Denník N

Kazachstan je ako vaša obľúbená deka (druhá časť)

Kazachstan je ako vaša obľúbená deka

Deviata najväčšia krajina na svete má fádny stred a chrumkavé kraje. Je ako taká deka, ktorej žmolíte rožky a okraje, akoby stred ani neexistoval.

Prejsť zo severu na juh je niekedy umenie, pretože „bilet net“. Je to dlhodobý kazašský štandard, predsa sa tomu všetci čudujú. Sever je ešte poznačený zvyškami socializmu – aspoň tými architektonickými, vládne tu ruská duša, jazyk a vôňa kôpru. Iná je bizarná a veterná Astana, malý kazašský Dubaj, ktorý sa vám buď zapáči alebo budete ohŕňať nos nad tou umelinou. Chcete sa dostať na druhý koniec kazašskej deky? Buď vás to stojí veľa peňazí alebo si zvolíte lacnejšiu alternatívu a budete si dva dni naprávať zrolovaný chrbát. (prvá časť)

Turkistan bol odrazu iný svet. Stredná Ázia, akú mám tak rada. Vôňa plovu a lepjošky, maršrutky čakajúce na bazároch a tetky v pestrých šatách čudných vzorov s farebnými ponožkami v sandáloch. Ešte pred dvomi rokmi som sa na ten nevkus pozerala s údivom, no teraz ten obraz milujem. Cieľ je akoby nezladiť sa a dať si k šatám čo najkontrastnejšie ponožky. A prvotná neestetickosť napokon vytvára farebný súlad. K tomu, samozrejme, zlaté zuby a neúplné úsmevy. Nebola by to Stredná Ázia, keby sa vám po ceste aspoň raz nepokazil dopravný prostriedok. Netreba sa však rozčuľovať. Zakaždým sa to vyrieši. Prinajmenšom na zopár nasledujúcich kilometrov.

„Devuška! Vy odkuda? Chicago? Michigan? New York?“ „Net, net. Slovakia. Jevropa,“ odpovedám šoférovi v plstenej šiltovke s tradičným vzorom, ktorý na mňa kričí cez celú maršrutku. Tak, a už všetci vedia, odkiaľ som. Z maršrutky som vyskočila v centre Turkistanu. Slnko pomaly zapadalo, takže som sa musela poponáhľať. Stredoázijské pamiatky najradšej fotím pri západe slnka. Milujem kombináciu žlto-oranžového svetla s tyrkysovými kupolami. Stíham to v poslednej chvíli. Areál najvýznamnejšieho pútnického miesta v Kazachstane je ešte otvorený a predo mnou sa týči veľké mauzóleum súfijského majstra Khodja Ahmed Yasaviho postavené v 14. storočí. Presne pre takéto pamiatky sa oplatí cestovať tisíce kilometrov! Pri pohľade na tie oblúky a kupoly zabúdam na únavu, pot aj bolesť po priťažkom batohu. Je to krásne. Ráno si to dokonca zopakujem, keďže mauzóleum už bolo večer zatvorené. To sa ku mne už pridal aj Martin, ktorý sa zo severu Kazachstanu trkotal autobusom 26 hodín. Mauzóleum si teda konečne pozriem aj zvnútra. Pri vstupe dostávam malú bielu šatku, ktorú si musím uviazať na hlavu. „Toto sú typické kazašské vzory,“ podáva mi ju pani s úsmevom, celá šťastná, že mi dáva tú najkrajšiu šatku. Nemotorne si ju uviažem a poprechádzam sa v útrobách stredovekej stavby pomedzi modliacich sa veriacich. Videli ste už mesto Samarkand, šperk vesmíru či uzbeckú Bucharu? Turkistan sa svojou tyrkysovo-hnedou krásou a históriou radí presne vedľa takéto architektonické skvosty Strednej Ázie.

Kazachstan je ako vaša obľúbená deka
Mauzóleum Khodja Ahmed Yasavi pri západe slnka

 

Kazachstan je ako vaša obľúbená deka
Kazachstan je ako vaša obľúbená deka
Mauzóleum Khodja Ahmed Yasavi

V Turkistane sme si ešte pochutnali na typických stredoázijských jedlách – plove, lagmane, čerstvej lepjoške i čiernom čaji a nasadli sme do vlaku smerom do bývalého hlavného mesta Almaty.

Aj Lena mala radšej Almaty ako Astanu, aj Martin si Almaty pochvaľoval, no ja som tomu mestu nevedela prísť na chuť. Áno, je to veľmi zelené mesto, je tam kopec parkov, krásny Chrám Nanebovstúpenia Pána z 19. storočia, ale stále je tam aj ten sivý budovateľský duch, ktorý mi bije do očí i do podvedomia. Podobne ako Astana, aj Almaty má svoje odtlačky prezidentovej dlane. Vyzerá to tak, ako keby vložiť svoje dlane do dlane Nazarbayeva bolo snom (či povinnosťou?) každého Kazacha. Podľa tradície je to určené najmä pre novomanželov, ktorým to má priniesť šťastie do manželstva. K odtlačkom sa však hrnú všetci, starí, mladí, deti aj turisti. Aj my si teda spravíme fotku do cestovateľskej zbierky. Pobyt Almaty sme však využili skôr na organizovanie výletov do priľahlých krajov.

