môžeme z roviny domnienok a popierania posunúť do reality. Tí ľudia nie sú žiadnou konšpiráciou, sú veľmi skutoční a hoci ich nie je veľa, je ich tak akurát dosť, ak nie o niečo viac. Vyrašilo nám tu podhubie chalanov, ktorí sú v mene svojho presvedčenia odhodlaní na všetko a disponujú schopnosťami, ktoré im to umožňujú.

Zhruba pred rokom a som napísal článok Je demokracia na Slovensku ohrozená? o tom, že nie v dlho- ale strednodobom horizonte sa Slovensko rúti do veľkých problémov, lebo vzniká čoraz väčší rozdiel medzi očakávaniami mladých ľudí a ich schopnosťami vlastné očakávania naplniť. Reálne hrozí, že tu čoskoro budeme mať veľa nahnevaných mladých ľudí, ktorí mali pocit, že im patrí svet a teraz zisťujú, že im nepatrí vôbec nič. V roztvorených nožniciach medzi predstavou a realitou je obrovský priestor na frustráciu jednotlivca a nestabilitu spoločnosti.

Okrem iného som však napísal aj toto: “Čo so spolkami (…), ktoré sa množia ako huby po daždi? (…) Že o nich neviete? Existujú, ich zoznam je dlhý. Zistili, že pouličné bitkárstvo im sympatie nezíska, tak dnes skrášľujú okolie a starajú sa o občanov tam, kde to štát nerobí, ale čo urobíme, keď budú za všeobecného súhlasu pochodovať ulicami? Sadenie stromčekov totiž nie je ich cieľom.” Na svoju obranu musím povedať, že o Kryme vtedy nikto nič netušil, hoci bol prakticky za rohom, inak by som ten horizont určite zmenil na krátkodobý. Slovensko totiž čelí výzve, proti ktorej bolo referendum hotovou akademickou debatou.

Aspoň už vieme, že naozaj nekonšpirujeme, aj to, že ich všetkých nemožno hádzať do jedného vreca – zhruba rovnako ako ľudí, ktorí v Bystrici zvolili Kotlebu. Niektorých len fascinuje military, iní sú sklamaní zo svojho života a zavialo ich to až sem, ďalší majú úprimnú obavu z islamu. Ak pri referende nie každý, kto súhlasil, bol bigotný katolík a nie každý, kto bol proti, zastával kultúru smrti, to isté platí aj tu. Majú rôzne motivácie a situáciu to robí ešte zložitejšou; toto JE reálne nebezpečenstvo. Čo ďalej? Jednoduchá dilema: západ alebo východ?

Rýchlokurz reálnej politiky

V Európe, do ktorej máme to nesmierne šťastie patriť, sa totiž zrážajú dve tektonické dosky a my máme tú smolu, že sa nachádzame na ich zlome. Nie je to ideálne, ale toto je reálny, nie ideálny svet – na výber máme presne z dvoch možností, nič také ako neutrálne Slovensko medzi nimi nie je, akokoľvek atraktívne znie a Sergej Chelemendik bude presviedčať o opaku. Musíme si vybrať, voľba nie je podmienená bezhraničnou láskou, toto je geopolitika, nie výber životného partnera. Autor tohto textu si ten bájny Západ neidealizuje a vie svoje o jeho problémoch, napriek tomu, súc postavený pred voľbu, si ho vyberie kedykoľvek. Ak už pre nič iné, tak pre toto:

Nie na východe ale na západe môže nesúhlasiť s čímkoľvek a svoj nesúhlas dať najavo. Na západe, nie na východe môže podporovať, odporovať, protestovať, dovolávať  sa, spisovať petície. Môže iniciovať referendá, áno, aj to o právach LGBTI, aj to o vystúpení z NATO, hoci s obidvoma nesúhlasí. Ale môže, lebo práve to je demokracia. Môže zvoliť svojich zástupcov do toľkých orgánov, že ho tie voľby už takmer otravujú, lenže kľúčová je tá možnosť. Vážne principiálne môže nesúhlasiť s čímkoľvek, čo sa mu nepáči, aj toho Kotlebu si môže zvolť, ale nevie o tom, že by toľko právomoci mali na druhej strane. Toto nie je ďalšie vyratúvanie toho, čo osemdesiaty deviaty dal, ale porovnanie západu a východu dnes, po dvadsiatich piatich rokoch.

A vôbec – historická skúsenosť. Máme ju? Zažili sme sovietsku okupáciu, zažívame, ehm, európsku, ktorá je lepšia? Vďaka Európskej Únii sa máme tak dobre, ako sme sa nikdy nemali a ak by sme neboli takí, akí sme, mali by sme sa ešte lepšie. Lenže takí, akí sme, nie sme kvôli tej Únii, chyba nie je v nich, ale v nás, dvadsaťpercentné tringelty na eurofondoch nie sú z Bruselu, ale od Slotu a ten je zo Žiliny. Niekedy si predstavujem aplikáciu, ktorá by Štefánikovu ulicu v Bratislave, lebo po nej som každý deň chodil, prerobila do variánt: komunistickej, tej bez Únie a dnešnej. Ocenili by sme rozdiel?

Kľúčová otázka do budúcnosti

Nakoniec je to predsa len jednoduchá dilema, pravda nie je niekde uprostred, lebo žiadne uprostred neexistuje. Realpolitik, povedal by Bismarck. Človek by si aj myslel, že keď to takto zredukuje, bude to jasné, lenže Martin Keprta, chalani behajúci po lesoch, ale nielen oni, davy ľudí nás presviedčajú o opaku: znechutení tým, čo majú, sa prikláňajú na druhú stranu.

Chcú sa mať  zle, chcú byť chudobnejší, závislejší, menej rozhodovať o sebe, skôr zomrieť a cestou sa mať horšie, lebo ten, kto im to všetko spôsobuje, je Slovan, je to brat, nie nejaký cudzinec. V mene všeslovanskej vzájomnosti, v rámci ktorej po sebe strieľajú Rusi s Ukrajincami, sú ochotní takto žiť a myslia si, že im sa to nestane. Na Ukrajine sa to zastaví, po nich žiaden Slovan nevystrelí, Rusko ich predsa miluje. Ako vždy doteraz. Historická skúsenosť plače v kúte.

Je to rovnaký pocit, ako keď vás bratranec zmláti, znásilní, očúra, vykadí sa, rozotrie po tvári a prinúti vás to zjesť, potom  vás okradne a ešte vás presvedčí, že práve takto vyzerá láska, navyše to ostalo v rodine. A čo urobíte vý? Chcete sa k nemu vrátiť, štokholmský syndróm nepustí. Takémuto národu už naozaj ostáva len veriť v Boha.

Desivá je tá nivelizácia, ten pocit, že keďže ani jedna zo strán nie je dokonalá, sú si obe rovné.

Desivé je, že lesy sú plné chalanov s airsoftovými zbraňami, ktorí ochotne pomáhajú pri živelných pohromách, lebo na to, okrem iného, sami seba vycvičili. Nuž nielen. Žiadna konšpirácia.

Je strašné, že keď jedného dňa príde Slovensko na rad, nájde sa tu množstvo oddaných bojovníkov, ktorí kvôli niektorému z desiatich dôvodov budú bojovať na druhej strane. Na ich strane bude sila. Krátkodobý horizont. Sme pripravení? Pre budúcnosť Slovenska kľúčová otázka.

Teraz najčítanejšie