Hovoriť s Adamčiakom
Celý život originálnym a vždy prekvapivým spôsobom spája svet hudby s vizuálnym umením. Jeho hudba sa bez grafickej reprezentácie môže javiť ako experimentovanie amatéra a rovnako jeho výtvarné počiny bez hudobného kontextu môžu pôsobiť nekomunikatívne a samoúčelne.
V auguste Milan Adamčiak na novom ružomberskom festivale literatúry a súčasného umenia „Spojky“ otváral v synagóge výstavu „50 rokov experimentu v slovenskej poézii“. Následne som mal na verejnej diskusii možnosť položiť mu niekoľko otázok. Po čase rozhovor s ním dolujem z poznámok a z pamäti. Nech je tento krátky text pozvánkou na Adamčiakove nedeľné vystúpenie (spolu s Petrom Machajdíkom a Petrou Fornayovou) v Ružomberku na festivale „Sound Art vs. Nu Dance“.
Keď sa stretneme, referujem mu, čo by som sa chcel pýtať. Vraví, že čím je starší, tým si viac pamätá, a teda môžeme prebrať aj dávnejšiu minulosť.
Na úvod mal krátke sólové intro, kde spochybnil svoj status legendy, priznal, že je zlý a verí iba v jedného (prstom ukázal hore), ktorého volá Spiritus Sancti.
Pýtal som sa na Večer novej hudby v Ružomberku, ktorý sa konal v roku 1969. Začne rokom 1968, keď bol ešte na konzervatóriu v Žiline a zažil ruskú inváziu. Tento zážitok ho poznačil na celý život. Hovorí, ako prijal ponuku vyučovať violončelo na ZUŠ v Ružomberku a o svojom zázračnom študentovi Robertovi Cyprichovi, ktorý mal už ako 17-ročný prehľad o nových tendenciách v hudbe napriek tomu, že jeho otec bol prísny vojak. Práve s Cyprichom pripravili Večer novej hudby.
Zaujíma ma jeho názor na problém originálu a originality v umení. Rozmýšľa. Hovorí, že sa nikdy nepovažoval za umelca. Umelca z neho urobili iní. Jeho baví kreativita, tvoriť, skúšať nové veci. Aj preto sa rozhodol študovať muzikológiu a neostal iba pri violončele. Originalita preňho nikdy nebola cieľom, rád napodobňoval postupy iných a pritom nachádzal nové cesty. K samotnému originálu umeleckého artefaktu nikdy nemal prílišnú úctu. Často svoje diela hneď rozdal, niekedy roztrhal, kopíroval.
Pýtam sa ho, ako vidí význam pojmu experiment dnes – v čase, keď všetci experimentátori a enfant terrible umenia 60-tych rokov sú už klasici. Hovorí, že dnes sa už nedá byť experimentátorom v tom zmysle, ako to bolo v 60-tych rokoch. Zdá sa mu, že potrvá 100 rokov, kým vstrebeme veci, čo sa vtedy udiali v umení, v hudbe. Pýtam sa, či sme teda generácia nasledovníkov. Odpovedá, že áno, ale nechce, aby to znelo pesimisticky. Veľa chodníkov, ktoré boli vtedy vytýčené, treba prešľapať. Z niektorých, ktoré sám vytýčil, sa medzičasom stali diaľnice.
Ďalej hovoríme o Johnovi Cageovi a jeho návšteve Bratislavy v roku 1992. Pýtam sa ho, čo napísal do faxu, ktorým presvedčil Cagea, aby predsa potvrdil svoju návštevu Bratislavy. Jeho vydavateľ totiž predtým cestu na Slovensko zrušil, lebo bol v tom, že patríme k bývalej Juhoslávii, a teda u nás prebieha vojnový konflikt. Adamčiak mu napísal, že 20 rokov mu trvalo, kým sa dostal k niektorým jeho partitúram. Prednášal o ňom svojim študentom, ktorí naštudovali jeho diela pri príležitosti jeho návštevy. Napísal mu, že ak nepríde, ako keby nebol. Následne Cage svoju účasť v Bratislave svojským faxom potvrdil. Adamčiak považuje Cagea za najväčšieho amerického skladateľa a berie ako osobné šťastie, že mal možnosť stretnúť sa s ním. Vravel, že od prvej chvíle si boli blízki. Aj keď ho viacerí považovali za cageiána, on sa tak nikdy necítil. Poznal iba 10 jeho skladieb, z toho dve aj vedel zahrať.
Hovorím mu, že má dar otvoriť ľuďom oči a plnšie prežiť prítomnosť. Poznámkou, že je to tak napriek tomu, že jeho hudba sú často pazvuky, škrípanie, hluk, ho rozruším. Hovorí, že som mu nasial plevy do hlavy. Vraj moja poznámka naznačuje, že umenie má spôsobovať radosť alebo utrpenie. Ani jedno, ani druhé nie je cieľom umenia, hnevá sa.
Vidieť Adamčiaka naživo, počúvať jeho improvizácie, pozerať grafické partitúry je vždy udalosť. Po augustovej výstave a diskusii sa teraz do rodného Ružomberka opäť vracia. V nedeľu 25. septembra vystúpi na festivale Sound Art vs. Nu Dance spolu s hudobným skladateľom Petrom Machajdíkom a tanečníčkou Petrou Fornayovou. Spoločne uvedú predstavenie Diamondance, ktoré vzniklo na základe obrazovej partitúry Milana Adamčiaka z roku 1967. Festival Soundart vs. Nudance prebieha od piatku do nedele v Galérii Ľudovíta Fullu a organizuje ho OZ Simach Art.