„Nechcete ísť na výlet do kaňonu Charyn?“ Pýta sa nás recepčná Sabira na hosteli. Milujem, keď mi niekto sám od seba ponúkne niečo, čo práve chcem a hľadám. Samozrejme, že chceme. Charyn Canyon sa nachádza asi 3-4 hodiny cesty autom od Almaty. V autobuse sme boli jediní zahraniční. Kaňon je obľúbeným miestom na výlet aj pre samotných domácich. Nabalia si jedlo, nápoje, deky a piknikujú neďaleko rímsy kaňonu. My sme si to namierili rovno na spodok kaňonu. Celkovo je až 80 km dlhý a je výtvorom miliónov rokov, ktoré ho vytvarovali priam do sochárskeho majstrovského diela. Celý deň nám síce pršalo, ale kaňonu to nijako neubralo na kráse, takže sme si ho interne nazvali kazašským Grand Canyonom.

Kazachstan je ako vaša obľúbená deka
Kazachstan je ako vaša obľúbená deka
Charyn Canyon

Na druhý deň nás čakali ďalšie prírodné krásy. Tentoraz to bol národný park Altyn – Emel. Bola to jedna z tých destinácií, ktorú uvidíte na nejakej fotografii a už na to nezabudnete. Viete, že tam musíte ísť a idete si za tým. Pomocou osvedčeného spôsobu hľadania spolucestujúceho na internete sme našli – resp. oni nás – jeden zaujímavý kazašsko-rusko-kórejský párik. Yuriy bol pôvodom Kórejec, rozprávajúci ale iba po rusky a trošku po anglicky. Celý život vyrastal v Kazachstane a zdalo sa, že sa cíti skôr Rusom. O jeho kórejskej krvi svedčila snáď iba mimoriadna zdvorilosť a neschopnosť povedať nie. Plavovláska Oľga bola razantná kazašská Ruska. Alebo jednoducho Kazaška, ale hovoriaca iba po rusky a cítiaca sa ako Ruska. Varila božsky. Ako pravá ruská gazdiná. Hlavne veľa oleja a masla, ale oblížete si všetky prsty a dáte si aj dupľu. Bol to zvláštny párik, ale zohratý a milý. Do národného parku sme s nimi vyrazili na 3 dni. Do auta sme pri vstupe pribrali ešte rangera – mladého Kazacha v maskáčoch, ktorý bol naším strážcom i sprievodcom zároveň. Prvý deň boli na pláne tzv. Spievajúce piesočné duny. Pred „výstupom“ na dunu sa však Rus musí najesť. Aj keď je to kórejský alebo kazašský Rus. A tak sme si najprv výdatne naplnili bruchá pri piknikovom stole. Rusi majú svoje žalúdky radi. Jedlo si vychutnávajú hojne, radi a často. Pozerám na duny a zdá sa mi niečo čudné. Je to vôbec ono? To sú tie duny? Na obrázku to vyzeralo inak, hovorím si. Ani som nestihla dokončiť svoju myšlienku, už nám náš sprievodca – policajt Ablay po rusky vysvetľoval, že tá duna, na ktorú sa pozeráme, je najmladšia. Má iba jeden rok. Mladučká baby-duna. Pieskové duny sa totiž postupne presúvajú, z jednej ubúda a druhej pribúda. Takže takú fotografiu, akú som videla na internete, mať nebudem. Čo je vlastne aj dobré. Piesková hora je nezastaviteľná. Vyrazili sme teda zdolať tú najväčšiu a najstaršiu dunu. Dva kroky vpred, jeden vzad. Išlo to ťažko, ale piesok vôbec nebol horúci a silný púštny vietor nás poriadne preplieskal. Uvedomila som si, že je to moja prvá ozajstná piesočná púšť. Aj keď len maličká. Altyn Emel totiž nie je iba o piesočných dunách. Výnimočné na tomto národnom parku je to, že na relatívne malom mieste ukrýva niekoľko úplne odlišných prírodných úkazov, pohorí a miest.

Kazachstan je ako vaša obľúbená deka Kazachstan je ako vaša obľúbená deka

Okrem dún sú tu skýtske pohrebiská, 700 ročná vŕba pri prameni, kde sme obidve noci aj spali, či úchvatné bielo-červené hory Aktau a Katutau, ďalej vulkanické útvary a gazely, divé somáre, kuny skalné aj rôzne púštne plazy. Najlepšie bolo pohorie Aktau. Sú to oblé kopce týčiace sa uprostred suchej rovnej zeme. Pôda na kopci je mäkká, takže sa do nej zabárate a je biela! Bieloba pod nohami, nad vami modrá obloha a nikde nikto. Za deň stretnete len 1-2 autá s turistami, ktorí sú rovnako šokovaní a potešení skutočnosťou, že tu nie je postavený ešte nijaký hotel, rezort, Starbucks a iné turistické vychytávky. Jednoducho nádhera. „Videl som už veľa kaňonov a hôr. Ale toto je asi najkrajšie, čo som kedy videl.“ Prihovoril sa nám protiidúci Nemec, pilot, ktorý si sem aj s kolegom odskočil v rámci dvojdňového voľna. A niečo na tom veru bolo.

Kazachstan je ako vaša obľúbená deka
Národný Park Altyn Emel
Kazachstan je ako vaša obľúbená deka
Pohorie Aktau
Kazachstan je ako vaša obľúbená deka

Okrem toho, že Kazachstan bol historicky, urbanisticky aj prírodne rozmanitý, veľmi ma zaujímal aj ten kazašsko-ruský mix v spoločnosti. Ale ten existuje asi len navonok, formálne, pretože keď sa človek lepšie pozrel, páry boli v zásade čisto kazašské alebo čisto ruské. „Áno je to tak. Ale nemôžem povedať, že by nám rodina zakazovala zobrať si Kazacha či naopak Rusa. Akosi prirodzene to tak funguje. Hlavne staršia generácia stále prízvukuje mladým, že človek bude šťastnejší a bude mať menej problémov ak ide do manželstva s rovnakým etnikom a kultúrou,“ vysvetľovala mi Lena na ceste do Astany. Či je ten pohľad staromódny, či dokonca nebezpečný z hľadiska budúcnosti, ukáže len čas. V Kazachstane však existuje stála populácia Rusov už niekoľko storočí, a to najmä na severe okolo miest Pavlodar a Semipalatinsk (Semey), ale aj v bývalom hlavnom meste Almaty. Začalo to najmä vďaka ruským obchodníkom a vojakom, ktorí sa tu natrvalo usadili v 19. storočí. V Kazachstane sa už počas sovietskej éry hovorilo dvomi jazykmi – rusky i kazašsky. V 90-tych rokoch minulého storočia, po oslobodení sa od sovietskeho zväzu, však začalo posilňovanie kazašskej národnej identity. To sa mnohým Rusom nepáčilo, pretože kým Kazachovia už beztak ovládali ruštinu, mnohí Rusi neovládali kazaštinu, pretože dovtedy neboli k tomu nútení. „Ale veď v škole máte odmalička kazašský jazyk, nie?“ Pýtam sa Leny. „Na školách sa vyučuje kazaština. Ale nie každý sa ju dobre naučí. Mnohí aj rozumejú, ale nevedia plynule rozprávať.“ Nie je to iba ignorancia voči cudziemu jazyku? „Áno aj. Kazašský jazyk je však ako turkický jazyk pre nás Rusov veľmi komplikovaný. Je to veľmi ťažký jazyk, často úplne nelogický. Ruština je naopak veľmi ľahká. Vlastne len spájaš dokopy slová, na slovoslede často ani veľmi nezáleží.“ Pokračuje Lena, ktorá je, mimochodom, študentkou arabčiny. Ani Yuriy a Olga neboli kazaštine príliš naklonení. Stále dávali najavo, že sú Rusi, nie Kazachovia. Naopak recepčná Sabira bola etnická Kazaška. „Ja som bola práveže prekvapená, že tu v Almaty skoro nikto nevie po kazašsky. Ja pochádzam z Kyzylordy, a tam hovoria po kazašsky všetci. Tu v Almaty som takmer ako cudzinec,“ hovorí s úsmevom Sabira, ktorá ovláda dokonale aj ruštinu a angličtinu. Stačilo by trochu viac pochopenia pre seba navzájom, pre svoje dejiny a etnickú zmiešanosť, a hneď by sa menej čudovali jeden druhému. Napokon, nie je to nijaký ojedinelý prípad. Stačí sa pozrieť do Európy a na to, akí nechápaví sme voči sebe my.

A aby som nezabudla ešte na obľúbené kazašské jedlo! Hoci plov, melóny, lepjoška a čierny čaj boli výborné, v Kazachstane som mala pravidelne na niečo úplne iné. Špargľový šalát! Až nerozumiem, ako som mohla bez neho doteraz existovať.

Tak a čo vás napadne teraz, keď sa povie Kazachstan? Dúfam, že už nie (iba) film Borat.

Kazachstan je ako vaša obľúbená deka
Jupí! Kazachstan sa nám páčil

Text a foto: Marta Rajková

Viac informácií o Kazachstane nájdete na http://travelistan.sk/destinacia/azia/kazachstan/.

Teraz najčítanejšie